Život po živote

 V živote každého človeka, organizmu a aj rastliny príde raz čas, kedy zomrie. Ustanú životné funkcie a energia ktorú telo dovtedy malo sa už neprejavuje v žiadnom zo životných znakov. A vo svojej podstate je až šokujúce, že náš druh, nevyznáva smrť viac, keďže zo všetkých známych tvorov rozsievame najviac smrti práve my.

Jediné filozofické hnutie ktoré vyznávalo smrť a verejne sa k tomu hlásalo bol futurizmus. Pôvodne šlo o združenie mladých umelcov a nadšencov modernej doby a technológie, rovnako ako aj pokroku. S príchodom prvej svetovej vojny rukovali do prvých radov a od začiatku akcie veľmi rýchlo upustili od svojich predstáv o lepšom zajtrajšku. Okrem nich nebolo žiadne hnutie, či už filozofické, alebo teistické, ktoré by hlásalo podobné myšlienky s takou veľkou mocou nad verejnou mienkou. Spoločenstvá okolo temných bohov, alebo bohov záhrobia ktorý sa dajú považovať za akúsi šedú oblasť, sú vždy v našej spoločnosti iba malé kulty, alebo jeden rodinný klan. Málokedy presahuje ich vplyv do životov bežných ľudí a do iných štátov, či náboženstiev.

Dnes si väčšina ľudí predstavuje pod pojmom smrť niečo strašného. Ale nie je tomu tak. Prídeme síce o niekoho blízkeho, ale životná energia, tak ako aj hocijaká iná energia sa nedá zničiť. Tak ako aj dva rozbehnuté objekty do seba vrazia a nastáva zákon akcie a reakcie, tak to to isté pravidlo platí aj pri našej energií.

Pôvodne ju získame z tiel otca a matky. Náš energetický článok sa nabije cez dozrievanie plodu a po narodení sme schopný základnej funkcie. Jedlo nás nabíja a telo spálené palivo vylúči, čím sa celý kolobeh prímania potravy opakuje.

Už staré zvyklosti hovoria: Si prach a na prach sa obrátiš. Slovanské kmene preferovali popolcové pohreby na poliach, kde popol fungoval z časti ako hnojivo. A tak kolobeh životnej energie pokračoval, ako cez stravu, tak aj cez symboliku a zosnulý príbuzný boli takto stále spolu.

Ak by sme sa pozreli aj na kultúry ktoré sú pre nás ako slovanov, po skoro tisícročnom vplyve kresťanstva prinajlepšom exotické, až úplne cudzie, alebo nepochopiteľné, nájdeme veľa podobného. Pozrime sa konkrétne na ľudožrútske kmene z oblasti Tichého oceánu v blízkosti Filipín. Pri výskumnej exkurzií s prekladateľom sa spýtali miestneho duchovného, prečo jedia svojich mŕtvych. Jeho odpoveď znela takto: „Predstavte si, že by ste zomreli vy... Chcete aby vás pomaly zožrali nejaké hnusné červy, alebo chcete aby vás zjedli vaši blízki, ktorých máte radi?“

Ak zoberieme do úvahy prirodzené chápanie človeka a prírody ktoré majú všetky tieto kmene a mali by sme ho aj my, nebyť zmeny na našej psychike vďaka veľkej technickej revolúcií, ktorá začala parným strojom a postupne prevalcovala celý civilizovaný svet.

Pri výskume histórie aj európskej kmeňovej kultúry nachádzame tie isté prvky ako majú aj dnešné domorodé národy. Len bez nutnosti pre ľudožrútske návyky, keďže Európa je dostatočne ako úrodná, tak aj plodná na zver. Až s príchodom skutočne silných vodcov prišlo k vybudovaniu prvých civilizácií a postupnému potlačeniu tohto pudu, ktorý más tak silno zväzoval s prírodou.

V žiadnom prípade nechcem povedať, že pokrok je zlý. Vďaka dnešnej technológií dokáže jeden človek urobiť viac ako mohol kedykoľvek predtým. Dokážeme spolu komunikovať z jednej strany zemegule na druhú s odozvou nižšou ako je minúta. Svet sa nám zdá vďaka technike menším, ale to je iba ilúzia. Miliardy častíc putujúcich zo slnka až na Zem prinášajú stále novú a novú energiu ktorá umožňuje životu rozvíjať sa.

Slnko ako hviezda a centrum našej planetárnej sústavy má svoj život tiež obmedzený. Hviezdy ako také sú zdrojom ohromnej energie tlejúcich plynov pod obrovskou silou gravitácie. Je viac ako pravdepodobné, že sa plyny pri hviezde stláčajú až tak silne, že prichádza k jadrovým reakciám ich atómov.

Život na Zemi spočíva z troch elementárnych súčastí: Voda, Rádioaktivita a Uhlík. Je úplne jedno ako vznikol život na zemi. Sústreďme sa na to, čo môžeme aspoň s akou takou vážnosťou tvrdiť. Všetko živé na našej planéte pochádza z vody. Prvé rastlinstvo a aj živočíštvo bolo práve morské.

Z výskumov na dnešnom stave prostredia a aj na skamenelinách, alebo nájdených kostiach môžeme povedať, že prakticky všetko vôkol nás obsahuje uhlík. Od náplne v ceruzke, cez ľudské telá, až po diamanty, základným stavebným materiálom je uhlík. Ktorý je pomerne ľahkým a zároveň aj tvrdým materiálom. Sedliackym rozumom by sme ho mohli označiť ako dobrý.

To čo ale dodalo primárnu energiu bola najskôr asi rádioaktivita vo forme solárneho žiarenia. Aj dnes rastliny používajú chlorofil na premenu tohto žiarenia na potravu a kyslík. Podľa všetkých predpokladov môžeme usúdiť, že práve vďaka slnku vyzerá naša planéta tak ako vyzerá.

Nik sa nad slnečným žiarením hlbšie nezaoberal až do prvých výskumov zameraných na lúče X, ktorých intenzitu už dnes rozdeľujeme na Alfu, Betu a Gamu. Preto ani atómová katastrofa nie je priamym ničením prírody. Len dodá jednu z látok v takom množstve, že ju nedokážu obyvatelia oblasti stráviť a neraz kvôli presýtenosti zahynú.

Pripomeňme si katastrofu ktorá je k našim domovom najbližšia. Černobyľ. Nikto pri pomenovávaní tejto bylinkárskej oblasti netušil, že tu v 20tom storočí vyrastie jadrová elektráreň. Pri požiari väčšina rastlinstva naozaj sčernala a to nehovorím o tých ktoré začali horieť. Desaťtisíce ľudí sledovalo ako plamene z poškodeného reaktoru stúpajú do výšky 600 metrov. No len niektorý si všimli, že neďaleký les horí červeným plameňom. Zhorel do tla. V snahe o navrátenie životného prostredia dala vláda za úlohu armáde vysadiť na tomto mieste takzvaný Červený les.

Stromy vyrástli do výšky a šírky veľmi rýchlo. Pokým rastliny samotné nabrali na sile, stali sa prudko toxické voči okolitému prostrediu. Dokonca sú 3tím najtoxickejším miestom na svete.

Z tohto pozorovania je možné usúdiť, že vznikol samostatný bióm, kde z rovnakých základných elementov v inom pomere vznikli nové druhy... Dalo by sa povedať, že zmutovali. Dnes je miesto katastrofy príkladom klimaxu preberajúceho späť moderné panelové mesto.

Rovnako ako na pomalej a milóny rokov trvajúcej smrti slnka stojí celá naša civilizácia a aj životná substancia, tak v Červobyľskej zóne vznikla nová verzia už našej vegetácie a fauny. Či už Slnko exploduje v supernove, alebo sa zrúti do čiernej diery, pôjde iba o nové odovzdanie energie. My síce zomrieme, ale okolnosti umožnia tvorbu úplne nového života. A to je niečo, čomu môžeme bez okolkov pripísať moc na bájnej božskej úrovni.

4:08 27. 10. 2012

Kráčaš,

zostáva po tebe len dymová clona.

Tvoríš,

atramentové čmuhy ťahajúce sa vzduchom.

Dýchaš,

vodu v skupenstve pary.

Vidíš,

ako vo mne vrie túžba.

Trápiš,

moje myšlienky najrôznejšími obrazmi.

Hovoríš,

o veciach a pocitoch iluzívneho sveta.

Žiješ,

v krutej realite.

Kráčam,

bez stopy v cudzom tieni.

Tvorím,

nezmyselné vety na papieri.

Dýcham,

chemickú zlúčeninu nazývanú vzduch.

Vidím,

astrálne bytosti čo boli ľuďmi.

Trápim,

ťa otázkami.

Hovorím,

no škoda reči.

Žijem,

bez teba.

No obaja vieme,

že sa neviem rozprávať so ženami.

Nie len u doktora

Vstúpte, zhoďte kabát

a zvlečte si kožu,

zaveste ich na vešiak

a prejdite ďalej.

Nájdete stolicu a sadnete si.

Ak Vás páli odhalené mäso,

zdvihnite pravú ruku.

Viac, aby sme videli napäté šľachy.

Všetko bude v poriadku,

stačí len vydržať.

Otvoriť ústa a počkať na asistenta...

Hrdlo máte zdravé.

Ďakujeme za návštevu.

A prajeme pekný deň.

Vašu kožu si necháme,

tak ako aj tvár a občiansky.

Mazač spomienok

Som mazač spomienok.

K mojej práci netreba veľa.

Stačí mop, vysavač, kefa...

A niekoho bývalý byt.

Staré fotky, rodiny, lásky,

obrázky hrdinov,

alebo krásky,

lístky z futbalu, alebo koncertu.

