Kronika Zla I. - Elfovia sú Zlo

 Vitajte čitatelia ktorý ste odvážny dozvedieť sa o podstate zla na/vo/pod/nad a aj za svetom. V prvej kapitole sa pozrieme na elfskú rasu. Vieme o nich, že tvrdia a z mnohých zdrojov je to aj potvrdené, že sú jednou z prastarých rás. Isto každý počul, alebo čítal legendy o tajomných hrdinoch tejto rasy z dávnych dôb. Uvedomme si ale, že históriu a legendy píšu víťazi a nikto z nich neurobil ani v nich nič priamo dobré, či hrdinské.

Základná definícia elfov je jednoduchá, no i zložitá zároveň. Sú to zákerné sebecké tvory, ktoré maskujú svoje úmysly ako telesnou krásou, tak zložitou rečou, ako aj prinajlepšom pochybnými morálnymi zásadami a božstvami, ktoré obhajujú jedine na základe prešpekulovanosti a tvrdia, že im nikto nerozumie. Preto ich táto kronika uvádza ako prvých, aby ste predpovedali zlobu aj na miestach kde sa na prvý pohľad nezdá, že sa bude nachádzať.

Ďalším nepochybným dôkazom o zlobe elfov je ich „bratranectvo“ ako to oni nazývajú... Neraz spojené s tajomnými paktami a nenávisťou medzi týmito ich klanmi, či skôr podrasami. Najznámejšie varianty:

• Elfovia Eldari/Prastarý = vystupujú ako prastarý, ktorý prišli viesť, teda manipulovať, mladšie rasy a nič netušiaci ľud ktorý nemajú problém obetovať len za ich záchranu, alebo dokonca nejakej bižutérie.
• Vysoký/Zlatý Elfovia = aristokraticko-šľachtická odnož elfov, skombinujte to s ich dlhovekosťou a je vám jasné, že táto spoločnosť ktorá sa snaží dokázať svoju dokonalosť, nie je nič iné ako birokratická pasca, ktorá funguje len v prípade, že umožní utrpenie všetkých, čo nepoznajú ich takmer nekonečný, zbytočne prezdobený zákonník.
• Lesný/Divoký Elfovia = polonahý divosi, ktorý sa adaptovali hlavne na lov sexuálne aktívnych, no nevybúrených jedincov humanoidných rás. Je úplne evidentné, že ide o kanibalov, keďže odmietajú loviť a ťažiť z prírodných zdrojov a väčšinu času sa potichu zakrádajú divočinou.
• Temný/Krvavý Elfovia = jedni z mála svojho rodu, ktorý nie vždy klamú o svojej podstate a priamo sa prejavujú zlom. Obľubujú mučenie, krvavé obety odporným bohom a pomsta sa medzi nimi chytila za ruky so zradou a tancujú spolu kade tieto prekliate bytosti chodia.
• Sviatočný/Zakrpatený Elfovia = Väčšinou zotročený ešte väčším zlom nabitým mágiou, kde tieto temné bytosti trpia jediným spôsobom horším ako je priame mučenie, či genocídia. Vyššie zlo totiž rado využíva sily irónie a tak sa dotkne mysle elfov, uberie im zo sily, ako aj rýchlosti, nech zostávajú závislý na mladších rasách, ale prinúti ich konať prvoplánové dobro, čo ide tak silno proti ich náture, že vnútorne trpia viac ako je možné si predstaviť. Najzákernejšie formy zla nútia takýchto elfov miesto kriku utrpenia magicky ešte aj k veselému spevu, ale tam už ide o najvyššie formy mágie.

Čo majú všetky elfské podrasy však spoločné, je nadanie a inklinácia k mágií, práve preto sa treba mať viac na pozore ako je bežné...

Typické a spoločné znaky elfov:

• Neschopnosť zarastať
• Sženstilosť tela
• Špicaté uši
• Humanoidi

Majte sa na pozore a využite miesto na vlastné poznámky získané na cestách!

Plánovaná/neplánovaná zmena, ale aj reklama

 Milý čitatelia,

môj blog čaká odstávka približne do septembra, možno trocha dlhšie, keďže sa toho veľa zomlelo v mojom osobnom živote a to som si povedal, že sa konečne môžem vrátiť k pravidelnému písaniu...

V skratke, budem sa sťahovať do Bratislavy, ale detailnejšie to asi rozložím do časovej osi:

• LARP: Starí Majstri II: Lesk Impéria – 19.-23. 8. Podskalie
• obrátenie sa plne na prácu v Dungeon Pube (treba ho dokončiť a otvoriť) – Štefánikova 14, Bratislava
• šermiarske vystúpenia, ktoré budú aj rozlúčkou so skupinou Satyros – 11. 9. Trnava (možno sa ešte niečo ukáže, keďže čo som si všimol, občas sa na rýchlo treba zorganizovať)
• prednáška na Comics Salóne – 18.-20. 9. Bratislava

A to sa iba rozbieham... Takže blog bude musieť chvíľu počkať. Však keby ste niečo rýchlo potrebovali... Napíšte mi, alebo ma stretnete na už spomínaných miestach. Tie osobné, ktorých tam je tiež veľa z pochopiteľných dôvodov nie sú uvádzané.

S pozdravom,

Váš dogyno.

PS: Ak ste na metal... v Bratislave bude 19. 10. Gloryhammer!

Salia de Fleur, časť I.

 Ležala na pohovke a medzi prstami sa pohrávala s ligotavou mincou. Na jednej strane bola vyrazená lebka a na druhej Zlatý trón. Za oknami pomaly, ale isto prichádzala noc. Zívla si a ponaťahovala sa. Dnes večer začne festival odovzdávania desiatkov. Všetci budú v zhone a opojení, ideálna príležitosť získať po čo sem prišla. Utraxis mal vždy až príliš veľa cudzincov na to aby si niekto všimol, že ktorou loďou zmiznú ich najcennejšie šperky. Znova si prešla fotografie. Prstene s exotickými ornamentami, ktoré nikde inde nevidela. Cievka pretkaná symbolom troch foriem ženy, ľalia na krucifixe a cisárska orlica s erbom na hrudi, obrazce boli čierno-biele a ich kvalita nebola najvyššia, ale zdroj bol kvalitný a zatiaľ sa nikdy nemýlil. Dnes v noci budú tieto šperky na obdiv v recepčnej sále ktorú si prenajala vyššia šľachta úľu. Ako znak dobre vôle troch vedúcich rodov, ktoré organizujú celý festival.

