sobota 19. novembra 2011

utorok 15. novembra 2011

Filii Corvi -4- Posol

 Konský pot mu udieral do nosu, a sedlo na chrbte koňa ho zas udieralo do stehien. Dážď dopadal ostro ako ihly a nepríjemne chladil ich telá. Z koňa stúpala para ako sa jeho kopytá zarývali do blata na vyšliapanej ceste. V tme tmavo-bordová kapucňa na poslovej hlave odrážala len modrastý odtieň tmy. Jediný raz sa obzrel za svetlami svojho rodného miesta, ktoré si zachovalo svoj pôvodný názov ešte z dní zabudnutej slávy Strojového boha, Mlyn. Tam pod verandou prebral list od starešinov, ukryl si ho pod róbu a upísal sa do ich služby, výmenou za operáciu svojho otca. Osedlal koňa a pri bráne odovzdal fakľu strážiam... To bolo posledné svetlo ktoré videl, svetlo nádeje vo vykúpenie, život a vrátenie sa časov keď železo bolo mocnejšie ako mäso.

Svetlo fakle mu horelo v srdci ako uháňal po mokrej ceste, v takmer absolútnej tme. Stačila by jedna chyba a v tejto krkolomnej rýchlosti by to bola zaručená smrť. Cesta mala ďaleko od rovnej a bezpečnej. Stromy tu rástli na divoko, neraz im trčali korene až do výšky kolien a zem, kompletne premenená na blato sa pod podkutými kopytami šmýkala a prebárala.

Krvou podliate oči sledovali cestu a premáhali únavu. Snažil sa koňa neuštvať, ale netúžil byť ešte za živa potravou jednému z nočných predátorov. Zanadával keď si spomenul na svoje detstvo, keď v noci stál so svojím starým otcom pod hradnou baštou a spolu pozorovali nočné tvory medzi stromami, cez okulár ktorý bol vraj darom od samotného Strojového boha. S ním by teraz videl kam ide a nie sa len slepo vyhýbal stromom a ich konárom.

Jediný kus technológie ktorý ho sprevádzal bol kompas s troškou svietivého kameňa ukazujúcim na sever. Takže ak ručička ukazovala za posla, šiel správne. V Mlyne mali staré porekadlo, čím viac na juh, tým bližšie k civilizácií.

Už cválal vyše hodiny a v diaľke už mal vidieť aspoň prvé obrysy prvého osídlenia na juh od Mlynu. Spomalil na čo kôň unavene zareagoval skôr s fučaním ako s výdychom. Vytiahol zo sedlového vaku malú krabičku. Viac zo strachu ako skutočného presvedčenia mu hlavou preleteli verše ktoré, jeho otec aj matka používali už aj pri najjednoduchších prístrojoch. Vytiahol buzolu. Svetielkujúca šípka ukazovala sever za jeho chrbtom. Keby si tak mohol vytiahnuť aspoň mapu a zbaviť sa tohto prekliateho pocitu stratenosti...

To bol moment keď sa posol druhý krát obzrel a aj jeho posledný. Zo stromov po jeho pravej strane vyskočil tvor až podivne na pohľad ľudský a zhodil ho z koňa. Poslova hlava narazila o kameň, ucítil krv v ústach ako si odhryzol kus z jazyka a omdlel.

utorok 8. novembra 2011

Filii Corvi -3- Pred novým začiatkom

 Omamná vôňa stúpala zo zlatých misiek kadidla v tvare anjela smrti s váhami spravodlivosti na chrbte. V prítmí Martinovej cely vytváral posvätnú atmosféru. Stará energetická zbroj ležala anjelovi pri nohách a takto nezložená pripomínala skôr hromadu plechu a trubíc ako zbroj určenú len pre elitu Impéria.

Martin kľačal pred sochou a meditoval v tichej modlitbe. Ruky zložené na hrudi v tvare orlice. Tlenie korení narušoval len jeho dych a šepot obrích motorov. Dokončil litániu odvahy a započúval sa do tepu vlastných srdcí. Dokonca aj po jeho premene sa neraz cítil krehký ako keď bol ešte len človekom. Vtom začul vo vlastnom tepe arytmiu. Reflex mu vymrštil ruku do obrany ako sa k jeho chrbtu blížila cudzia.

Staré známe hmaty sa stretli a Martin skončil na podlahe.