Napravím stoličku,

čo sám som s jednou zlomil.

Zmyjem zo stola zaschnutý čaj.

A drhnem z plexiskla čerň.

Tu kedysi niekto žil.

Tam som býval aj ja.

Mám 21 a robím miesto druhým.

Stratená generácia vo víre vekov.

Keď váš úspech zoberú

a dajú iným,

čeluste veku začnú sa zatvárať,

a jediné čo môžete, je sa pozerať.

Svet zastáva...

Nie a nie sa pohnúť,

ako škvrna od medu

na koberci pod posteľou.

Ethernetový kábel,

zmotaný v zásuvke,

zodratý z izolácie neschopným idiotom

a všade lepiaca páska.

Ja skončím a prídu ďalší...

Po nich znova

a potom ešte,

nakoniec padnem bez dychu.

Bez spomienok,

bez úsmevu,

bez potešenia,

vymazaný.

Sen s parkom

 Stál som na okraji parku. Kľukatý chodník sa tiahol pomedzi stromy, po okraji pieskovej pláže a z diaľky bolo počuť krik detí z ihriska. Slnko svietilo pomedzi oblaky a aj napriek jeho pečeniu robil vietor deň dosť príjemným. Ľudia sedeli na tráve a veselo sa rozprávali, jedli jedlo a popíjali rôzne nápoje. Na pláži sa iný kúpali, alebo sa opaľovali na osuškách. Iný sa len tak prechádzali. Všetko to bolo až moc dokonalé, po tejto realizácií mi to došlo. Na cestu sem som si nespomínal.

Otočil som sa, ale v tom som hneď za chrbtom začul kroky, reflexívne som sa otočil, ale nik tam nebol. Pretrel som si oči, asi sa mi sníva... Ale ten včerajší štípanec svrbí rovnako ako keď som si uvedomil, že ho mám. Poškrabal som sa na pleci a z neba zaznel hlboký hlas: „Vitaj!“ Prečo som to čakal? S nadvihnutým obočím som zdvihol zrak a do oblohy povedal: „Čaves...“ ...hlas znovu prehovoril: „Vari sa ti tu nepáči?“ „Keby viem kde som, možno by som nebol v takom strese.“

Pozeranie sa po oblakoch nemalo žiadny zmysel tak som sa znova pozrel na vôkol, kde všetci očividne ignorovali ako sa rozprávam sám so sebou... Až na to, že teraz som robil niečo fakt divné, tam žiadna zmena nebola. Chvíľku som počkal, a keď hlas mlčal znova som sa dal na odchod. „To nie je východ.“ Iritovane som vydýchol: „Diki... Hlas, ale myslím, že ma to nezastaví.“ Vykročil som z parku a v momente ako som prešiel bránou som bol znova na tom istom mieste. „Ehm... Čo?“ Povedal som si viac pre seba, ale hlas mi odpovedal: „Povedal som ti, že je to iba vstup, nie?“ Pozrel som hore a snažil sa nájsť reproduktor visiaci na jednom zo stromov, alebo lámp. Keďže som bol v mojom pátraní neúspešný, tak som sa spýtal: „A kde je východ?“ „Naozaj tam chceš ísť?“ „Hej, čo by som tu robil?“ „Ja neviem, ale tak máš tu pláž, pivo, ženské, ihrisko...“ „Tiež pravda, ale aj tak by som rád vedel kde som a ako sa z tadeto dostanem, nepripadá mi to tu skutočné.“ „Dobre, ako chceš, tak ti ukážem kde je východ, ale keď sa pritom stratíš bude to potom len na tebe.“ Nepáčilo sa mi ako to znelo, ale tak čo som mal čakať od hlasu z neba? Súhlasil som a vybral sa za hlasom.

Ten mi rozprával o tom ako je tento park jeho záhradou a má rád všetkých v nej... Tak mi to nedalo a spýtal som sa: „A prečo ich tu máš aj proti ich vôli?“ „Nikoho tu takého nemám, ak chceš spýtaj sa, ale potom by si sa asi stratil.“ „A čo ja?“ „Ty už si na ceste preč, takže sa nemáš čoho báť.“ V polovici tej vety sme prišli na okraj ihriska. Pokým predtým hlas sledoval kľukatý chodník, teraz sa pustil priamo cez preliezky a bludiská ktoré pokrývali plochu stredne veľkého bytového domu. Pokým hlas si letel stále vzdušnou čiarou, zo mňa tiekol pot ako som sa snažil držať tempo preskakujúc konštrukcie, lezúc ponad steny a snažiac sa vyhnúť všadeprítomným haldám detí.

V tom som sa ocitol na vrchu jedného plôtika, z ktorého nebolo kam skočiť na ďalší a rozbehnutý som sa natiahol na chodníkoch ktoré sa diagonálne križovali v strede obrovského ihriska. Neviem presne prečo som padol, či už som sa pri odraze podkol, alebo mi niekto chytil nohu, mal som väčší problém. Niekoho som cestou-letom-pádom zrazil...

Dievča sa už zdvíhalo a vyzeralo byť v poriadku, až na účes ktorý to kúpil asi ako jediný... „Sorry...“ Automaticky som sa ospravedlnil a začal som jej zbierať veci, čo mala predtým asi v rukách. Karimatka, nejaký krém, kabelka... Ako som s tým bol založený, spýtal som sa či je v poriadku. Prikývla... Mala na sebe vrch bikín a kraťasy, cez plece prehodenú osušku. Podávajúc jej veci, som sa pozrel smerom za hlasom, ale už som ho nepočul... Miesto toho sa ma pýtala či idem na pláž...

Či už šlo o to, že chcela odniesť veci, alebo som sa jej páčil, bolo mi to jedno. Okrem pekne opálenej pokožky, hnedých vlasov aj očí aj hlas mala príjemný...

A tak som skončil tu, bez možnosti návratu domov. Ale je tu fajn. Dokonca tu je aj schránka na listy... Dopíšem a pôjdem to do nej hodiť.

PS: Neviem ako je to možné, ale na tejto pláži sa necítim tak, že by som od nudy umieral... Aj keď kto vie, možno to písaním začína... A nudou končí.

Alebo aj prečo som už nemal nový blog ani nepamätám

Ležím v posteli.

Steká zo mňa pot.

Nemôžem ani spať.

A posledná myšlienka...

Je o tom aby som sa ráno neprebudil.

Miesto odpočinku práca,

po práci robota a po nej...

Ešte fuška.

A niekto má tú odvahu mi povedať,

že sa flákam...

Ako...

FU JU GAJS!

21. 7. 2012

Všetci dnes žijú...

V zákope zo šedej hliny

kde Styx myje vojenské špiny

pod oblohou z olova

po kolená v blate

a jedine potom

na pitie

Pomaly zožierame samých seba

ako naši priatelia chladnú na zemi nikoho

čakajúc na pohreb súci modernej doby.

Kde vás do zeme zatlačí jačiaca artiléria

a po vašom hrobe pošlapú vaši priatelia

ktorých pochovajú priamo na vás...

Na oboch stranách mladý ľudia bez dôvodu

prelievajú krv iných čo im nikdy nič nespravili

v mene štátov kde sa len narodili a platili dane

teraz platia daň životom čakajúc na signál.

Bez cieľa v pred a na písknutie stiahnuť masky

peklo tak reálne, že sa vás až dotýka.

Kráčame tieňom histórie v mene cudzích ľudí

až príde malý lístok, dostaneme uniformu

pušku a zostane z nás iba kaša

rozomelú nás taký istý ako my

len za to, že niekto povedal...

tá zem je pre nás dôležitá a hodnotnejšia

ako ľudia čo tam žili a či mečom alebo puškou

nikomu nebudeme chýbať, tak isto ako aj oni.

Pretože zobrať tisíce mladých schopných ľudí

s vedomím, že zajtra ich nezostane ani polovica

je pre ľudí vzdialených stovky kilometrov normálne.

Pokým tam nie je niekto z vysoko postavených,

vojna je dobrá

vojna je ekonomická

vojna je biznis...

A nie najväčšia špinavosť našej rasy.

Preto nechávame deti hrať sa na vojakov.

Aby deti tých čo sa hrajú na politikov,

neskôr mali telá čo osadia do zákopov

či už bojových, alebo svojich intríg.

Zo dňa na deň o stodvadsať stupňov.

A nevieme prečo.

Nezabudnite mi povedať ako nie ste ovce.

Topfest - Sobota

 Alebo aj výlet do krajiny kde praží slnko a všetci mali deň pred tým príjemnú zmenu z Godsmacku trápneho na vtipných Lordov.

Ráno: Cesta v pekelnom teple a plných vlakoch a do obeda sme ešte chytili malú ukážku Kabátu pri ladení, čo bol príjemný bonus.

Poobedie: Ako sme tam stáli a čumeli na kabát dali sme sa do reči s chlapíkom ktorý tam čakal na Braňa Mojseja, tak prečo nie, z recesie sme si rovno pozreli aj jeho nebezpečný výkon na playback, ktorý bol už taký očividný, že to až pekné nebolo...

Snežné delo nás mierne osviežilo a hor sa na Harlej ktorý to už začali konečne brať vážne a spravili ako dobrú šou, tak isto aj poriadne zahrali ich najlepšie veci, spolu s mojou osobnou chuťovkou: Pověste ho vejš.