To, že aký chaos to vyvolá, keď prstene zmiznú, ju nezaujímalo. Pokým odmena aká jej bola sľúbená áno. Malá provincia na okraji civilizácie, výsady slobodných občanov a k tomu ešte aj pozemky na vlastnú spotrebu. Konečne by sa dočkala k životu po akom túžila celý čas a bez toho, že by po nej neustále niekto podivne pozeral... Ale času snívať o tom bude ešte dosť neskôr.

Pozapínala si na sebe tesné syntetické oblečenie, to jej dovoľovalo sa ticho pohybovať a pohlcovalo infračervené lúče bezpečnostných systémov. Tento model mal na sebe na prvý pohľad priveľa zbytočných zipsov, ale bol nutný na to aby plán mohol fungovať. Nasledovala výbava, opásala sa a prehodila cez telo popruhy. Prvé prišli na radu saxy na chrbát, veľké bojové nože, tam jej nebudú zavadzať, aj tak sú dnes viac na parádu, ako na hocičo iného... Podstatnejší bol teraz lezecký postroj, spájajúci magnetické a iné úchytné mechanizmy na končatinách a kĺboch, doplnený dvomi „chytákmi“ ako ich nazývali vesmírčania, ktorý ich používali hlavne na palubách lodí v prípade, že sa bolo treba dostať na ťažko dostupné miesta a v núdzových prípadoch aj ako zbrane. Chyták bol jednoduchý nástroj, hák, alebo silný magnet na konci kovového lana, vystreľovací mechanizmus a navijak, v jej prípadoch boli oba kradnuté, suvenýry z lodí ktoré ju sem doviezli, mali navijáky na servomotoroch. Tie si pripla na pás a pozrela na hodiny vbudované do steny. Prenajala si lacný byt, na okraji industriálnej zóny, steny tu nemali ani len tapety. Boli to prevažne kovové panely a tá elegantná pohovka, ktorú tu najskôr asi nechal posledný prenajímateľ nesedela s ničím okolo.

Už bol skoro čas, natiahla si kuklu na hlavu a zložila si pod ňou uši. Posledný krát sa pozrela do vreckového zrkadla, či je správne upravená. Hebká pokožka, linka okolo oči, pery jemne zvýraznené, všetko to pekne spolu ladilo a tak to všetko prikryla kukla s ochrannou maskou. Založila vreckové zrkadlo do jedného z vreciek na popruhoch a podišla k oknu, ktoré zatemňovala ťažká železná roleta. Na parapete ju už čakala Babuška, stará, ale veľmi dobrá a spoľahlivá pištoľ, Salia ju obtiahla a zaistila. Vložila ju do púzdra čo mala nad zadkom a bola pripravená. Zodvihla roletu rukami a vyliezla do okna.

Z pravej strany sa už blížil vlak. Viezol posledné zásoby na večerný festival. Takže šiel až k múru čo oddeľoval nižší úľ od šľachtickej veži. Na všetkých obrazovkách boli odpočítavania, zábery na zapadajúce slnko, či povzbudzujúce tváre Imperiálnej propagandy Veľkej Trojky ktorá vládla v Utraxise. Bez pochyby to bol správny vlak. Vysutá koľaj sa tiahla len pár poschodí pod jej oknom, nemal by to byť problém, keďže vlak ešte stále nebol v najvyššej rýchlosti, pokým nevyšiel z úľu na jeho povrch. Zostávalo jej len dúfať, že táto syntetika, ktorú dostala na túto misiu, ju skutočne ochráni pred tým čo ju čaká na nechránenom povrchu. Rušeň ju minul s veľkým hlukom a nasledovali vozne. Mihali sa v rýchlosti, nemohla už váhať. Zhlboka sa nadýchla a skočila.

Sekundu zostala visieť vo vzduchu, všetko sa spomalilo a videla ako sa blíži nasávacia hlavica na streche, dopadla na ňu a chytila ju čo najsilnejšie vedela. V ušiach jej dunelo od nárazu a buchnutia aké jej telo spôsobilo na streche. Z toho budú minimálne modriny. Cítila ako sa oblek reflexívne sťahuje na miestach kde sa udrela. Čo to bolo pri za látku? Možno jej skutočne neklamali a predsa len sa jej podarí úlohu splniť a získať slobodu. S jej výbavou, šlo lezenie po kovovej streche, ľahko. Mierila k vagónu pred tým na ktorom pristála. Tomu na streche trčala strieľňa, ktorá sa v takýchto pokojných časoch využívala ako údržbárska šachta.

Malé kovové dvierka boli zavreté. Vlak mal farby kultu mechanika, čierne strechy a detaily, s červeno-bordovými stenami. Zaprela sa magnetickými podrážkami o strechu a odpočívala v závetrí strieľne. Sledovala ako je už vonku za priesvitnými panelmi tma a v úle sa rozsvecujú chemické svetlá ako aj farebné lampióny. Sedela a zmocňovali sa jej obavy... V hlave sa jej miešali myšlienky: Ahoj, počuj, ak tam teda fakt niekde sedíš a dávaš na nás bacha... No vieš, že ja nie som zrovna na ceremónie, ale dnes by sa to zišlo, tak díky, ak to zvládnem.

Nikdy nejak nebola členkou Cisárskeho kultu, ale neraz počula príbehy o tom ako môže takáto ochrana dopomôcť ku šťastiu. Vlak začal spomaľovať Videla, že už ľudia čo mali všetky desiatky odovzdané vychádzajú do ulíc a chystajú atrakcie, alebo si už užívajú prvé neoficiálne prípitky. Salia si začala kontrolovať, či má všetko správne upevnené, pokým vlak roloval do výstupnej tuby. Pozrela na malý displej na zápästí, ktorý na prvý pohľad pripomínal chrono a stlačila červené tlačítko na boku. Cítila ako sa syntetika v ktorej bola odetá postupne uzatvára. Od strachu sa zhlboka nadýchla ako sa spevňovanie blížilo k jej krku. Zadržala dych a všimla si ako so všetkým lomcuje vietor. Mohutné syčanie... Odsávali z tuby vzduch. Cítila ako sa jej rozširujú zorničky. Snažila sa upokojiť a začala dýchať. Najskôr jej to ani nedošlo, až keď sa vlak znova pohol. Dokázala dýchať.

Profesionálnu zlodejinu pre Dona robila už dlho. Dokonca bola v Kado sektore hľadaná Adeptus Arbites. Ale niečo takého ako mala dnes na sebe ešte nevidela. Správalo sa to pokožka, ale o mnoho výhodnejšie a dokonca mala pocit, že to jemne splýva s hocijakou farbou, pri ktorej sa to nachádza. Keď si vyzdvihla pred pár dňami zásielku s oblekom, celý ho prešla, nenašla žiadne označenie o tom, že z kade pochádza, alebo kto ho vyrobil. Žiadne trubice, žiadne veľké baterky, len maska a v nej plne funkčný respirátor. To to už bola očividne hra s vysokými stávkami.