„Musíš ešte veľa trénovať.“ „Ale nie som sám, počul som Vás prichádzať.“ „Odvážne slová od niekoho kto je jeden pohyb od smrti... A navyše už sme bratia.“

Keramický chránič tlačiaci Martina medzi lopatkami povolil a ruky v kožených rukaviciach ho postavili znova na nohy. Jeho dlhoročný majster Fábio, vyslúžený veterán ktorý zasvätil svoj život tréningu skautov, sa na neho zamračil cez šedivejúcu bradu a husté obočie. „No, opadnú ti opuchy a konečne nebudeš vyzerať zdegenerovane, ktovie, možno sa dožiješ aj osemdesiatky!“ „Je to dobré vás... ehm, ťa znovu vidieť Fábio.“ Odpovedal srdečne Martin.

Martin na seba hodil róbu a šli na prechádzku koridormi smerujúcimi do strojovne Nahej pravdy. „Fábio, trápi ťa niečo, alebo si len vyšiel z cviku?“ „Ani jedno, len som chcel aby si ma počul... Neprišiel som však len kvôli priateľskému sparingu, tvoj život sa zajtrajším ránom navždy zmení... A ja už nie som najmladší...“ Zvyšok chodby prešli bez slova, až za zákrutou Martin znova prehovoril: „Veľmi si cením túto ponuku, ale sám vieš, že ja som nikdy nebol najlepším prieskumníkom. Vždy sa našla vetvička pri ktorej som musel spomaliť aby som ju nezlomil, alebo niečo prečo som vždy zostával s väčšinou čaty.“ „Neprišiel som hľadať prieskumníka, dokonca som ti ani nič neponúkol. Ale ak sa z teba stane seržant, máš na to aby si učil ostatných... Je ešte skoro hovoriť či mám pravdu, pamätaj však, že pýcha predchádza pád.“
„Tak prečo si tu?“ „Okrem toho, že som sa chcel porozprávať s niekým kto ma neodsudzuje za moje hriechy a navštíviť s ním jeho priateľa?“ „Ak ťa ešte stále derú tak ako pred mesiacom, tak to musí byť fakt vážne.“ „Áno, to je. Už ti nevelím ani nikomu z vás, sme na kurze k Defií, do novej čaty vás zorganizujú cestou. Ja odchádzam už dnes, budeme vašimi očami, ale bude to iné ako všetko na čo sme spolu trénovali.“ „Prečo?“ „Defia... je ako to povedať... zapadákov. Keď si k nám prišiel nepoznal si z ostatných nikoho okrem Michaela. Habiliss ste ani jeden nevideli keď bol ešte divoký.“ „A?“ „A sto rokov je dlhá doba. Bez skokových motorov nám bude táto cesta trvať mesiac. Nik presne nevie čo tam dole je, ale ak tam technokult opustil Cisára...“

Mladá ruka chytila starého mariňáka za plece. „Fábio, tá planéta je samý prales a ľadové póly... Žiadne úly, žiadne zlievarne. Viem, čoho sa obávaš, ale toto by sme zvládli ešte aj za starých čias.“ „Nie, nevieš čoho sa obávam.“

Fábiovi zapípal interkom na uchu, kývol na pozdrav a zmizol v bludisku útrob lode.

Martin sa s týmto rozhovorom zdôveril Michaelovi, ktorý väčšinu svojho času strávil medzi technikmi, predsa uchádzač o prijatie do technokultu by mal vedieť o týchto veciach, aj keď nie je ešte v pozícií. Brat Michael bol vždy chladný a odmeraný, ale predsa si s Martinom rozumeli.

Ako skauti sa spolu s majstrom Fábiom stretávali všetci traja pred kotolňou. Toho večera sa však stretli len sami dvaja. „Viem, že majster Fábio má svoju temnú minulosť, ale jeho chovanie ma fakt znepokojuje...“ „Martin, pocity sú sieťou pre pavúky ktoré ťa takto len zvnútra budú zožierať. Mysli na logicky pozitívne veci.“ „Ako napríklad?“ „Možno sme prekliaty Giovaniho smrťou, ale svieca čo horí len polovicu času, žiari jasnejšie ako iné.“ Michael nezvykol hovoriť v inotajoch. „Čo tým chceš povedať?“ „Ale, dnes sme celé poobedie dávali generálku skokovým batohom a vraj pre nás pripravili aj tréningovú halu... Možno sa ti konečne splní ten sen čo si mal deň pred vstupnými testami.“