A nastalo ešte väčšie teplo ako pred tým a spolu s ním aj chudobná časť dňa a s radosťou sme ignorovali celé prehypovaná Helenine oči a pozreli sme čo vyčarujú Totální nasazení... Poviem len, že sme sa aspoň najedli a na Bčku prišli Suburban Terorist. Brutal metalový pokus s prvkami death, ktorý bol ale tak príšerne jednoliaty, že až uspávali, tak sme na to maximálne srali a šli radšej poobzerať areál... Dostali sme otravné píšťalky od OMV a pozreli si závody v driftovaní (cez plot). Po návrate začali hrať Before the Zero Day, čo bol čistokrvný punk-gay-rock... takže zase nič a Zuzanu Smatanovú mi ani nepripomínajte...

The Paranoid, ktorý sa stále nevedia nabažiť krátkeho komerčného úspechu sme tiež s radosťou odignorovali a šli sme na pivo...

Začiatkom večera: Prišli na veľkú scénu Bauchklang, ktorý podobne ako moje obľúbené Van Canto nepoužívajú nástroje, dokonca nemajú ani bubeníka, ale znejú ako keby majú všetko čo majú mať. Hrali v podstate elektronickú muziku ale na takej úrovni aká sa len tak nevidí... Takže títo rakušáci boli prvým príjemným prekvapením Topfestu.

A keďže čas ešte nebol tam kde mal byť pobudli sme pri veľkej scéne a dobre sa zasmiali na Tlstom prasati a jeho skupinke IMT Smile... Treba uznať, že keď tam vytešený tancoval, tak to bol smiech ako sa patrí, takže nemôžem sa sťažovať... Prižom ich pomocný perkusonista v ružovej polokošeli bol tiež minimálne úsmevný...

A odbilo 18:30 a došiel ČAD. Tieto dve Hovädá aj s Hovädicou rozpeckovali tak poriadny punkoidný metal ako sa patrí a tak brutálnu pogovačku že už na celý deň som aj s kamošom bol vypogovaný... Ak chcete vedieť čo ČAD znamená, odporúčam ísť na koncert, možno to aj vám povedia. S týmto predstavením sa zapísali na 3tie miesto v TOP skupinkách čo došli na Topfest v sobotu.

Po ČADe došlo vodné delo a hasičské auto a ako na potvoru začalo zachádzať slnko... Spolu s ním však prišlo aj Dvojhodinové čakanie na Nightwish a postupná výmena vody za pot, ale kompletne... Do nitky premočené topánky od potu som ešte v živote nemal.

Pri čakaní vedľa hrala nejaká Aneta Langerová a tak ako vždy bola o ničom a nikoho nezaujímala... Keďže všetci čakali na Nightwish.

V dave sme stretli Timemastera ktorý starostlivo odmerával každú minutu do začatia koncertu, historického šermiara ktorého najväčšou radosťou bolo, že nemusel mať na sebe zbroj ale aj slovenskú disco metalovú skupinku ktorá nemá ani názov ani neexistuje, ale aspoň sme si spievali veci od Tenacious D a tak podobne... Kohútik Jarabí...

Až na nás padol večer. Prvý prišiel na scénu požiarny zbor a skontroloval pyrotechniku...

A potom došli Nightwish... Ohňová šou, Anetka spievala svoje veci ktoré boli super, hlavne dosku Imaginarium sa mi zdá, ale čo dali aj staré veci, tak boli aj bez Tarje a jej špecifického hlasu upravené aby aj Anet sedeli a bol to taký koncert ako sa patrí... Odchádzali sme do nitky prepotený, smradľavý a zničený... Paráda. Číslo 1. v TOP predstaveniach... Jednoznačne.

Čaj a odpočinok.

Došli sme pozrieť aj na Kabát, ktorý mal tiež pekne spravenú scénu, ale tak klasický Kabát a každý vie, že v sobotu bolo na kabáty moc teplo.

Príjemným prekvapením boli na Bčku Brainscan. Neuveriteľne energetický brutal metal, ktorý mám problém aj definovať. Prvky od Kreatoru a aj mnohých iných skvelých vecí v dosť modernom prevedením v odeve čistej brutality. Aj s 15 minutovým prídavkom, môžem povedať, že Kabátov na veľkej scéne chalani schovali do vačku.

Polnoc. Čas na ktorý sa čakalo a prišiel na Bčko zlatý klinec programu, ktorý pokojne mohol byť aj na Ačku, kde boli už len hovadiny (Slobodná európa a nejaký Wadda)... Skupinka ktorá je spolu s ČADom to najlepšie čo doma máme. Art. Hudobná formácia hrajúca na Elekrické violomčelo, klávesy, basgitaru a bubny... Taká naša domáca a omnoho živšia Apoccalyptica. Chalani sa síce pol hodiny po Brainscane prelaďovali ale koncert čo dali stál za to. Neskutočne dávali veci z prvého albumu a aj z druhého ktorý ešte nevyšiel ale človek nemôže byť nenásytný... A musím na neho ešte počkať. Tak či onak im právom patrí 2. miesto v TOP of Topfest

Keďže sme stan nemali, tak sme šli štýlom party all night, ktorý sa ale zmenil na kapríme v čajovni do rána a pešo sa ide na vlak, kde sa potom chrápe na staniciach a vo vlakoch hobo-style.

V kocke:

• oplatilo sa ísť len v sobotu na Topfest?
  • Áno

• okrem ľudí, atmosfére a pivu sa oplatilo ísť aj kvôli skupinám v tomto poradí:
  • Nightwish
  • Art
  • ČAD
  • Brainscan
  • Kabát
  • Bauchklang/Harlej
  • a možno aj zasmiať sa na IMT Smile alebo Braňovi ktorý bol zas na Hard...

• pôjdem aj znova?
  • Uvidí sa podľa skupín čo prídu na budúci rok.

Život v stroji

 Už minule som chcel písať o tom aké je to hlúpe a nezodpovedné od hráčov s X-box 360tkami si platiť za multiplayer a nie len za prémiové účty, ale prišiel mi do toho Guest key na Diablo III od Bilizzardu. Kde čo ma už úplne dorazilo, pri cenovo plnej hre hneď na vás vyskočí tabuľka: Zaplaťte si viac za zopár prémiových itemov a tak podobne... DLCčka v prvé dni vydania, Pay To Win systém... Celé pošahané Call of Duty: Elite... A to som ešte len pri videohrách.

Ak sa na to pozriem z nadhľadu, môžu za to Rockefellerovci. Ale to všetci viete. Lebo to buď oni, alebo ich nástupcovia chcú aby ste to vedeli. Áno, už J. D. Rockefeller, ktorý sa prakticky stal monopolom čo sa týka petroleja, ktorý bol svojho času revolučným zdrojom energie (cca 1880) jeho systém monopolu definoval nastávajúcu dobu na západ od strednej Európy.

Inými slovami: Ak z práce nebol profit, nerobila sa. Ako Rockefeller nepotreboval vedieť takmer nič o petroleji, len to ako ho predať a manažovať výrobu (Nejde o fakt, ale o spôsob fungovania biznis modelu, oceňovania trhu a moderného manažmentu ako ho dnes poznáme), nebol ani z ďaleka prvý... Jednoduché princípy:

1. Získať odborníkov v danej oblasti, ktorý presvedčia ľudí o kvalite nášho produktu. A budú schopný ho vyrábať, alebo naučiť bežných pracovníkov postup výroby.
2. Marketing a logistika. (Market = Obchod), teda predstavenie produktu zákazníkom a dovoz až do miestnych obchodov, najlepšie prostriedkami zabezpečenými vlastnou firmou.
3. Potlačenie konkurencie, či už iba prevalcovaním kvalitou a dostupnosťou služieb, alebo špinavými taktikami, ktoré nikto nechce vidieť na dennom svetle a už vôbec nie v médiach.
4. Udržanie sa na trhu aj za cenu brzdenia ľudského vývoja. (Real life príklad: Autá na spaľovacie motory. A každý rok sú nové a nové modely, s minimálnymi úpravami a vždy s cenou ako za revolučnú technológiu... Tak isto aj 3D televízie... Už 4 roky tomu budú ak nie viac čo som na Parcone spojenom so Sector Eventom v Nitre videl prototyp 3D TV bez okuliarov a fungoval skvelo... Pokým tie okuliarové varianty sú fakt na zaplakanie... Celkovo v Zobrazovacej technike to je vidieť najviac, že sa čaká jedine na vyprázdnenie skladov.)
5. Nestratiť tvár.

Prečo je image taký dôležitý dnes? Lebo všetko má značku. Už od nepamäti sme si ako druh značili čo je naše a chceli sme byť každý sám sebou... Je to pozostatok primitívneho, alebo prvotného správania zveri žijúcej v svorkách s alfa párom/samcom/samicou... Ktorý si značia čo je ich.

Od jednoduchých značiek ktoré aj dnes používajú zvieratá, cez rodinné erby, štátne a religiózne symboly, magické a iné runy, podpisy umelcov na obrazoch až po dnešné značky bez ktorých sa väčšina oblečenia ani nezaobíde.

Hovoríme o autorských právach, patentoch a mnohých ďalších „zákonoch“ by som to nazval, ale pritom ich už neberieme ako posvätné a nemenné, pod monopolom určitého vierovyznania... Lebo predsa každý vie, že monopol je zlý... Preto sa z nich stala komodita vhodná na predaj a obchod. Tak isto ako sa po páde sovietov celý svet trochu prebral z demagógie a uvedomil si, čo ten monopol vlastne znamená... A tak komerčný monopol prešiel do úzadia, stal sa tieňovým monopolom a jeho menšie celky medzi sebou vytvorili komerčnú „konkurenciu“ ktorá hrá divadlo a tým si len stupňuje svoje predaje.

Tieto informácie sú dokonca aj prístupné, ale bežný konzument si ich väčšinou ani nevšimne... Lebo čítať pribalené informácie je priveľa roboty...