Magnety ju pevne držali na streche ako vlak zapol tryskový pohon a plnou rýchlosťou sa hnal špirálovito po škrupine úľu Utraxis. Škrupinu tu neraz pretínali citadely armády, skitarijských červených stráží, alebo veže dostatočne bohatých buržoáznikov, ktorý si podobný luxus mohli dovoliť. S každou otočkou sa menil večer a noc, čo s gigantickými poroporciami úľového mesta a závratnou rýchlosťou vlaku dávalo Salinmu žalúdku zabrať. Vlak sa rútil pomedzi veže a vežičky nižšej šľachty, keď začal spomaľovať. Blížili sa už k staničnej tube Steny.

Po zastavení nasledovala znova výmena vzduchu. V momente ako sa rozsvietilo zelené svetlo, sa otvorili veľké dvere a do staničného priestoru sa vrútili nákladné autá. Z druhého vystúpil muž v elegantnom obleku, bol to šedivejúci muž chudej a vysokej postavy, jeho oblek bol z tmavého saténu, pozdĺžne pruhovaný jemnými pásikmi. Pod sakom mal načochranú košeľu renesančného strihu. Vyšiel na plošinu pri vlaku. Zatlieskal a obsluha ako aj muži čo prišli s ním začali prenášať zásoby z vlaku do áut. Pokým tento majordóm vybavoval potrebné dokumenty a financie so strojvodcom, sa Salia spustila za vlak, držala sa v tieňoch až uvidela pred sebou bránu, kade isto budú autá odchádzať. Stanica nebola osvetlená najlepšie, predsa len bola v obrannej stavbe... Čo znamenalo, že v tme nad neónovými svetlami pod stropom čaká pasca, guľometné hniezdo, alebo niečo horšie. Nebol však čas rozmýšľať, jediný kto ju mohol zahliadnuť bol šofér prvého auta. Pozorne ho sledovala, chyták pripravený v pravej ruke... „No tak, obzri sa, alebo si kýchni...“, šepkala si sama pre seba.

„Dobre páni, máme čas odchodu na prvé autá, ktoré budú niesť predjedlá! Tak rýchlo donakladať a vyrážame!“ Majordóm mal zvučný hlas a tak sa všetky oči a uši venovali jemu, keď rozprával. Salia to využila, vybehla von, vystrelila chyták pod striešku staničnej tuby a čakala prichytená na stene. Autá naštartovali a pohli sa, neváhala a na druhé z nich s ľahkosťou pristála a ľahla si na strechu. Dúfala, že ju nikto nevidel. Viezla sa asi ďalších dvadsať minút. Až auto zastavilo a začali ho vykladať. Bolo tam priveľa ľudí.

Nákladné auto malo bočné dvere v plnej prevádzke a pri bránach stáli stráže. Obrazovky označovali posledné minúty odovzdávania desiatkov a slnko už nesvietilo na žiadnej z obrazoviek. Videla nad sebou jasnú oblohu, teraz už bola naozaj pod otvorenou oblohou. Nad hranicou smogu. Nad úľom sa leskli zmenšujúce plamene motorov transportérov, ktoré prinášali desiatky na lode Impéria. Zoskočila zo strechy auta a obišla z diaľky zhon okolo zásobovacieho vchodu recepcie. Rozhodla sa, že použije zadnú stranu haly, aby vyliezla na strechu a rozhodla sa čo ďalej... ešte mala desať minút. Čistý vzduch a nestrážená strana budovy ju hnali vpred, dvere boli lemované polo-piliermi posiatymi ornamentami. Tade sa rozhodla liezť, ideálna cesta. No skôr ako sa dostala ku dverám, sa dvere rozdrapili a vyšli z nich dvaja muži. Na sebe mali zdobené zbroje Arbitov. Cez plecia voľne pehodené brokovnice na popruhoch. Bolo to asi prvý krát, čo videla strážčov zákona bez heliem, ktoré im zakrývali tváre, takže by bolo vidieť iba ústa a bradu. Po pravde ju prekvapilo, že ich výrazy neboli zaťaté a nenávistné, skôr prekvapené, prechádzali si jej postavu v tesnom obleku očami a až keď si uvedomili, že má na sebe zbrane, položili ruky na zbrane. „V mene zákona Impéria, kto ste a čo tu robíte?“ Evidentne mali vypité a podľa zapaľovača v ruke jedného z nich si chceli vonku zafajčiť. Zastavila sa a zadychčane dpovedala: „No... ja... meškám, mám pri otvorení volnej zábavy dnes tancovať na pódiu.“ Muži sa uvolnili. „Ach, už som sa chcel zľaknúť, tak to by ste mali ísť, nech o tomto prekvapení... Nič nevieme.“, zasmial sa a vytiahol cigary, z ktorých jednu podal kolegovi, ako ju nechali medzi sebou prejsť.

Cítila na sebe ich pohľady a nebolo jej to príjemné... Čo ak zahliadnu jej chvost ukrytý pod syntetickou kožou? Snažila sa na to nemyslieť, prečo ju len napadla taká hlúposť? Občas ani sama nevedela čo presne robí, len to akosi fungovalo. Prechádzala chodbami zákulisia a míňala akurát kuchyňu keď začula ženský hlas. „Haló, slečna, počujete ma vôbec?“ Obzrela sa a uvidela ženu v červenej róbe, zdobenej zlatom, hlavne okolo výstrihu a na hlave mala bielu parochňu. Salia sa otočila a ukázala prstom na seba: „Ja?“ „Áno, pokým ste slečna de Fleurová.“ „Jasne, čo treba?“ snažila sa hovoriť čo najmilšie a čo najprevinilejšie. „Meškáte na nácvik, ale ste už v kostýme... dúfam teda, že takto nechodíte bežne...“, žena znela veľmi aristokraticky, nadýchla sa a pokračovala zrazu o mnoho príjemnejším tónom: „...no, ale však obe vieme, že aké bývajú desiatky hektické, takže ako ste boli dohodnutý s usporiadateľom?“ Salii sa zovrelo hrdlo, táto práca vôbec nešla tak dobre, ako sa očakávalo. Preglgla zopár slín čo mala v ústach a bola veľmi rada, že ešte stále mala tvár zakrytú maskou. „Taaak, dohodli sme sa tak, že výjdem na pódium po tom ako začne hrať hudba...“ „Áno, to mi sedí, už som o vás počula, že máte rada dramatické vstupy. Dúfam, že mi necháte na pódiu kúsok oblečenia, som vaša veľká fanúšička.“ Saila sa pod maskou tvárila zdesene. „No... dobre...“ „Je niečo v neporiadku?“ Myšlienky jej pulzovali hlavou... Mala trému... Iba tak nejak z nej vypadlo: „Tréma.“ Žena v parochni sa na ňu priateľsky usmiala: „Nebojte sa, všetko bude v poriadku, stíhame, aj tak ešte nie je sála plná.“ „P-plná?“ „Áno, takže budete ešte niečo extra potrebovať?“ „A-áno, kafeín a s tým ako budem odchádzať zo scény, jedného ochotného a silného muža, čo ma chytí a odvedie bezpečne do zákulisia.“ „Ehm... potrebujete aby vás odniesol?“ „Nie... budem odchádzať hlavným vchodom.“ „Ako myslíte, bude čakať, pri dverách spájajúcich sálu s predsieňou.“ Vonku sa už začal ozývať rachot ohňostrojov ako zberné lode opúšťali orbit pripomínajúc kométy. Žena v parochni sa zatvárila prekvapene... „Ten čas ale letí, dobre, kafeín ťa počká s tým, čo ťa odvedie, hlavne chladnú hlavu a uži si to aj ty.“ S tými slovami ju odviedla do zákulisia, nechala ju stáť celú spotenú v tom umelom obleku.

