Albert bol synom strážcu majáka. Obrovskej veže týčiacej sa nad Kromou, hlavným mestom Dafie. Toho dňa ho otec nechal samého vo veži pokým on šiel na trhy pod ňou. Albert sa prechádzal majákom a obdivoval ozubené kolesá ktoré tvorili vnútro tejto stavby. Boli čisté, ale predsa tmavé a leskli sa od oleja. Vyzerali tak, že by sa mohli hýbať v symfónií pohybu a predsa stáli. Natiahol ruku a chcel s nimi vyskúšať pohnúť, ale hneď ako sa ich dotkol ju odtiahol, prekvapený nepríjemným pocitom oleja na koncoch prstov. Utrel sa do zástery ktorú mal na sebe, ale pod nechtami mu zostal ešte olej. Chcel ho odtiaľ vycucať ale spomenul si ako mu otec vždy hrozil prstom aby si potom ako mu pomáhal pri práci poriadne umyl ruky, hlavne ak mali jesť.
Chlapec nebol ani v polovici výšky majáka, ale keď sa vydriapal do okienka, videl z neho celé trhovisko, pre ktoré tu bola plocha už hádam aj dávno pred výstavbou veže. Nad drevenými stánkami sa vznášal pár kožou obitých vzducholodí, bol to úžasný pohľad. Let bol vždy jedným z Albertových snov, zvlášť na strojoch ľahších ako vzduch. Náboženstvu ešte podľa jeho otca nerozumel, hlavne keď mu rozprával o tom ako si predstavuje, že duch stroja dýcha do balónov aby lietali, pričom ľudia hýbu plutvami aby vzducholode plávali tam kam chceme, alebo na to majú niektoré aj motory... Albert tomu nerozumel, ako môže byť „duch“ aj niečo iného ako druh vzduchu? Je vzduch, ktorý dýchame, je plyn, ktorý dýchať nemôžeme a je duch stroja, ktorý dýchajú zas oni a určite je aj nejaký plyn ktorý zas nemôžu dýchať stroje.
Za trhoviskom oproti majáku stála kocka. To bol palác kde bývali Technogágovia, prastarý a múdri, oni dávali život strojom. Otec mu sľuboval, že keď bude starší, tak tam pôjde a potom z neho bude už skutočný strážca majáku, tak ako je on, ded a ako bol aj praded. Vraj je to z vnútra podobné majáku, ale tam sú z kolies nie len steny, alebo piliere, ale aj dvere, alebo schody ktoré vás nesú samé až k súdnym dveriam... Tešil sa na to.
Zo zasnívania ho vytrhol hluk vychádzajúci z majáka, kolesá sa začali hýbať, po stovkách rokov, s lomozom a vŕzganím sa pomaly otáčali ako Albert v panike utekal dolu schodami hľadať otca. Jednotlivé stovky zubov do seba zapadali lubrigované olejom a vrźganie prešlo do cvakania až spokojného klikania. To klikanie ho znervózňovalo ešte viac a v svojej nepozornosti vrazil do dverí. Chlapec sa zaprel do ťažkých drevených dverí, ktoré nakoniec povolili.
Prvé čo ho ovalilo ako ich otvoril bol hluk, krik vystrašených výkrikov celého trhoviska, lomoz vytvorený utekajúcim davom, ale všetko toto zaniklo v explózií vzducholode ktorá padla medzi natlačené stánky. Nikdy v živote necítil väčší strach. Z celého hrdla volal otca spomedzi dverí, pričom sa plamene šírili všetkými smermi a druhá vzducholoď zápasila s akousi neviditeľnou silou, ktorá ju ťahala neúprosne k zemi, aj napriek výkonu motorov, z ktorých sa valil čierny dym.
Nik si však okrem učňov technomágov nevšimol na červeno vysvietený maják, alebo palác, modro žiariacu strechu majáku, alebo biele svetlo obkreslujúce šípky a obrys trhoviska... V pohybe bola aj budova palácu všetci vo vnútri padali na kolená a vítali návrat strojového boha, dokonca sa vrátil jeho duch a oči na súdnych dverách opäť žiarili chladným zeleným svetlom.
Pod závojom hustého dymu stúpajúceho z vrakov vzducholodí a horiaceho trhoviska vbehol Arturov otec aj s chlapcom v náručí do majáku a zabuchol za sebou dvere. Viac inštinktívne ako z vedenia bežal hore schodmi. Jeho telo a pľúca plné spalín však nevládali viac ako jedno poschodie. Artur, ktorého schmatol viac reflexívne ako kvôli nebezpečenstvu prišiel ku kašlajúcemu otcovi, ten ho iba gestom poslal na vrch majáku.
Chlapec postupoval opatrne, nedôveroval majáku, vyšiel až na vrch. Pod sklenou kupolou začernenou od smogu videl vo vzduchu sa vznášajúci modrý obraz veľmi zložitého lietajúceho stroja, ktorý mal očividne problém a trpel, na sekundu mu stroja prišlo ľúto, ale v tom si uvedomil, že za oknom niečo žiari. Skúsil okno utrieť, ale bolo špinavé z vonku. V záchvate paniky sa obzrel, či nenájde niečo na rozbitie okienka, ale všimol si malú kľučku na inom okne. Otočil ňou a ťažké okno sa s rachotom otvorilo do vonka, sklo sa triaslo div, že sa nerozbilo. Albert vystrčil opatrne hlavu von.
Silný vietor mu ťahal róbu a nepríjemne sa točil v ušiach. Oči ho štípali, ako uvidel na oblohe ohnivú guľu rútiacu priamo na mesto. Ani si to neuvedomil ako povedal: „Pri duchu strojového boha...“