Prečo o tomto píšem miesto toho aby som sa učil na skúšky? Pretože ma to neskutočne štve.

To, čo ma konečne dožralo bolo pripomenutie životného príbehu Nikolu Teslu, Oatmealom, ktorý si nebojí pustiť hubu na špacír a pekne to vysvetlil aj čo sa týka Edisona a ich vzájomných... Vzťahov. (link: http://theoatmeal.com/comics/tesla )

Hádate dobre, Teslovu prácu som vždy obdivoval, ale k publikáciám o ňom, alebo kvalitným článkom sa je veľmi ťažké dostať aj dnes. Tesla, veľký človek nenávidený všetkými veľkými ľuďmi svojej doby. Nie preto, že by bol veľký aj vzrastom, ale pre jeho vyslovene komunistickú osobnú ideológiu.

(Komunizmus je to myšlienkový smer v ktorom ešte nikdy nikto na tejto zemi nežil, jeho otcom je Karl Marx, myšlienku nájdete v jeho sérií kníh Kapitál, kde sa od financií a hodnoty materiálu dostane k teoretickému riešeniu životných problémov... Znova a zas táto myšlienka stroskotala na ľuďoch ktorý ju najviac propagovali a tak sa z komunizmu stal Leninizmus, Stalinizmus, Socializmus a Sociálny Socializmus – ako najväčší politický paradox podľa mňa...)

Tak prečo sa nám média snažia každý deň dokázať aké by bolo niečo ako život v komunizme hrozné? Pretože potrebujú aby ste si uvedomili ako rýchlo sa vyvíja systém v ktorom žijeme dnes.

Čím ďalej tým viac je zatlačované náboženstvo do úzadia našich životov. Znižujú sa sociálne rozdiely vo vnútri samotných vrstiev, ale tvoria sa tri veľmi odlišné svety, podobne ako tomu bolo počas feudalizmu. Ľudia sa delia na Bohatých, Strednú vrstvu a Chudobu... Ale to to nikoho netrápi. Čo nás trápi viac je delenie sa medzi sebou a žabo-myšie vojny. Vadíme sa a mnohý sú schopný sa aj pobiť za hudobný štýl, značku oblečenia, alebo za to, koho volili vo voľbách.

Čím ďalej tým viac sa bojíme svojich susedov, nie kvôli tomu, že by nás nabonzovali tajnej polícií. Bojíme sa ich, lebo ich vôbec nepoznáme. Svet sa mení tak rýchlo, že nás ani naši susedia nezaujímajú.

...neviem ako vám, ale mne to čím ďalej tým viac pripomína to, o čom mi všetci hovoria ako o predchádzajúcom „zlom“ režime.

Alebo tak isto aj nezmyselných náboženských pravidlách... Jediný rozdiel je v prezentácií: Sovieti to uzákonili a políciou udržiavali, Veriaci to napísali do kníh a dali slovám božskú moc a Kapitalisti vás do toho navliekli takým fígľom, že ani sami neviete ako sa to stalo.

Ale je to ich systém a pokým mi nezasahuje do môjho osobného života a mám možnosť žiť alternatívne oproti týmto „pravidlám“ tak mi to až tak nevadí. Čo mi vadí je spôsob prezentácie...

A tým je demagógia.

Prečo dnes nemáme elektriku zadarmo a bez káblov? Lebo by sa tak na nej nedalo zarábať.

Prečo vôbec toto píšem ak je svet plný blbcov, klamárov a podvodníkov? Možno na to aby som sa sám o sebe cítil lepšie... Sám neviem, ale musím to napísať.

A znova sa vraciam k X-box live... Znamená už ten názov, že som pre spoločnosť živou bytosťou len vtedy ak im za to každý mesiac zaplatím?

Celý koncept konzoly je v podstate len krabica na hry... Môže mať prídavné funkcie, ale aj nemusí... V hernom priemysle je dnes veľká konkurencia medzi 8 rokov starými škatuľami a novými PC zostavami... Ako je toto možné?

Reklama. Reklama a výchova zákazníkov od mala, tak ako to robí aj McDonalds, drvivá väčšina si kúpi X-box 360 za to, že už predtým mala starý X-box ktorý bol vážne na svoju dobu výbornou mašinkou. Ale má aj dnes čo ponúknuť čo iné herné média nemajú?

Nintendo bude vždy v samostatnej lige s ich nekonečnou zásobou ázijských fanúšikov. Sony s Play Station 3, pri vydaní bezkonkurenčnou konzolou čo sa týka hardwaru aj tak nezabodovali tak ako Microsoft s X-boxom... Prečo?

Ak sa pozrieme na vizuál, Nintendo si ide old school, Sony aj s blueray mechanikou by malo viesť, ale ukazovaním hier v stave v akom naozaj sú moc u masového publika neuspeli. Neraz Enginy PS3 exkluzívnych titulov rady používali bloom, čo je až prepalujúce renderovanie svetla, ktoré malo skvelý efekt v hororoch, ale zároveň aj neraz odhalilo technické nedostatky...

Pokým X-box má na všetkom primárne nastavený Blur, z ktorého mi je osobne po hodinke alebo dvoch vyslovene špatne... Ale rozmazaný obraz skryje ostré hrany objektov a doskakujúce pixely a masové publikum je na toľko spokojné, že si ešte s radosťou priplatí za multiplayer... Ktorý je len tak momochodom u všetkej konkurencie v daných hrách zadarmo.

Užívatelia internetu ma za tento článok ukameňujú, ale musím ho publikovať... Pretože už sa na stav veci dlhšie nedokážem pozerať.

Všetci tancujeme na šnúrkach ktoré niekto iný drží a tiež nie som výnimkou, ale aspoň nikoho neklamem do očí a nehovorím mu, že všetko bude fajn...

A ak všetci nehráte Diablo III, alebo nepozeráte hokej, tak si to možno aj niekto prečíta.

Jazero

 Stojím na okraji zradného brehu. Hladina jazera je temná a korene vŕb trčia z hladiny, takéto miesta sú horšie ako močiare. Starý otec mal pravdu. Nechal som ho v poslednom hostinci na ceste sem a pokračoval som sám. Vek mu zobral sily aj zdravie... Je to irónia, že sa to tam volá Pod umieráčikom. Mám na sebe jeho zbroj s rodinným erbom, lotusový kvet, meč a kniha. Už len vďaka nemu som si vždy myslel, ako som sa dobre narodil. Do rodiny ktorá má ako dobrú krv, tak je aj silná, rovnako ako aj vzdelaná.

Nemohol som sa viac mýliť. Súčasťou dospievania je aj uvedomenie si, že nie je všetko také skvelé ako sa zdá. Ako postupne zisťujete, že váš otec je len panákom na šľachtickom dvore, vaši strýkovia majú od rodinného kréda tak ďaleko ako sa len dá... Jediný čo ešte ctia tradície sme my dvaja so starým otcom... A zajtra už nebude ani jeden z nás.

Pod krúžkovou zbrojou som mám len tenkú košeľu. Krátky meč držím v pravej ruke, ktorú som zvieram omnoho viac ako by som mal. Vstupujem do temnej vody, kožené čižmy ma zatiaľ chránia pred studenou vodou, ale čoskoro sa ponorím viac ako po kolená. Je to zvláštne, kam dokáže človeka dohnať jeden rozhovor pri sviečke.

Lotus je v erbe v skutočnosti vďaka vlastizrade pred sto rokmi, kniha, kvôli tajomstvu, ktoré tým mečom treba raz za tri generácie umlčať.

Z vody tu trčia kamene zbúranej veže a schody vedú dole do temnoty. Na jednej strane bývalých dverí je stojan na fakľu. Zasuniem do neho fakľu z mojej ľavej ruky a beriem do nej posvätný nôž starého otca. Vždy s ním len otváral obálky a teraz s ním ísť zabiť ani neviem koho. Na tomto mieste zomrel posledný z rodu Martinovcov. Miestny ľudia v hostinci Pod umieráčikom ma odrádzali od cesty na toto miesto. Vraj tu straší.

Čím ďalej, tým viac mi to pripadá tak, že mali pravdu. Kôň, ktorého som uviazal o kôl pri brehu, už dávno ten kôl vytrhol a ušiel. Jediný zvuk čo počuje sú listy šuštiace vo vetre a voda špliechajúca vo vetre o mňa a kamene. Vietor mi veje do tváre, ako keby nechcel aby som šiel do stredu jazera. „Anjeli strážny stojte pri mne.“ Poviem si viac pre seba a zostupujem do ľadovej vody. Telo sa mi začína triasť a zbrane v rukách zvieram čoraz viac. Cez stromy nevidím mesiac a tak iba opatrne našlapujem na klzké kamene vo vode po pás. Už by som mohol byť v strede... Dúfam.

Neobzrieť sa a spraviť obetu. Zdvíham svoje vlasy zopnuté v cope a utnem ich rýchlym trhnutím noža. Vystieram ruku pred seba a púšťam ich do vody, tak aby mi nepadol meč. Nič sa nedeje. Žeby nakoniec bol starý otec vážne len blázon?

Čakám ešte pár minút. Nervózne sa obzerám a nič sa nedeje. Strach nahrádza hnev, že som uveril rečiam, ktorým neveril nikto iný. Vystriem sa a odchádzam. Jazero už ani nevyzerá tak hrozivo, keď vidím, že tu nič nie je. Otočím sa späť k fakli na ruinách a odchádzam. Musím menej veriť všetkému čo sa povie... A viac čítať.