Spoza závesu znel príhovor o tom aký úspešný rok to bol, ako veľa Utraxis spoločne dokázal a ako sa to môže ešte viac zlepšiť. Nasledoval potlesk a búchanie fliaš šumivého vína. Výkriky, ďalšie tlieskanie, údery na bubny a začala hrať hudba. Rytmická, príjemná... Tanečná hudba. Salia už myslela na to, že si hodí do úst radšej tabletu s jedom. Ale tá hudba bola lákajúca a využiť zipsy na odhodenie častí oblečenia možno bude stačiť... Vyšla na pódium, buď to výjde a aj tak ju tu už nikto nikdy neuvidí, alebo to aj tak neprežije. Začala tancovať, zvodne sa vlniť a odopínať pritom jednotlivé zipsy. Najskôr ten na pravej nohe, čím si odhalila časť lýtka. Bolo jej teplo, ďalšia šla dole kukla s maskou, odhalila svoju peknú tvár, mačacie oči a tmavohnedé vlasy. Davom šľachticov sa ozval šum... Nasledovaný potleskom. Salia bola ako v tranze, pokračovala tak ako jej to prišlo vhodné a improvizovane tancovala a po kúskoch menila oblek stavaný na špionáž na oblečenie vhodnejšie skôr na divoké noci. Vyhupol jej spod medzery na ľavom stehne aj chvost. Ani si to neuvedomovala a vlnila s ním. Všimla si, že ten muž od Arbitov čo ju pustil do vnútra na ňu nadšene pozerá. Naklonila sa k nemu a do pravej ruky uchopila chyták, ľavou mu poslala pusu z pódia a žmurkla. Uklonila sa obecenstvu, vystrelila hák a počas ovácií sa prehupla na lane ponad zástup.

Pristála za dverami, ktoré za ňou zatvoril pohľadný muž v zdobenom oblečení. Bola už v predsieni, kde boli vystavené tie prstene. Muž bez slova zamkol dvojkrídlové dvere a otočil sa ku nej. „Ah, lady de Fleur, mám tu pre vás váš kafeín a odvoz, nech si môžete nerušene užiť festivalu.“ Bol to vysoký muž, odetý v kabáte, nohaviciach a opásaný tak, ako keby pre neho nebolo neobvyklé cestovať na kapitánskom mostíku lode. Mal tmavé vlasy sčesané dozadu a do špičky zarovnanú briadku. Podával jej kartónový pohár, ktorý si mohla zobrať so sebou, bol povoskovaný a nepálil. Ako si ho brala, muž pokračoval: „Krásne vystúpenie, veľa som o vás počul, ale vidieť, som vás ešte nevidel. Môžem vám ponúknuť môj kabát nech vám nie je zima?“ Salia prikývla a usmiala sa. Upila si z kafeínu, bol čerstvý, teplý a upokojujúci. Muž jej prehodil svoj kabát okolo pliec a nadhodil otázku: „Pôjdeme teda?“ „Môžete ísť na pred, rada by som si v kľude pozrela aspoň túto vyzdobenú predsieň. „Jasne, počkám vonku aj s odvozom.“

Zostala v predsieni, ktorá skôr pripomínala samostatnú spoločenskú miestnosť sama. Bola založená bohatstvom, ozdobami, ceremoniálnymi zbraňami a len tak, nechránené tam ležali presne tie tri prstene. Presne ako na obrázkoch, vyšlo jej to práve v čas. Informácie od zdroja boli: Korunovačné prstene budú vystavené v predsieni, pol hodinu po začatí programu bude vypnutá bezpečnosť a prídu si po ne ich strážcovia, vtedy máš šancu.

Neváhala, zobrala ich a bežala von. Vyšla a nasadla do auta, v ktorom za volantom čakal muž čo sa o ňu mal postarať. „Kam to bude?“ „Do prístavu, poprosím.“ Muž bez otázok vyrazil, Salia z okna videla ako sa k oslavnej hale blížia obrnené vozidlá, nepochybne pre prstene. Uvolnila sa, vydýchla si, upila si ešte z kafeínu a pozerala sa von oknom. Na tabuli so smermi, muž odignoroval odbočenie smerom k prístavu.

„Kam to ideme?“ „Tam kam ste chcela.“ Salia bola obratná, bez problému vytiahla Babušku a namierila ju mužovi na hlavu. „Povedala som, že ideme do prístavu.“ Muž si z toho očividne nič nerobil. „Prístav nie je bezpečný.“ „O čom to točíš, však sme vo vysokých častiach... Počkať, kto si?!“ „Otázka je skôr kto ste vy, keďže lady de Fleur isto nie.“ „STOJ! Vystupujem a idem pešo!“ Salii bolo ťažko. „Nie. Musíme sa porozprávať.“ „Čože?! Ťa zastrelím ak nezastavíš...“ Triasli sa jej ruky a zle videla. „Čo to má znamenať? Si jeden z tých... Podivínov?“ Muž zastavil a pozrel sa na ňu. Neisto mu mierila medzi oči. „Vôbec nie, tak už odlož tú zbraň.“ „P-prečo by som mala?“ „Lebo je čas spať.“ Salia si uvedomila ako jej slabnú ruky a ťažká pištoľ padá k podlahe auta. Jej pohľad ju nasledoval a potom nastala iba temnota.

Dogynove základné info o zbraniach, časť prvá: Anatómia meča.

