časť 1.
Čierna obloha bola lemovaná len svetlom hviezd a odrazom svetla z atmosféry ako sa Giovani vznášal vo vzduchoprázdne na orbite Habilissu. Len on, jeho nepriepustný skafander a temnota. Nevzal si ani vysielačku. Bojová loď Nahá Pravda na ktorej mal teraz svoje prechodné bydlisko sa nikam nechystala a keby hneď aj nahodila systémy, jeho bratia by buď odlet zdržali, alebo by nemal problém stihnúť vrátiť sa k vzdušnému uzáveru cez ktorý sa dostal von.
Skafander už nebol najnovší, ale mal funkčné trysky na servomotoroch a Giovani potreboval ticho a samotu aby mohol uvažovať. Keď prvý krát prišli na Habiliss, ľudia ich považovali za anjelov. To bol ešte mladý a v bratstve len začínal, dnes už bol hlavným apotiekarom, schopným vyliečiť, alebo oddialiť smrť takmer od hocičoho. Vďaka tomuto daru, zachránil raz aj prastarého cestovateľa, ktorý mu odovzdal dar hodný pozornosti samotného Corvusa... ktorý bol už ale príliš ďaleko na to, aby sa k nemu dokázali vrátiť.
Svety na ďalekom galaktickom severe boli totiž odrezané a aj keď sa niektoré hlásili k Impériu, svetlo zo Zlatého trónu k nim dopadalo len tak mizivo, že sa na dlhšiu cestu nik neodvážil. Svety ako Habiliss boli len na prastarých holografických mapách, z väčšej časti už neplatných a s pomermi na povrchu inými ako by si hocikto predstavoval.
Niekedy ústredná planéta bohatého a technologicky rozvinutého sektoru, ktorá upadla do zabudnutia, prestala zásobovať okolité svety a divošstvo ktoré na nej vypuklo bolo oproti tomu čo je ešte aj dnes na iných svetoch sektoru nič. Automatizované továrne Habilissu ešte aj dnes chŕlia plne automatické zbrane, teraz sa s nimi aspoň nestrieľa hocikto, ale dostávajú sa len do rúk miestnej stráže a domobrany. Príchod Filii Corvi postavil Habiliss z prachu a obnovil najväčšie centrá populácie. Z bojovníkov sa stali kazatelia a neraz aj mytologické bytosti v očiach pôvodného obyvateľstva, čo im neraz pomohlo, ale Giovani si ešte stále spomínal na kmeň ktorý ich prekvapil v džungli a označil ich za démonov.
Domorodci sa rozpŕchli do lesa a nastalo hrobové ticho. Vodca ich skupiny nariadil pokračovať a v zápätí začuli šuchot listov, ako keď odletí vtáctvo v prítomnosti predátora. Z koruny stromu vyletel zaostrený kôl a prerazil hruď ich sprievodcu, volal sa Pas. Džungla bola plná pascí a stála ich mnoho iných životov. Nakoniec ju vypálili do posledného stromu. Dnes tam stojí Pasovo mauzóleum obkolesené mestom ktoré jeho obyvatelia premenovali z Neubiru, podľa muža ktorý ho projektoval, na Pasiu.
A práve svetlá Pasie sa ukrývali pod temnými oblakmi bezmesačnej noci pod Giovanim. Pod ňou je sústava šachiet, ktorá ukrýva jeho celoživotné dielo. Roky hľadania dobrovoľníkov, roky pestovania génového fondu... A teraz už všetko beží a nik o tom nevie. Tých pár mesiacov už nebude problém prečkať, všetko ide podľa plánu.
Tri malé cinknutia kovu o kov signalizovali dochádzajúci vzduch a bol čas vrátiť sa na Pravdu. Hovorí sa, že v temnote vesmíru vás nikto nebude počuje kričať a tak aj na plný výkon pracujúce trysky pohybovali jeho telom bez jediného hvizdu.
Prsty jeho ruky zadali kombináciu na starom paneli bez čísel, alebo rún. Dvere sa nehlučne odsunuli a Giovani vplával do pretlakovej komory. Dvere sa zavreli, a do kabíny začala ventilácia vháňať vzduch. Čakal až sa rozsvieti zelené svetlo, znamenajúce vyrovnanie tlaku. Predtým než sa tak stalo, sa v riadiacom centre pretlakovej komory otvorili dvere a vošli traja jeho bratia v plnej zbroji. Na brneniach mali navlečené ceremoniálne čierne róby, cez ktoré nebolo Bratov poznať, pod kapucňami mali helmy, takže sa asi práve asi chystali na vysadenie na planétu. Giovani im zamával a oni sa postavili pri ovládací panel, postava v strede sa sklonila a otvorila komunikačný kanál z lode do komory.
Pri zelenom svetle si Giovani zložil helmu a odhalil svoje šedivé vlasy a prepadnuté oči. Roky plné prebdených nocí si na jeho tele už začali vyberať daň.
Vo vnútri najbližšia postava prišla k hermetickým dverám a zložila si kapucňu. Helmu si však nechal: „Hlavný apotiekar Giovani, časy sú zlé a zvlášť tu, kde nežiari Cisárovo svetlo tak ako inde sa ľahko zabudne na to, že sme tiež boli ľuďmi...“ Reproduktor helmy a reproduktor komory hlas skresľovali tak, že by mohol Giovani totožnosť brata pred ním jedine hádať, ale táto veta neveštila nič dobré. „Bratu, tieto slová patria kaplánovi, alebo kapitánovi, dúfam, že nehovoríš o nich...“ Giovaniho hlas bol suchý a smädilo ho, po dvoch hodinách strávených vo vákuu. V hlase spod helmy bolo počuť odpor a pohoršenie, „My dvaja už dávno nie sme bratia.“ Giovanimu prešiel mráz po chrbte ako zistil, že celoživotný cieľ a cesta za pochopením sa môže skončiť v jednom iracionálnom okamihu ako je napríklad aj tento... „Okamžite otvorte tie dvere a vysvetlite mi o čo sa jedná!“, miesto uposlúchnutia priameho rozkazu si však postava v róbe zložila ruky na hrudi a povedala: „Vedomosti sú moc, dobre ich skry.“
Bola to posledná veta ktorú hlavný apotiekar Gioavani Indigo počul vo svojom živote. Keď už bol tak blízko ku svojmu cieľu, k tomu, prečo vlastne Filii Corvi vznikli a prečo sa odpojili od Havranej Stráže. Presne osem a trištvrte mesiaca od ukončenia finálnej fázy jeho plánu sa podľa oficiálnej správy stal obeťou poruchy hermetického uzáveru a jeho vnútornosti primrzli až na vonkajší plášť Nahej Pravdy...
Koniec prvej časti.