V tom sa mi niečo obtrelo o nohu. Najskôr asi ryba, ale aj tak sa obzriem. V jazere pláva utopená mačka. Ako keby to tu nesmrdelo dosť aj bez nej. Potrasiem hlavou a kráčam ďalej. Nechcem na ňu myslieť, ale nedokážem obraz hnijúcej mačky dostať z mysle. Pozerám sa priamo do plameňa fakle aby som nestratil smer. Zdá sa mi, že už kráčam celú večnosť a tá mačka ma prenasleduje.

Som nervózny. Cítim za chrbtom prítomnosť. Vietor ustáva a svet sa ponára do ticha, ako mi po chrbte prejde zima. Zatváram oči a hovorím si: Neobzriem sa, nič tam nie je, len budem mať nočné mory o tej prekliatej mačke. Kráčam ďalej, voda je už len po kolená. Môžem znova skryť nôž, prekliata vykopávka, mal by som ju tu zahodiť... Ale srdce mi to nedovolí. Vrátim ho potom starkému, nech je spokojný s tým, že mu poviem, ako som s ním skolil príšeru z jazera.

Ako zastavím pri fakli, všimnem si na brehu rieky postavu. Nie je to ded, ale dáka žena. Žeby prišla pochovať svoju mačku? Má na sebe bledé šaty. V tme sa nedá určiť ich farba, len tam stojí a pozerá na mňa. Budem môcť byť rád ak ma neobviní z bosoráctva. Zakladám aj meč a mávam jej... Nič.

Možno je jej špatne, alebo je opitá... Tak či onak, inej cesty von nie je, bez toho aby som sa neutopil v bahne. Tak kráčam k nej, fakľa v jednej ruke a s druhou na rukoväti meča. V tvári mám tvrdý výraz, pretože iný nedokážem vytvoriť.

Ako sa svetlo blikotajúcej fakle kĺže po hladine, príde až na breh. Vidím jej nohy už jasne, stojí na špičkách, vo veľmi neprirodzenej polohe, s visiacou hlavou. Svetlo stúpa po jej bledo-modrých šatoch a aj blond vlasoch, z ktorých stúpa nad ňu až do koruny stromu hrubý povraz. Neviem aká je šanca ju zachrániť, ale reflexívne tasím meč a odrezávam ju dolu na zem. Telo padá ako vrece plné zemiakov. Je mŕtva.

Meč mi vypadne z ruky a otáčam ju tvárou nahor, potrebujem vedieť či ju nepoznám. Ešte je teplá. Odhrniem jej vlasy z tváre, ale predtým ako sa jej stihnem pozrieť do tváre, ma pohltí temnota. Vykrútia mi ruky a ucítim silný úder do hlavy.

Preberám sa na silný zápach. V živote som niečo takého necítil. Pevné ruky ma držia vzpriamene, ani neviem koľko ich je. Znova vidím. Les je plný obesencov visiacich tak nízko ako keby stáli na špičkách, ako duchovia sa hýbu vo vetre. Niekto sa mi priblíži k uchu a tichým hlasom povie: „Hľa, večnosť v rajskej záhrade!“

Hrdlo sa mi zovrie, ruky ma pustia a povraz sa mi hlbšie zaryje do krku. Koniec.

6x3

Svetluška tancovala na koncoch jej prstov ako sa znudene pozerala z okna. Sklo vyfúknuté do bubliny nebolo lacné, ale ani praktické. Bolo neskutočne ťažké a prakticky sa nedalo ani otvoriť. Ale vyzeralo skvelo. Fakt užitočná vec pre niekoho, koho už materiál nenadchíňa.

Ležal v posteli so sluchátkami na ušiach a počúval jednu a tú istú pesničku už asi šiesty raz. Nie preto, že by sa mu tak páčila. Ale preto, že ju celý deň nevedel dostať z hlavy. „Otvor knihu, na prvej strane, prvej kapitoly, snaž sa byť jednotkou, aj keď príbeh len začína...“ Kravina...

Sedela na výrobnej linke a pozorovala padajúci prach. Necítila absolútne nič. Napätie z káblov, sucho a lepidlo vo vzduchu, slnko prerážajúce cez špinavé okná. Ani to, ako jej po pleci prešla ruka. Mala by sa asi o seba báť, ale ak nepoznáte ani vlastné meno... Necítite chuť prežiť za každú cenu.

Na oblohe biely pás za lietadlom pretínal desiatky ďalších na oblohe vzdušnej križovatky, situovanej nad mestom pod pyramídou. To bol fakt. Vždy chcel byť pilotom, ale jeho telo by to preťaženie neunieslo. Podoprel si hlavu a sledoval ako lietadlo mizne do spleti oblakov na obzore.

Potiahla dámou a otočila šachovnicu. Nepoznala ani ťahy figúr, ale jej mozog pod vplyvom alkoholu vytiahol šachovnicu a umienil sa správať ako na vernisáži. Afektovane uchopila čiernu vežu a postavila ju do stredu hracieho poľa. „Tak a tu postavíme Mordor!“, povedala to nahlas.

Život s prácou plynie pomalšie, tvári sa, že má zmysel, ale stále je to len práca. Práca a úvahy. Je to už vážne zlé, ak uvažujete o úvahách, pokým okopávate záhradu. Utrel si čelo a uvažoval ďalej... Mal by som menej premýšľať a viac myslieť na to ako to niekam dotiahnuť, najlepšie do šopy.

Biely Jež

Dve dvadsaťpať,

nemôžem spať.

Stávam sa štatistikou.

Pred písomkou s matikou.

Chcem žiť,

jesť, dýchať, piť!

Stále bližšie k jadru,

staviam sa do radu.

Svetlo z obchodu,

vo fľašiach majú vodu.

Svetlom cez vodu a na chodník.

Na cestu pribitý koník.

Docválal pred tým ako začal závodiť.

Spoločnosť sa rozhodla ho zahodiť.

Šialené stáva sa reálnym,

a stále som menej normálnym.

Je to ako kniha ktorú nechcete čítať.

A predsa ju nemôžete len tak nechať.

Preskočiť kapitolu v strede a pozrieť na koniec.

V kresťanskej krajine kde počuť zvoniec.

Bez pamäte na mená a dátumy.

Pozerám do tváre mátohy.

Som príšerou, tým koňom, alebo len okoloidúci?

V hlave mi hniezdia votrelci...

Tak ako aj tým dvom.

Príde zlom.

V meste som len tvor.

Na festivale potvor.

Krivdím vám a krivdím sebe.

Úprimný len k tebe.

V pojme bez času s bytosťou,

medzi minulosťou a budúcnosťou.

Keď nie sú otázky a nie sú viny.

Kedy je len reč a sú len činy.

Star Wars: The Old Republic

 Y U NO PLAY THIS GAME!?

Tento free weekend trial mi pripomenul ďalšiu bolestivú pravdu o hráčskej komunite... Desaťtisíce ľudí milujú WoW, ktorý je repitatívny, poskytuje nasilu zbuchnutý lore z Warcraftu a je plný questov na štýl choď z bodu A do bodu B a grindu... Hra ktorá sa stala synonymom pre MMORPG.

The Old Republic, berie všetko to, čo WoW robilo správne a dopĺňa ho o plnohodnotný príbeh pre osem postáv, v do hlboka prepracovanom svete histórie Hviezdnych Vojen. Pokým WoW ako odpoveď na túto hru ponúka expanziu zameranú na... Pandy! Ako videl som už rôzne nápady ale to o je už moc a je to jednoducho hrozné.

Nemám nič proti pandám, nič proti monkom, a už vôbec nič proti pijanom... Ale tento smer je dokonca aj pre niečo tak tematicky ľahké ako Warcraft... Nevkusný? Neviem to ani pomenovať... Najskôr sa jedná aj tak o prevarenosť prostredia a koniec nápadov.

Pokým SWTOR ponúka všetko čo má MMORPG mať a viac... Tak ako je to možné, že nemá státisíce hráčov?

Pokým budem rozoberať len herné mechanizmy, tak v SWTOR prakticky nie je hráč tlačený do grindu, má ho len ako bonus...

Companion, je pet, ktorý je konečne užitočný, pridáva na hodnote príbehu, pracuje na nudných veciach ako je crafting alebo zbieranie resorcov, pokým nič nebráni hráčovi robiť si tieto veci sám.

Ako mount môžete mať speeder, ktorý okrem zeminy funguje aj na prepravu vzduchom, takže žiadna strata času čo sa týka presadania...

A výhovorka štýlu chýbajú tam iné rasy je úplne od veci! Však Hviezdne Vojny len v pôvodných filmoch obsiahli viac rás ako iné univerzá za svoju celú existenciu.

Takže aké sú dôvody na to nehrať SWTOR?

1. Cena
   Treba uznať, že tie dvojmesačné poplatky nie sú zrovna najlacnejšie, ale hra vážne ponúka hodiny a hodiny obsahu.
2. Nenávisť k Hviezdnym Vojnám
   Čo pochybujem, že sa nájde geek čo nemá rád Hviezdne Vojny...
3. Nemožnosť pirátskej kópie
   Pretože toľko obsahu čo ponúka SWTOR sa jednoducho nezmestí do malej domácej serverovne

Áno, takže moji milý MMO fans... Y U NO PLAY SWTOR?

Pretože toto je jedno jediné MMO o ktorom som schopný povedať, že je dobré a zábavné... A to od začiatku a nie od levelu 25 a tak podobne. Pretože pri tomto nemám pocit, že zbytočne strácam čas. Aj keď som pri ňom tento víkend zabil cca 15 hodín... Možno viac.