 Nie všetky mnou uvádzané informácie platia globálne, vždy sú výnimky a píšem iba o veľmi známych, a pre svoje územie rozšírených zbraniach. Už v praveku ľudia cestovali a obchodovali, nedostatok nálezov nevylučuje kultúrnu výmenu a úvahy čo ak, neriešim tiež. V boji rytiera a samuraja by nevyhral nikto, pretože pri strete s novou kultúrou sa vždy menia taktiky a výzbroj, rovnako ako neexistuje najlepšia zbraň, alebo neporaziteľná taktika. Dúfam, že toto ako základné info stačí a prajem vám príjemné čítanie a borenie filmových miskoncepcií.

Meče ako také sú historicky, ale aj dnes, veľmi drahé zbrane, náročné na údržbu a sú skôr symbolom bohatstva, moci a sily ich majiteľov. Krátke meče boli štandardom v staroveku, v dobe bronzovej, vďaka ich ľahkej údržbe a výbornému zachovávaniu si ostria, dali sa na kolene vyrovnať ľahšie ako sekery, takže armády preferovali skôr meče. Neskôr s príchodom železa nastal problém s hrdzou, ktorý už v menšej miere pokračoval po príchode ocele. Napriek tomu však tieto pevnejšie materiály poškodzovali bronzové zbrane a zbroje, časom boli aj pomerne lacnejšie a väčší čas na údržbu je malou cenou za záchranu života používateľa.

Každý meč má trocha inú stavbu, ale vo všeobecnosti sa dajú meče rozdeliť na 4 časti:

1. Čepeľ = je to dlhá, ostrá časť meča používaná prevažne k útoku na súpera, ale aj na obranu, či ako improvizovaná rukoväť pri použití meča ako improvizovaného palcátu, prechádza celou zbraňou, od jej špičky až po tŕň, ktorý je buď zakutý, zapinovaný do rúčky, alebo je ukončený závitom.
2. Záštita = ochranná časť pod čepeľou, ktorá chráni ruku používateľa, je ich mnoho druhov, no na mnohých zbraniach môže aj chýbať. Najznámejšie druhy sú Tsuba, Kríž a Kôš. Dá sa však použiť aj ofenzívne, či už na úder, alebo aj ako už spomínaný improvizovaný palcát. Krížom sa prerážali plátové zbroje.
3. Rúčka = je to miesto kde sa meč drží. Ak je dostatočne dlhá, dajú sa s ňou lámať zápästia. Väčšinou ide o drevo obopínajúce tŕň čepele, potiahnuté nejakým živočíšnym materiálom, napríklad: býčia koža, mačacia koža, koža z raje, žraločia koža... ktoré môžu byť ešte previazané rastlinným materiálom, rôzne látky, či šnúry... tak aby vyhovovali potrebám jej používateľa. Je dôležité aby len pocitom bolo jasné, kde je nasmerovaná čepeľ a aký má sklon, preto komplet guľaté rúčky nie sú moc dobrým nápadom.
4. Zakončenie = mnoho krát nesprávne nazývané aj hruška, čo je iba jedno z mnohých typov zakončení, ďalšie sú napríklad: minca, kruh, rybí chvost... Môže pomôcť pri vyvažovaní meča, ale je aj dôležitou časťou zbrane. Jednak ako drvič lebiek, tak isto aj ako umožňuje veľmi rýchle a presné zachádzanie s mečom pri obojručnom držaní. Tak isto je aj hlavou palcátu pri improvizovanom držaní za čepeľ.

Teraz keď už máme základ môžeme prejsť k hlbšiemu rozoberaniu typov a ich významov, ako aj ich využitiu, a prečo vôbec vznikli. Už prečo sa používali, je hádam jasné, boli predsa efektívne.

Čepele:

Čepeľ každého meča sa dá rozdeliť na špičku, ktorá je veľmi ostrou a svižnou časťou, stred čepele, ktorý je sečnou časťou, a pevnú časť pod ňou, ktorá je určená na hrubú silu. Toto rozdelenie zároveň popisuje všetky tri základné útoky, ktoré môže človek s mečom vykonať: Môže bodať (špička), môže rezať (celá časť ostria) a môže sekať (kde sa už seky rozdeľujú podľa toho, ktorou časťou čepele zasiahnu).

Zbrane ako také sa na základe čepelí a ostria rozdeľujú na jednosečné a dvojsečné. Tu je rozdiel v tom, že či sa dá sekať iba jednou, alebo obomi stranami čepele. Dobrými predstaviteľmi jednosečných zbraní sú šable, ktoré sekajú iba vyhnutou stranou čepele, čo zvyšuje ich schopnosť rezať. Pokým dvojsečnou zbraňou je typický stredoveký európsky meč. Kde špička je v strede a z nej vychádzajú dve ostria až k záštite. Výnimkou pri tomto rozdelení sú zbrane s falošným ostrím, kde jednosečná zbraň má ostrie aj na druhej strane, toto ale pokračuje iba niečo pod špičku, maximálne do stredovej časti. Nie je to hlavné ostrie, ale poskytuje výhodu v možnom ohrození odvrátenou stranou čepele.

Ďalším možným rozdelením je na rovné a zakrivené čepele. Zakrivené čepele prevažujú pri hlavne sečných zbraniach, toto nevylučuje možnosť bodania, ale hovorí o tom, v čom je tá zbraň lepšia oproti iným typom. Pri rovných čepeliach je to už zložitejšie. Vo všeobecnosti je rovný meč rovnako dobrý ako na sekanie, tak aj na bodanie. Ako vždy, však aj tu sú výnimky. Prvou sú listové čepele (tvar listu = rozšírená čepeľ) ktoré sa uprednostňovali v rannom stredoveku, kedy sa brnenie moc nenosilo a tak mali tieto, prevažne sečné zbrane, výhodu. Druhou sú ihlicové čepele (zužujúci sa tvar smerom k špičke, pri kordoch, ktoré sa z nich vyvinuli, až tvar diamantu, alebo hviezdice) ktoré zas excelujú pri bodaní.

Myslím, že to zatiaľ o čepeliach stačí, ak by som na niečo zabudol, môžete mi napísať a spýtať sa ma.

Záštity:

Ako ochranný prvok je to jedna z mojich obľúbených častí meča, keďže dovoľuje útočiť bez strachu o samého seba, pretože pri správnom použití nechráni len vaše prsty, ale aj celé vaše telo v kombinácií s čepeľou. Záštit je veľa druhov a variant, záleží na mieste, kultúre a období... Ale pokúsim sa ísť podľa vývoja a spomenúť aj zopár zaujímavostí popri tom.

V Ázií je na mečoch preferovaná Tsuba - ide o krúžok s takmer nulovým ofenzívnym využitím. No nebolo tomu vždy tak. Pred príchodom feudálnych zákonov, ktoré obmedzovali dĺžku katán, sa používali aj veľké kosoštvorcové tsuby so zabrúsenými hranami, ktoré umožňovali páranie protivníkov pri strete na blízko. K väčším záštitám sa vrátili až pri dýkach typu Sai, kde poloblúkové záštity nie len chránili, ale aj dokázali zadržať zbraň protivníka, prípadne ho odzbrojiť.

Keďže Ázia nie je iba Japonsko a Čína, prejdime k Európe, Blízkemu východu a ostatným mečom a šabliam. Prvé záštity neboli moc širšie ako zakončenia mečov, niečo viac ako päsť, z tohto tvaru sa vyvinul neskôr typ kríža. Je to dlhá, rovná záštita, ktorá poskytuje dobrú ochranu, ako aj funkcionalitu. Druhou odnožou boli šabľové záštity v tvare S a T. Pokým S rýchlo odrážala zošmyknuté ostrie preč od používateľa, T mala výstupky pozdĺž čepele na zachytenie a možné zalomenie čepele súpera.

Krížová záštita bola v obľube aj počas celého gotického obdobia, významnejšou odlukou boli iba škóti, ktorý používali typ V, ktorý im dovoľoval uzamknúť súperovu zbraň medzi čepeľou a záštitou a tým ich odzbrojiť. Tento vplyv neskôr priniesol vyhnutie kríža do hora, ale významnejší posun prišiel až v renesancii. Vtedy sa začali objavovať vedľa krížov kruhy a ostrohy, tak isto nazývané aj tŕne. Tieto chránili už značne väčšiu časť ruky.

Kruhy sa používali aj na šabliach, aby chránili spredu celú ruku, no so skutočnou revolúciou prišli až znova škóti, ktorý začali používať koše. Tie sa neskôr udomácnili hlavne na šabliach. Zaujímavou cestou ale prešli ozdobné záštity rapierov, keďže šlo o civilné meče, neraz šlo o kombinovanie kruhov, krížov, Siek a rôznych ďalších vychytávok, ktoré dosiahli až veľmi pozoruhodné, prakticky košové záštity.

Pre zaujímavosť spomeniem ešte falické dýky, ktoré sa nosili medzi nohami, keďže suspenzor v tých dobách moc ako ochranu nosiť nemohli, ktoré tie krátke kríže neraz nahradili guľami.

Rúčky:

O rúčkach sa moc v typových rozdeleniach okrem spôsobu upevnenia hovoriť nedá. Tie sa vždy prispôsobujú konštrukcií meča ako takého. Na mieste ich drží buď nakutie zakončenia, alebo závit v zakončení, či pinovanie, kde zakončenie iba istí obe časti rúčky.

Čo sa týka ich dĺžky, sú pri jednoručných zbraniach prevažne rovnaké. Pri obojručných je možnosť väčšieho priestoru medzi rukami vhodná pre lepšie ovládanie zbrane.

Zaujímavým je porovnanie rúčok pri dlhých mečoch, teda jeden a pol ručných, kde sa objavujú hlavne dva štýly: bastard a dlhý.

Bastard je rúčka umožňujúca hlavne jazdu na koni. Keďže tieto zbrane nosila buď ľahká jazda bez sediel umožňujúcich zapretie, takže boj z koňa moc nefungoval, skôr obídenie nepriateľskej formácie a útok zo strany, alebo zozadu, kde pri širokej rojnici už prišli aj tieto dlhé meče do efektu. Táto rúčka je prevažne kratšia a druhá ruka musí byť na zakončení na to, aby bolo možné s mečom efektívne manipulovať.

Dlhá rúčka sa uplatnila hlavne pri pechotnejšom použití, hlavne pri dueloch. Ponúka lepšiu kontrolu nad mečom, teda aj výhodu pre jej používateľa v hmatoch, alebo útokoch vo vzdialenosti menšej, ako je ideálna pri takomto súboji.

V konečnom dôsledku však ide o tak minimálne rozdiely, že ide iba o to, čo preferuje samotný používateľ.

Zakončenia:

Toto je miesto, vďaka ktorému drží meč ako jeden kus. Je to upevnenie zbrane, ale aj časť zbrane, ktorá je plne použiteľná. Jej tvar má neraz význam skôr symbolický, ale myslím, že spomenutie a rozpísanie niektorých známejších padne na úžitok.

Hruška = je to pevný kus kovu v tvare hrušky, pomerne ťažký a veľmi efektívny na hocijaké údery. Rovnako ako aj do ruky je príjemná a dobre sa s ňou manipuluje.

Minca = má dva druhy: Vypuklý je skôr lepší na útoky, než na zachádzanie, pokým preliačený sa o mnoho lepšie drží a nie je už tak úplne jedno, s ktorou stranou by sa niekto trafil.

Rybí chvost = v ruke je vďaka tvaru dosť pevný a pri útoku skôr drví, ako preráža.

Diamant = ostrý a prierazný, no stále dobre ovládateľný.

Ale to sú veci, ktoré sa dajú zistiť aj z pozorovania... Takže tu s tým nebudeme strácať čas a osobne si myslím, že je lepšie si vyskúšať, chytiť, a na základe toho zistiť čo sa vám dobre drží a používa.

Prípadné otázky a návrhy môžete písať do komentárov.

Mortalita

 Už niekoľko dní mám v hlave debatu sám so sebou o smrteľnosti. A zisťujem, že sa smrti nebojím, ba priam som rád, že po mojom úmrtí sa rozpadnem na prach a jediné čo si budú ľudia po mne pamätať sú veci čo som napísal, nakreslil, či inak vytvoril, až do bodu kedy budú aj tieto veci zničené.

Tí filozofickejší z vás isto poznajú teóriu o tom, ako je náboženstvo najväčšou závislosťou ľudstva, rovnako ako aj to, že už vyše 4000, ak nie 6000 rokov dominuje idea nesmrteľnosti a večného života. Či už vo forme prestupu do iného stavu vedomia, príchodu do nového sveta, alebo prechodom duše do nového tela... Prípadne uväznením ozveny duševnej energie na mieste smrti dotyčného, či na mieste kde si ho ľudia najviac pamätali.

Smrť. Vec ktorej sa väčšina ľudí bojí a snaží sa jej všemožnými spôsobmi vyhnúť. Áno, je to smutné keď vám zo sveta odíde priateľ, alebo člen rodiny. Ale ak viete, že isto šlo o smrť, tak sa s tým vyrovnáte skorej ako s niečím ako je väzba.