Filii Corvi – 08 – Perie v plameňoch

 Fabián sa prebral na to ako mu na tvár kvapká voda. Popruhy stále držali ale jeho helma bola preč. Celé telo ho pálilo, pohľad mal rozmazaný, ale žil. Mal problém sa zhlboka nadýchnuť, ale to bol omnoho menší problém ako to, že kabína v ktorej sedel bola roztrhnutá ako papier v mieste, kde sa mal nachádzať rad sedadiel oproti tomu na ktorom sedel. Tep sa mu zrýchľoval ako si uvedomil, že havarovali.

Prekonal krč v krku a pozrel na oblohu. Temné mračná stúpali do ovzdušia a obďaleč boli presvetlované plápolajúcim svetlom. Oheň. Bol to malý zázrak, že pri takom poškodení nezhorel za živa. Látka na jeho ľahkej zbroji bola mokrá, tak isto ako mal stále vlhké aj krátke vlasy a bradu. Po oboch jeho stranách stále sedeli telá jeho zverencov. Obaja boli v bezvedomí, v hlave mu hučalo tak, že si ani nedokázal spomenúť na ich mená. Ten vpravo mal na hlave stále helmu, pokým druhému z vyholenej hlavy stekala krv...

Fabán si reflexívne prešiel rukou po hlave. Moc mu to ale nepomhlo, v tomto stave nedokázal rozpoznať nič viac ako to, že má mokré rukavice. Opatrne si oprel hlavu a nahmatal pracku pásov na hrudi. Ukazovákom ho rozopol a pokúsil sa vzoprieť. Podarilo sa mu to, ale stále sa necítil na svojich nohách. Vytiahol váčku na opasku malú krabičku s liekmi proti bolesti a vysypal si pár tabliet do úst.

Boli odporné, ale aj tak ich rozchrúmal. Účinok bol viac placebo ako skutočný účinok tabliet. Pohľad sa mi trochu vyjasnil, svet už nebol snový, ale naberal čím ďalej tým viac reálne kontúry. Štyria čo sedeli na druhej strane kabíny boli nenávratne preč, spolu s ich génovými štepmi a aj vybavením. Z polovice zmytá krv na podlahe, síce neznamenala ich smrť, ale havária z orbitu nebola niečím, čo by sa bežne prežívalo. Možno keby šlo o skúsených astratov v plnej energo zbroji, ale nie iba pri zasvätencoch. Musel zachrániť aspoň tých čo sa dalo.

Polkrokom sa otočil doľava. Už si spomínal aj na meno, muž bez helmy sa volal Sixtus, dobrý strelec, ale zbytočne hlučný. Roztvoril mu prstami oko Sixtus bol síce mimo, ale jeho telo reagovalo. Oprel mu hlavu bokom aby nezaťažoval ranu na jej pravej strane. Na svoje sedadlo položil malú lekárničku. Vytiahol z nej dezinfekčný sprej a dva krát strekol na ranu.

Jeho druhý spolutrosečník bol však väčší problém. Sňal mu helmu a uvidel jeho mŕtvolne bielu tvár. Mladíkove pásy boli pretrhnuté. Chytil ho za pravé plece a oprel späť do sedadla. Dlhšie tmavé vlasy ktoré mu lemovali akoby opuchnutú tvár spravili nečakaný pohyb ako na chvíľu otvoril šedé oči, pedklonil sa a začal dáviť medzi nohy. Na Fábiove čižmy dopadla sprcha prevažne oranžovej, ale miestami aj krvavej zmesi. Bolo ťažké v tejto situácií loviť v pamäti jeho meno, hlavne keď dostal krč a druhá vlna zvratkov pristála v jeho rozkroku a neušetrila ani jeho vlasy.

Seržant ho pomaly posadil späť.

„Ako sa voláš?“

Učeň sa chytil za hlavu s vážnym podozrením na otras mozgu. Utrel si druhou rukou ústa a pozrel na muža pred ním.

„Som, Ludvik.“

„Dobre, zvládneš kráčať?“

„Neskôr...“

Zhlboka sa pokúsil nadýchnuť, udrel mu do nosa dym a snažil sa nekašlať. Mal pocit, že mu hlava každú chvíľu exploduje a jej obsah sa rozpleskne do zvratkov stekajúcich po podlahe.

„Dobre...“

Fabián vedel, že to tu nie je bezpečné, ale ťahať dvoch naraz aj s vybavením si nemohol dovoliť. Vytiahol z lekárničky ďalší liek proti bolesti a kúsok čierneho uhlia. Podal ich Ludvikovi.

„Zjedz to.“

„Čo to je?“

„Bude ti špatne, ale pomôže to.“

Ludvik vzal obe tablety a vložil si ich do úst. Najskôr ho naplo, ale prehltol ich. Fabián si pripol veci späť na opasok a pozrel na Ludvika. Ten len potichu prikývol. Podal mu Sixtusov bolter a sám zobral jeho telo.

Ludvik šiel prvý. Boli v pomyselnom nádvorí, ktorého steny tvoril trup horiacej lode. Podľa posledných slov kapitána mali pristáť v džungli, ale pod nohami cítil skôr betón. Jeho pôvodná myšlienka, že ich zachránil prudký monzún sa zdala čoraz menej reálnejšou.

„Nie sme v džungli.“

„To je ešte skoro hovoriť, niekedy tu všade boli stavby postavené technokňazmi...“

„Nevidím ani stromy...“

„Kašli teraz na to, lebo zhoríme!“

Odpovedal Fábio spod ťarchy Sixtusa. Pomedzi plamene a dym bolo vidieť skôr tiene budov ako stromov. Buď boli nepredvídateľne strhnutý z kurzu, alebo sa tu niekto pokúšal za každú cenu skryť. Ludvik v duchu poďakoval Cisárovi a Apotiekarom za filtre ktoré mu implantovali pred odletom. Stále ho pálili, rany ani neboli komplet zahojené, ale fungovali. Mohol dýchať a ani dávenie ich neupchalo... Ako počul v pár nepríjemných príbehoch starých bratov.

Kráčali smerom k pravdepodobnému východu zahalenom v dyme. Seržant prikázal zastaviť a načúval, či Sixtus ešte dýcha. Neďaleko za ich chrbtami začal oheň syčať. Obaja reflexívne tasili zbrane. Syčanie vyhasínajúcich plameňov sa blížilo. Hľadáčiky sledovali zvuk v tme. Na zbraniach cvakli poistky ako sa mal zvuk dostať do svetla plameňov. Nevedeli čo čakať, ale prúd vody z hasičskej hadice ich oboch zaskočil. Ludvik chcel už zavolať o pomoc, ale Fabián ho zadržal. Pokým si nebudú istý, že narazili na pozostatky technokultu, nebudú sa ozývať.

Počúvali. Cez prúd hasiacej vody bolo však počuť len stony a vzdychy námahy. Jedno slovo aj znelo ako v starom dialekte, ale na to sa spoliehať nedalo. Nemalo to zmysel strácať čas a vyrazili ďalej. Už boli skoro z vraku von, keď uvideli postavu silného muža ako beží so sekerou v rukách dymom. Nechýbalo veľa a zrazili by sa. Ludvik na neho mieril bez slova. Keď si muž uvedomil, že nestretol nikoho z miestnych čo unikali z plameňov, skamenel na mieste.

Muž mal na sebe jednoduchú tógu so vzormi, ktoré sa nedali v požiari poriadne rozoznať. Ústa a nos mu zakrývala mokrá handra ktorú mal omotanú okolo krku. Vyzeral na miestneho dobrovoľníka. Videl pred sebou dve postavy prízrakov minulosti zahalené dymom. Obe vyššie ako dva metre, odeté do čiernej a šedej, s podivnými nástrojmi v rukách, ktoré vyzerali ako zbrane hrdinov z legiend. Necítil strach a tak trochu ich aj čakal. Niekoho už aj niesli, boli to skutočný anjeli smrti. Tak takto to skončí, hrdina a obeť veľkej katastrofy, ale aspoň jeho syn vyviazol bez zranení, pomyslel si strážca majáka... Jediné čo zostávalo, bolo si byť istý:

„Kto ste?“

„Adeptus Astratess.“

Odpovedal mu jeden z anjelov so zvláštnym prízvukom.

Slameniak

 Bolo skoré ráno a svet sa len pomaly prebúdzal do dňa ktorý v iných častiach sveta už bol v plnom prúde. Európa v tento deň oslavovala koniec jedného z jej najdlhších a najkrvavejších období v histórií. Bol deň výročia konca Druhej svetovej vojny. Ľudí čo by si ju ešte pamätali bolo každým rokom menej a menej a tak sa aj preslovy na námestí a v televízií čoraz viac skracovali. Čo však bolo hlavnejšie, bola nedeľa. Vonku bolo pekne a niekto mi aj spomínal, že bude na námestí.

Tieto myšlienky som si uvedomil skorej ako to, že sedím rozospatý v trenkách a tielku na hrane postele a s otvorenými ústami sa škrabem pod spotenou pazuchou. Ako som pod ňu pričuchol, zistil som, že voniam prekrásne až k plaču. Postavil som sa síce prudko, ale do sprchy som prišiel ako oživená mŕtvola. Vstúpil som do sprchy, trochu stranou a otočil kohútikom...

Čakal som, pokým sa trochu zohreje, aj keď mi bolo jasné, že na treťom poschodí starého domu v ktorom som býval, nikdy teplá voda tiecť nebude. Rýchlo mydlo, opláchnuť a vyutierať do sucha. Telo sa mi triaslo od zimy v podvedomom pokuse o zohriatie sa, ale ja som sa cítil dobre.

Obliekol som sa do bielej košele a ľahkého šedého obleku. Strčil si bielu vreckovku do vrecka, pravého, ako moja ľavá ruka spočinula na streche slameného klobúka. Vlasy som mal ešte vlhké a tak držali na svojom mieste. Mal som to rád, ale keď uschnú mi budú padať do očí... Nechal som zatiaľ slameniak slameniakom a dal si dohromady zvyšné veci.