Pokým ísť si zaspomínať na staré dobré časy k hrobu bude vždy príjemné, či melancholické... Ísť pozrieť niekoho do väzenia, môže byť síce príjemné z počiatku, keďže to dodáva nádej a zistíte aj to, že ako sa daná osoba má... No postupom času sa váš život posunie ďalej a ich stojí na mieste. Je uväznený v tomto očistci postavenom ľuďmi na zemi a v čase kedy túto osobu vypustia, sa svet okolo nich zmenil. A tento šok nechcem nikdy v živote zažiť. Tak ako si nechcem ublížiť na zdraví, ale smrti sa nebojím.

Celý tento kolobeh pripomína pokus o prechod kovovým portálom. Vždy keď ste si zlomili nohu, alebo si inak ublížili, ste sa rozbehli proti bráne smrti, no dvere boli zatvorené a vy ste sa pri tomto pokuse zranili. Aby ste sa ponaučili, že ešte nie je váš čas. Ale či chceme alebo nie, jedného dňa budeme všetci stáť na prahu tohto portálu a čeliť tomu čo je na druhej strane... Ale nech už tam je čokoľvek, ešte sa nikomu nechcelo, alebo nemohol sa vrátiť aby nám o tom povedal.

Smrť je veľkou záhadou a my miesto toho aby sme ju skúmali sa jej bojíme. Bojíme sa, že smrť niekoho iného by sa na nás mohla preniesť ako prekliatie. Čo je inštinkt vyvinutý zo stretu s chorobami a vírusmi. V ktorom prípade je veľmi zaujímavé, že pri kýchaní, kedy sa tieto mikroorganizmy šíria hovoríme „na zdravie“... ako keby bolo šírenie chorôb zdravé...

Svet vôkol nás je smrteľný a ráta so smrťou ako súčasťou kolobehu života. Mŕtve stromy v lese neznamenajú, že les umiera. Je to úplne normálna súčasť jeho existencie, kedy majú rozmach malé organizmy a pôda sa nimi prekyprí a nachystá na ďalšiu generáciu stromov a krov ktoré vyrastú z hrobov ich otcov a matiek.

Pokým my, ako samozvaná koruna tvorstva, či vrchol evolúcie... Sa bojíme ísť po tme spať, aby sa nám náhodou niečo nestalo, čo by mohlo spôsobiť koniec našej existencie... V interaktívnych médiach sme si už na ideu nekonečného života tak zvykli, že hra, alebo iný systém ktorý môžeme ovplyvňovať pokým nemá možnosť úmrtia hlavného protagonistu, sme nespokojný, ale pokým by umrela naša protagonistická postava a už nikdy sa neoživila, alebo by neprišla iná... Daný príbeh, alebo médium by nás už ďalej nezaujímalo.

Najhoršie na tom je, že ja už ani neviem kam sa s týmto chcem dostať, keby mi tu teraz vykopnú dvere a priložia hlaveň zbrane k lebke, ani by som sa nebránil, ale na druhej strane by som bol prekvapený, že čo tu robia... Nech už by šlo o hocikoho.

Mojou pointou je, že smrť je prirodzená súčasť života a treba ju prijať keď už konečne sama príde, no nevyhľadávať ju, pretože všetko to, čo chcete v živote spraviť... Od výroby a tvorby, cez lásku, priateľstvá, zažívanie dobrodružstiev, rovnako ako aj strastí a prekonávanie prekážiek tohto života ktorý máme a je nenahraditeľný... Tešte sa z neho, buďte radi za každú sekundu, dokonca aj keď bude smutná. Všetko je to súčasťou života. Ale smrť k tomu patrí tiež.

Tak nesmúťte za niekým koho vám už nikto nevráti. Neutekajte pred smrťou do objatia chladných strojov ktoré z vás aj tak urobia iba zeleninu... Ak máte prečo žiť, nájdete si cestu. Ale vedzte, že raz príde čas, kedy umriete, tak ako sa každé ráno zdravili už mnísi.

Memento mortis = Pamätaj na smrť.

Pláž

Sedel som na pláži. Užíval si príjemný slaný vánok v tvári. Slnko práve zapadalo a farby sa menili: Obloha bola ružová, piesok oranžový, stromy a okraje trávy naberali tmavozelené odtiene. Za mojím chrbtom boli kopce, ale neotáčal som sa. Vánok v tvári bol až príliš príjemný. Jednoduchá biela košeľa pod nápormi vetra narážala na moje plecia. Hnedé krátke nohavice nad kolená, so šnúrkami na koncoch nohavíc, ktoré som mal utiahnuté aby mi vietor nenafúkal do nich piesok.

Zavrel som oči a užíval si posledné slnečné lúče tohto dňa. Vôňa soli vo vánku sa však zrazu zmenila v puch hniloby a hlienu. Otvoril som oči a otočil hlavu doprava proti vetru. Na pláži som už nebol sám. Stála tam postava v čiernom brnení. Šišatá helma, sklopený priezor a za ním len tma. Jasne som rozpoznal miesta pre perá, ozdoby, heraldické znaky a plášť, ale všetky chýbali. To čo sa na prvý pohľad podobalo na skorodované brondzové gravírovanie som rozpoznal ako vlniace sa rady červov. Spomedzi jednotlivých plátov do mora kvapkal zelený hnis. Môj pohľad sa šokovane zniesol od hlavy až po členky, keďže tie mala postava ešte vo vode. Pri členku som si ale všimol aj špičku jej meča. Bol to veľmi jedinečný typ. Celý čierny jedenapolručný široký a na počudovanie Rímskeho typu. V tom momente som stál na nohách a hmatal po boku. Moje prsty narazili na rukoväť a tasil som. Periférne som zachytil, že tiež držím meč. Jednoručný oceľový, akých sa v Európe vyrábali tisíce počas stredoveku.

O šerme som toho moc nevedel, ale mal som pocit, že ho držím až príliš pevne. Nervózne som žmurkol a postava sa mi zdala byť bližšie, ale viac rozmazaná, ako keby sa vzduch vôkol nej vlnil. Musel som mať niečo v očiach, snažil som sa potlačiť ďalšie žmurkanie, ale reflex bol silnejší. Na stotinu sekundy som zavrel oči a tá vec ku mne už očividne kráčala. Postavil som sa do najlepšieho postoja aký ma dokázal napadnúť a čakal, čo sa bude diať. Bol som nervózny a cítil ako sa mi napína koža na temene rúk. Intenzita zápachu rástla a ja som cítil ako sa mi z neho upcháva nos. Trasúcimi sa rukami som sa pripravil na obranu. Meč priamo pred sebou a studený pot za ušami.

Tá vec nabrala nečakane rýchlosť, podobrala moje zopnuté ruky a vrazila mi svoju zbraň medzi rebrá. Ledva som dýchal. Celý trup sa mi otriasal bolesťou. Videl som ako ruka v čiernej zbroji pustila rukoväť. V záchvate bolesti som zdvihol pohľad a uvidel ako nad moju tvár vystiera ruku. Sliz a červy z nej sa mi zabárali do tváre, vtekali do mňa cez očné kútiky a cítil som ich sladkastú pachuť na jazyku.

S krikom som sa prebudil a uvedomil si, že naozaj nedokážem dýchať. Naslepo som nahmatal posledné vreckovky a pokúsil sa do nich vyprázdniť obsah mojich dýchacích ciest.

Bosými nohami

 Bola nádherná, no studená noc. Celý večer padal jemný sneh a až teraz sa mračná rozostúpili a mesiac začal osvetľovať čistinky a cesty. Dievča kráčalo bosými nohami cez mrazivý sneh. Jednotlivé kryštáliky sa jej zabodávali do nôh ako keby kráčala po koberci z ihiel. Jediné čo jej okrem nadávok krúžilo v hlave bolo, že ako mohla byť taká hlúpa a v neskorej jeseni na boso ujsť z domu do lesa.

Dych sa jej zhmotňoval pred očami a vietor jej omotával vlasy a šaty okolo tela. So založenými rukami kráčala najkratšou cestou domov. Vedela, že dostane od mamy po hube. Ako aj to, že sa za pár dní znova pohádajú. Ale bolo to lepšie ako zmrznúť na smrť v lese. Nezniesla predstavu toho ako jej nevládne telo trhajú na kusy divé zvieratá a mráz jej začal zaliezať ešte viac pod nechty.

Vyšla na čistinku a uvidela pred sebou medzi stromami svetlá. Cestu poznala a nemohla byť ešte pri dedine. Na chvíľu zastala. Pocit v žalúdku mala ako pred zvracaním. Zima však bola neodbytná a tak si dýchla teplý vzduch do rúk. Po chrbte jej začal stekať pot, ktorý zmaril jej úsilie sa nepremočiť a neprechladnúť.

Potrebovala ešte niekoľko nádychov aby nabrala odvahu a presvedčila sa, že iba zle určila čas a vidí pomedzi stromy svetlá domova. Ukladala nohy opatrne jednu pred druhú aby sa nepotkla o kamene, ktoré vykúkali z jemného snehu. No neprišla však ani do polovice čistinky, keď si uvedomila, že tie svetlá sa hýbu.

Neboli už len pred ňou, ale aj v pravo, aj vľavo a zdalo sa jej, že kútikom oka občas zahliadla ako sa spomedzi stromov vynárajú ďalšie. Rukami si pevne objala svoje lakte a snažila sa potlačiť nutkanie otočiť sa. Nevydržala to však a obzrela sa. Boli aj tam.

Približovali sa.

Mala chuť vykríknuť.

No v tom jej niekto položil ruku na plece. Z jej hrdla sa vydralo však iba zhíknutie. Strhla sa a zahnala rukou. Tú jej však schmatla iná, väčšia a mocnejšia. Nevidela mužovi do tváre a jeho stisk bol taký pevný, že mala pocit, že sa jej ruka každú chvíľu zlomí.

Nadýchla sa, že ide vykríknuť, no v zápätí mala na ústach jeho druhú ruku. Cítila ako sa jej tela zmocňuje panika. Zreničky sa jej rozšírili a pohľad jej zmeravel na symbole červeného vtáka vyšitého na habite muža ktorú ju držal. Cítila jeho po syre páchnuci dych a v tom ju pohltila temnota.

Niečo jej prehodili cez hlavu, no nepúšťali ju. Cítila ako prešla z rúk do rúk. A ako ju vedú lesom. Nohy sa jej otĺkali o kamene a driapali o popadané drevo. Vo vreci sa jej zle dýchalo a po chvíľke pochodu už nepočula nič iba svoj dych a pulz vlastného srdca, ktoré bilo ako o preteky. V hlave jej vírili myšlienky na smrť, na boha a ešte horšie na to všetko čo s ňou budú pred tým robiť...

Kričať nemalo cenu, v lese by ju aj tak nikto nepočul a aj tak by proti nim sám toho moc nezmohol.

Naraz zastali. Začali z nej strhávať oblečenie a vyzliekať ju donaha. A to jej ani ten prekliaty sakel nedali dole z hlavy. Cítila sa hrozne a už nedokázala dlhšie premáhať slzy.

V momente ako sa jej prvá slza skotúľala na kútik pier, pocítila šklbnutie, ktoré jej až trhlo hlavou a znovu uvidela svet okolo seba. Značne rozmazaný cez slzy.

Počula hlas muža. Pýtal sa, či urobí ako jej povie. Prikývla.

Mala vystúpiť na drevené pódium a kráčať k vatre, ktorá za ním horela...

Prikývla, zdvihla pohľad pomaly kráčala.

Na pódiu už stál ten s vtáčikom na habite. Počula ho hovoriť: „Volám ťa R'lyen! Príď, zober si to to telo, ktoré ti tu dávame. A vráť nám tú ktorú chceme, Abigail, náš nástroj pomsty a jej právoplatný nárok na nový život!“ Museli ju prekliať, nedokázala prestať pozerať do ohňa, nedokázala prestať kráčať k vatre. Počula však, ako pokračuje: „Čas sa naplnil. Bratia kto bude prvý... Áno, náš mladý brat v čiernej kapucni, konaj svoju povinnosť.“

Niekto jej skrížil cestu k ohňu a zaboril jej striebornú dýku do brucha.

Nechal ju tam a cítila ako sa rúti k zemi. Však jej vnímanie prešlo až pod zem. Tam videla ako sama leží v strede čistinky kde bola ešte pred chvíľou vatra, ktorá ju tak lákala... Namiesto toho, namiesto stromov, všade bol dym, ako keď sfúknete sviecu a stúpa k oblohe. Pred ňou stála postava dievčaťa s čiernymi vlasmi a prepadnutými očami.

„Ja som Abigail... a ty sa už netráp.“ Povedal duch. Uchopil rukoväť dýky a vytiahol ju. Utrel krv do svojich šedastých prstov a potrel si s ňou pery. Dievča si chytilo deravý bok, no tok krvi sa nespomaľoval. Duch pokračoval pomaly k nej a hovoril: „Tak ako teba zabila dýka, ja zoberiem tvoje telo a spravím z neho nástroj pomsty.“

Duch Abigail strčil studené prsty do horúcej rany po dýke a dievča zostalo úplne samo. Pohltené v temnote duše, ktorá ovládla jej mladé telo.