Pero a ceruzku do náprsného vrecka na kabáte, malý čierny skicár, ktorý som kúpil od nemeckého obchodníka, ktorý ako jeden z mála nemal dobré vzťahy z Wehrmachtom, alebo aspoň tak to hovorili staré panie ktoré ho ospevovali dňom aj nocou... On ho nazýval veľkosť A5. Neviem čo bolo zlého na názve malý... Ale to už nebol môj problém.

Obul som si kvalitné topánky čo som dostal od otca keď som odchádzal a znovu pozrel na klobúk. Nakoniec som si ho vzal len do ruky na neskôr. Zbehol som dole schodmi z leštenej žuly ktoré niekto včera ako citeľne, tak očividne natieral leštenkou. Najskôr asi suseda ktorá ma nemá rada a vie, že mám vo zvyku po nich v rýchlosti dupotať.

Slnko dosť pálilo, ale vial vánok a tak bolo naozaj príjemne. Prešiel som okolo stánku kde sa niekedy dávno vraj predávali noviny a len tí istý starí zákazníci sa vracali a dúfali, že v nich nájdu aj po rokoch konečne aj niečo iné ako povojnovú propagandu. Miesto toho boli noviny len plné kravín ako: „Poď do Ameriky! Je to krajina snov!“ alebo „Nepusti Bolševika za múr!“... Hrozné. V noci sa tam predávali iné plátky, pod čím myslím presne tie isté, ale podporojúce východ. Jednou vetou, až na miestne správy sa to nedalo čítať. Preteky o tom, kto má v sklade viac bomb a vojakov, len pár rokov po tom ako v Európe vyhasli plamene.

Narodil som sa cez vojnu a tak si z nej nič nepamätám. Ale mal som aj šťastie, ako malý si spomínam len na to, ako boli veci čoraz lepšie a dokonca som mal aj oboch rodičov.

Už som bol na okraji námestia. Bolo na čase nechať tieto pochmúrne myšlienky nechať ležať ladom a pozrieť sa čo sa deje po okolí. Vlasy ma už na hlave šteklili, čo bolo neklamným znamením ich suchosti. Nasadil som si klobúk najskôr na čelo až potom dozadu. Bol čas vstúpiť do davu.

Z reproduktorov sa niesla nahrávka v úbohej kvalite, pokým šla dychovka z tribúny na obed a ja som sa konečne dostal k osobe ktorá mi spomínala svoju účasť. Bola ňou Katarína. Krásne dievča, ale príliš hrdé na to aby si začalo niečo so mnou. Koniec koncov prisťahovalec, ktorý sa zámienkou ako je zahraničné štúdium snaží vyhnúť službe v armáde, moc ženy nepriťahuje. To však neplatí opačne. Náš vzťah spočíval v tom, že som ju rád kreslil a ona, tak ako väčšina dievčat, sa rada cítila byť obdivovaná. Keďže to zostávalo iba pritom, tak som v jej spoločnosti trávil voľný čas. Aspoň pokým sa jej snúbenec nevrátil z povinnej služby. Dnes tu bola s ním. Bol to urastený chlap s fúzami a poručíčkou uniformou. Presne ten typ ktorý som nemal rád. Ktovie čo mala v pláne o ktorom mi nič nepovedala.

Pristúpil som k nim s pozdravom a predstavil sa mu. Podal mi ruku s pohŕdavým pohľadom v očiach. Katarína nám obom potom v rýchlosti objasnila o čo ide. Chcela aby som im spravil spoločný portrét. Z technického hľadiska by to nebol problém, ale osobne som sa cítil veľmi podobne jej snúbencovi. Aj keď pre neho by to nebolo o nič iné, ako prehliadka na ktorých sa tieto typy vždy premávali ako pávy.

Dala mi peniaze na materiály a dohodli sme sa na najbližší víkend.

Nakoniec to nebol až taký hrozný deň, z námestia som sa pobral domov, z peňazí som vyplatil nájomné, kúpil na námestí fľašu vína a stále mi zostalo dosť aj na plátno, ktoré by som si kúpil v pondelok.

Večer bolo stále príjemne ako som sa vybral na pláž. Väčšina mojich priateľov sa pobrala už domov kvôli práci, alebo inej spoločnosti. Moje víno sa otvorilo posledné a tak som v ňom ešte stále mal dosť na osvieženie sa. Ani dnes nemám ani poňatia ako som vtedy vyzeral, jediné čo je mi jasné, je, že som na hlave stále ten klobúk.

Na pláži bolo príjemne ticho. Vietor mi dul do tváre, ako sa klobúk ledva držal na mojej hlave. Tú úžasnú chvíľu však narušil „spev“ opilca ktorý hulákal na ryby z malého móla. Nechcel som tak dopadnúť, pozeral som na nedopitú fľašu. Keď znova spustil, rozhodol som sa. Hodil som ju do mora. Otočil sa k odchodu a uvidel postavu ako pobehuje okolo kríkov s lampášom. Prevrátil som oči a zhlboka sa nadýchol. Ďalší pijan mi teraz fakt nechýbal.

Inej cesty však nebolo a tak som šiel cestou rovno k postave. Na moje prekvapenie to bola mladá žena, asi v mojich rokoch. Zdvihol som klobúk na pozdrav a zamumlal dobrý večer. Jej prvá veta bola, či som nevidel klobúk ktorý stratila.

Ponúkol som jej môj. Zdráhala sa, že mi bude dlžná. Nepozná ma, a podobne. Ale vraj bol ten jej veľmi podobný. Tak sme ho hľadali, až pokým jej lampáš nevyhasol a ja som jej už striezvejší znova ponúkol môj slameniak. Zadržala ma prstom, dala dole šatku z hlavy a uviazala mi ju okolo krku. Ja som jej na vlasy nasadil klobúk a odprevadil ju domov.

Tiež študovala, ale nie umenie, toho večera som si to ešte neuvedomil. Ale po dokončení a odovzdaní spoločného portrétu, som už Katarínu nepotreboval stretávať.

qwerty-genesis

 Pohár sa nebezpečne naklonil a pena sa dotkla okraja ako som ho zadržal. Odpil som si, cítil sa lepšie, ale nebolo to nič moc. Neustála prázdnota, všade kde som sa pozrel. Párik milencov v kúte podniku sa tváril prehnane zamilovane... Odpočítavanie do ich rozchodu sa blížilo.

Svet šiel do ... na plné gule a ja som tam len sedel a popíjal pivo. Sám, mal ľahkú konverzáciu o ničom s barmankou a cítil sa dobre, ako únava unikala z môjho tela. Jediné na čo myslím je hudba od Acceptu a nič ma nezaujíma. Osud ma má znova na šnúrkach a miesto toho aby som ja tvaroval jeho a on mňa, nerobím nič. Všetko mi pripadá ako strata času a tak ho zabíjam profesionálne.

Zajtra budem tlačiť a kopnem do vrtule... Treba uviesť udalosti do pohybu, prijať výzvu a prestať riešiť hlúposti. Nič nesiliť a žiť bez vecí ktoré by som mal ľutovať...

Áno, mám dobré dôvody a prevažne praktické... Ale neviem ako dlho to takto môže trvať bez toho aby som sa nescvokol.

Nebaví ma sedieť na nete.

Nebaví ma tancovať na discotékach.

Zabíjam čas videohrami, hudbou a filmami.

A pritom mám ako plány, tak aj ciele. Napísať 1000 slov denne, alebo spraviť obraz denne sa nedá naraz... Budem to musieť skombinovať. Nastaviť budíky, potlačiť plány... Dva týždne choroby mi dali čas na premýšľanie.

Je čas kopnúť do vrtule, zajtra si spíšem a tlačím plány. Týmto vás prosím o dostatočné podporovanie mojich aktivít nepríjemným a nepriateľským správaním voči mojej osobe, ak nedodržím čo som si stanovil. Za výpomoc budem vďačný.

dogyno

Filii Corvi -07- Maják

 Albert bol synom strážcu majáka. Obrovskej veže týčiacej sa nad Kromou, hlavným mestom Dafie. Toho dňa ho otec nechal samého vo veži pokým on šiel na trhy pod ňou. Albert sa prechádzal majákom a obdivoval ozubené kolesá ktoré tvorili vnútro tejto stavby. Boli čisté, ale predsa tmavé a leskli sa od oleja. Vyzerali tak, že by sa mohli hýbať v symfónií pohybu a predsa stáli. Natiahol ruku a chcel s nimi vyskúšať pohnúť, ale hneď ako sa ich dotkol ju odtiahol, prekvapený nepríjemným pocitom oleja na koncoch prstov. Utrel sa do zástery ktorú mal na sebe, ale pod nechtami mu zostal ešte olej. Chcel ho odtiaľ vycucať ale spomenul si ako mu otec vždy hrozil prstom aby si potom ako mu pomáhal pri práci poriadne umyl ruky, hlavne ak mali jesť.

Chlapec nebol ani v polovici výšky majáka, ale keď sa vydriapal do okienka, videl z neho celé trhovisko, pre ktoré tu bola plocha už hádam aj dávno pred výstavbou veže. Nad drevenými stánkami sa vznášal pár kožou obitých vzducholodí, bol to úžasný pohľad. Let bol vždy jedným z Albertových snov, zvlášť na strojoch ľahších ako vzduch. Náboženstvu ešte podľa jeho otca nerozumel, hlavne keď mu rozprával o tom ako si predstavuje, že duch stroja dýcha do balónov aby lietali, pričom ľudia hýbu plutvami aby vzducholode plávali tam kam chceme, alebo na to majú niektoré aj motory... Albert tomu nerozumel, ako môže byť „duch“ aj niečo iného ako druh vzduchu? Je vzduch, ktorý dýchame, je plyn, ktorý dýchať nemôžeme a je duch stroja, ktorý dýchajú zas oni a určite je aj nejaký plyn ktorý zas nemôžu dýchať stroje.

Za trhoviskom oproti majáku stála kocka. To bol palác kde bývali Technogágovia, prastarý a múdri, oni dávali život strojom. Otec mu sľuboval, že keď bude starší, tak tam pôjde a potom z neho bude už skutočný strážca majáku, tak ako je on, ded a ako bol aj praded. Vraj je to z vnútra podobné majáku, ale tam sú z kolies nie len steny, alebo piliere, ale aj dvere, alebo schody ktoré vás nesú samé až k súdnym dveriam... Tešil sa na to.

Zo zasnívania ho vytrhol hluk vychádzajúci z majáka, kolesá sa začali hýbať, po stovkách rokov, s lomozom a vŕzganím sa pomaly otáčali ako Albert v panike utekal dolu schodami hľadať otca. Jednotlivé stovky zubov do seba zapadali lubrigované olejom a vrźganie prešlo do cvakania až spokojného klikania. To klikanie ho znervózňovalo ešte viac a v svojej nepozornosti vrazil do dverí. Chlapec sa zaprel do ťažkých drevených dverí, ktoré nakoniec povolili.

Prvé čo ho ovalilo ako ich otvoril bol hluk, krik vystrašených výkrikov celého trhoviska, lomoz vytvorený utekajúcim davom, ale všetko toto zaniklo v explózií vzducholode ktorá padla medzi natlačené stánky. Nikdy v živote necítil väčší strach. Z celého hrdla volal otca spomedzi dverí, pričom sa plamene šírili všetkými smermi a druhá vzducholoď zápasila s akousi neviditeľnou silou, ktorá ju ťahala neúprosne k zemi, aj napriek výkonu motorov, z ktorých sa valil čierny dym.

Nik si však okrem učňov technomágov nevšimol na červeno vysvietený maják, alebo palác, modro žiariacu strechu majáku, alebo biele svetlo obkreslujúce šípky a obrys trhoviska... V pohybe bola aj budova palácu všetci vo vnútri padali na kolená a vítali návrat strojového boha, dokonca sa vrátil jeho duch a oči na súdnych dverách opäť žiarili chladným zeleným svetlom.

Pod závojom hustého dymu stúpajúceho z vrakov vzducholodí a horiaceho trhoviska vbehol Arturov otec aj s chlapcom v náručí do majáku a zabuchol za sebou dvere. Viac inštinktívne ako z vedenia bežal hore schodmi. Jeho telo a pľúca plné spalín však nevládali viac ako jedno poschodie. Artur, ktorého schmatol viac reflexívne ako kvôli nebezpečenstvu prišiel ku kašlajúcemu otcovi, ten ho iba gestom poslal na vrch majáku.

Chlapec postupoval opatrne, nedôveroval majáku, vyšiel až na vrch. Pod sklenou kupolou začernenou od smogu videl vo vzduchu sa vznášajúci modrý obraz veľmi zložitého lietajúceho stroja, ktorý mal očividne problém a trpel, na sekundu mu stroja prišlo ľúto, ale v tom si uvedomil, že za oknom niečo žiari. Skúsil okno utrieť, ale bolo špinavé z vonku. V záchvate paniky sa obzrel, či nenájde niečo na rozbitie okienka, ale všimol si malú kľučku na inom okne. Otočil ňou a ťažké okno sa s rachotom otvorilo do vonka, sklo sa triaslo div, že sa nerozbilo. Albert vystrčil opatrne hlavu von.

Silný vietor mu ťahal róbu a nepríjemne sa točil v ušiach. Oči ho štípali, ako uvidel na oblohe ohnivú guľu rútiacu priamo na mesto. Ani si to neuvedomil ako povedal: „Pri duchu strojového boha...“

Filii Corvi -06- Signál

 Seržant Fabián dokončil rannú hygienu a obliekol si svoju ľahkú zbroj, ktorá by bola bežnému človeku ako veľká, tak aj ťažká. Bolo to zvláštne. Spomínal na dni, keď ešte nebol Astratom. Rozopol si golier a vytiahol zlatú retiazku s Cisárskou orlicou, na ktorej boli za šnúrky uviazané veľmi malé detské topánočky. Malý amulet, ktorý ho sprevádzal celým životom. V bratstve sa málokedy niekto cítil sám, ale predsa boli časy, keď sa cítil opustený alebo stratený. Vtedy mu viac ako modlitby alebo slová Coraxa pomohol jednoduchý pohľad na tieto topánočky.

Neraz v noci, keď nemohol spať, nastokol si ich na prsty a predstavoval si, aký mohol mať život, keby sa nedostal cez výberové konanie. Ako by prekonal tú hrču v hrdle vždy, keď stretol Coco, jednoduché dievča, ktoré sa mu vždy páčilo, ale nikdy nedokázal prekročiť tú hranicu medzi priateľstvom a láskou... Ako by nasadil tie topánočky svojmu synovi alebo dcére... Zastrčil ich späť. Dnes by mali doraziť na Dafiu, a bude potrebovať všetko šťastie, ktoré mu doteraz priniesli.

Prehodil si cez plecia maskovací plášť, zapol si ho nad prvým srdcom matnou sponou s lebkou a nasadil si rukavice. Zasunul vox do ľavého ucha a vzal do ruky aj helmu. Nemal dobrý pocit a roky ho naučili veriť vnútornému úsudku.

Jeho čata skautov ho už čakala. Vymenili si pozdravy, ako loď prešla do denného cyklu. Spoločné raňajky servírované ticho stojacimi servitormi, kde sa zopár mužov podelilo o ich sny, a tichá príprava zbraní, čistenie, vlastnoručné ukladanie boltov do zásobníkov, kontrola držania zbroje a ostrosti nožov. Fábio práve kontroloval svoj seržantský meč. Zbraň bola dlhá asi meter a štvrť. Správca zbrojnice na Nahej pravde mu ho ukul podľa vzoru Fábiovej domovskej planéty, Kronitu. Meč bol tenký a pevný, pritom uspôsobený na sekanie viac ako na bodanie. Nad plochou rukoväťou mal však zuby, aby bol efektívny aj pri bodnutí. Keď sa mu v uchu ozval mechanizovaný

hlas kapitána:

- „My lord, konečne sa nám podarilo prijať poriadnu kópiu správy vyslanej technobratstvom. Používajú však neznámy dialekt, takže nevieme určiť čas, ale osobne odhadujem aj desať rokov.“

- „Prehrajte mi ju prosím.“

- „Nasleduje záznam: Toto je technobrat Trecius experiment Kapa-štyri vstúpil do poslednej fázy. Zatiaľ je to úspech, do týždňa bude naša pristávacia plocha znova plne funkčná a zásobovanie znova ľahšie. Ďakujeme vám za vašu trpezlivosť a prajeme veľkú produktivitu. Toto bol brat Trecius.“, na konci záznamu sa ozvalo hlasné cvaknutie.

Fabián zostal v šoku. Premárnili týždne len cestou kvôli zle preloženému dennému prenosu lokálnych správ. Navyše starých viac ako stovky rokov, pretože auspexové skeny ukazovali významnejšiu populáciu jedine na druhom póle planéty. Uvedomil si, že na neho všetci v zbrojnici pozerajú. Dokonca aj servitor na neho otočil svoju mŕtvolne bielu tvár.

Až sa znovu cez vox ozval kapitán:

- „Vyzerá to tak, že sme prišli zbytočne. Počkáme Pravdu na orbite?“

Seržant ľavým ukazovákom a prostredníkom aktivoval prenos:

- „Nie, pokúsime sa aspoň pristáť pri vysielači. Možno Techno adepti zanechali za sebou vybavenie, keďže očividne odišli na rýchlo. A pokým možno, tak aj vypnúť tú správu.“

- „Rozumiem, presuňte sa prosím do cestovných modulov. Loď je síce malá, ale aj tak môžu nastať v atmosfére komplikácie.“

- „Nech vás Cisár sprevádza.“

- „Aj vás.“

Fábio zasunul meč od obrátenej pošvy na chrbte a pripol ho na cvok. Obrátil sa k skautom a povedal:

- „Pokúsime sa pristáť a zachrániť čo sa dá, takže so sebou berieme aj nakladacích servitorov. Takisto vypneme aj ten signál. Otázky?“

Všetci si len ponabíjali zbrane, zavesili ich na popruhy alebo zasunuli do púzdier. Rýchlo a efektívne. Ako praví Astrati.

Cestovný modul vyzeral ako dva rady lavíc s popruhmi. Stredom plafónu sa tiahli káble a tri svetlá. Podlahu tvorili gumové pupáčiky, aby sa nikto nešmykol. Všetci si nasadili helmy, zámok sa zaklapol, vankúše sa nafúkli a do heliem a másk začal stúpať vzduch z malej nádržky upevnenej na spodnej chrbtovej časti brnenia. Nad dverami späť do lode sa rozsvietila obrazovka a ukázala sa na nej tvár pilota, ukrytá pod kyslíkovou maskou.

- „Pripútajte sa, vstupujeme na nižší orbit a následne do atmosféry. Mám tu zvláštne skeny, ale nič, čo by mohol byť problém.“

Fábio cítil topánočky na hrudi a v mysli si opakoval litániu odvahy, ako sa malá loď pripravovala na vstup do atmosféry.