nedeľa 11. decembra 2011

Filii Corvi -05- Lovec a muž ktorý tam nebol

 Dedina už bola ponorená v nočnom tichu, keď sa vrátil z lovu. Mäso mal prehodené okolo krku a zabalené vo vaku z kusov starého oblečenia. Nepotreboval svetlo, oči si už dávno zvykli na mesačný svit v ktorom jeho rod konal svoju prácu. Nevedel sa už dočkať ako sa vráti do postele k svojej manželke, ale najskôr viedla jeho cesta do ľadovne, aby sa mäso neskazilo a aby neprilákalo nebezpečnú zver.

Prešiel temnou dedinou a prišiel ku vstupu do jaskyne, odkiaľ aj v takú chladnú noc ako bola táto ťahal mráz. Vošiel, pred ním sa objavila dokonale známa vápencová stena, spoza ktorej prichádzala žiara horiaceho plameňa. Oheň osvetľoval zlatú postavu držiac v jednej ruke misu s bodcom pre krvavé obety a druhou podopierala strop predsiene ľadovne. Položil vak pred sochu a začal odbaľovať zakrvavené telo. Ako prvú odhalil tvár, zodvihol ruky do symbolu orlice a začal rituál.
- „Hľa, telo ktoré Ti prinášam je ešte teplé. Je to môj dar, tak ako si Ty daroval mne to moje. Príjmy jeho krv a dušu, a až sa nasýtiš, nechaj mi mäso aby som mohol nakŕmiť rodinu a deti...“
Ako hovoril tieto slová odbalil telo, posledný krát pozrel svojej koristi do očí a zatiahol prstami viečka. Zodvihol telo, prevesil ho cez misu a oprel krčnú tepnu o bodec. Zhlboka sa nadýchol, pozrel soche do prázdnych očí ako jeho ruky nabodli muža na hrot.

Pokým z tela vytekala krv vrátil sa k vaku a hromádke veci ktoré patrili mŕtvemu. Prívesok z krku zobrazoval pohanské symboly a tak ako mnohé pred ním skončil v pahrebe. Papierový sáčok bol plný piluliek pre kone, tie si lovec iba položil k nohám. Preložil zapečatený pergamen a vytiahol bronzovú brošňu, ktorá sa zabodla do vaku. Bol na nej vyrazený rodinný erb. Šperk držal medzi ukazovákom a palcom. S hrubým nechtom zoškrabal blato a natočil ju proti svetlu. Erb predstavoval károvaný štít s krídlami a ozubenými kolesami. Lovec poznal ten symbol. Prsty jeho prázdnej ruky mu prešli po retiazke ktorú nosil na krku od dňa kedy sa stal mužom. Na jej konci visel suvenír z jeho prvého lovu. Trubička cez ktorú keď sa pozrel, tak ho začali páliť citlivé oči, tiež mala ten erb na boku... Bude to vhodný dar pre syna.

Fľaša s vodou, rozbitá buzola, jej kovový obal, stará a nepoužiteľná mapa... jediný objekt ktorý stál za zmienku bol len ten pergamen. Hrubá vosková pečať znamenala dôležité správy, ani ju nerozlomil, pretože ich jazyku nerozumel. Tak isto ako aj na mape budú všetky popisky aj tak iba v dvoch runách ktoré sa náhodne striedajú... A tak skončila správa o nedostatku pitnej vody spolu s väčšinou zbytočných predmetov ako obeta ohňu.

Sňal neznaboha z obetnej misy a zniesol ho do hĺbky jaskyne, kde počká na ranné pracovnice ktoré ho očistia a pripravia všetkým výdatné jedlo.

Vrátil sa do svojho domu, chalupa niekedy bývala skutočným bytom, ale dnes jej strechu prikrývali zväzky nad ohňom usušených listov všadeprítomného porastu. Zložil všetky veci v predsieni a s rukou na stene našiel cestu do spálne. V minime svetla ktoré bolo v noci vo vnútri videl obrys svojej ženy ako leží pod hrubou prikrývkou pri otvorenom okne. Áno, preto celé noci nespal, preto na ňu nemal ani čas, aby mohli žiť aspoň v relatívnom bezpečí. Opatrne si priľahol k nej a pozeral von oknom. Spánok už bol na jeho viečkach, keď si na okraji jeho zorného uhla všimol padajúcu hviezdu.

Podľa starého zvyku si niečo želal... Tak ako celý svoj život túžil po zmene, mäso pre všetkých a teplo plameňa bez strachu, že priláka netvory.

sobota 19. novembra 2011

utorok 15. novembra 2011

Filii Corvi -4- Posol

 Konský pot mu udieral do nosu, a sedlo na chrbte koňa ho zas udieralo do stehien. Dážď dopadal ostro ako ihly a nepríjemne chladil ich telá. Z koňa stúpala para ako sa jeho kopytá zarývali do blata na vyšliapanej ceste. V tme tmavo-bordová kapucňa na poslovej hlave odrážala len modrastý odtieň tmy. Jediný raz sa obzrel za svetlami svojho rodného miesta, ktoré si zachovalo svoj pôvodný názov ešte z dní zabudnutej slávy Strojového boha, Mlyn. Tam pod verandou prebral list od starešinov, ukryl si ho pod róbu a upísal sa do ich služby, výmenou za operáciu svojho otca. Osedlal koňa a pri bráne odovzdal fakľu strážiam... To bolo posledné svetlo ktoré videl, svetlo nádeje vo vykúpenie, život a vrátenie sa časov keď železo bolo mocnejšie ako mäso.

Svetlo fakle mu horelo v srdci ako uháňal po mokrej ceste, v takmer absolútnej tme. Stačila by jedna chyba a v tejto krkolomnej rýchlosti by to bola zaručená smrť. Cesta mala ďaleko od rovnej a bezpečnej. Stromy tu rástli na divoko, neraz im trčali korene až do výšky kolien a zem, kompletne premenená na blato sa pod podkutými kopytami šmýkala a prebárala.

Krvou podliate oči sledovali cestu a premáhali únavu. Snažil sa koňa neuštvať, ale netúžil byť ešte za živa potravou jednému z nočných predátorov. Zanadával keď si spomenul na svoje detstvo, keď v noci stál so svojím starým otcom pod hradnou baštou a spolu pozorovali nočné tvory medzi stromami, cez okulár ktorý bol vraj darom od samotného Strojového boha. S ním by teraz videl kam ide a nie sa len slepo vyhýbal stromom a ich konárom.

Jediný kus technológie ktorý ho sprevádzal bol kompas s troškou svietivého kameňa ukazujúcim na sever. Takže ak ručička ukazovala za posla, šiel správne. V Mlyne mali staré porekadlo, čím viac na juh, tým bližšie k civilizácií.

Už cválal vyše hodiny a v diaľke už mal vidieť aspoň prvé obrysy prvého osídlenia na juh od Mlynu. Spomalil na čo kôň unavene zareagoval skôr s fučaním ako s výdychom. Vytiahol zo sedlového vaku malú krabičku. Viac zo strachu ako skutočného presvedčenia mu hlavou preleteli verše ktoré, jeho otec aj matka používali už aj pri najjednoduchších prístrojoch. Vytiahol buzolu. Svetielkujúca šípka ukazovala sever za jeho chrbtom. Keby si tak mohol vytiahnuť aspoň mapu a zbaviť sa tohto prekliateho pocitu stratenosti...

To bol moment keď sa posol druhý krát obzrel a aj jeho posledný. Zo stromov po jeho pravej strane vyskočil tvor až podivne na pohľad ľudský a zhodil ho z koňa. Poslova hlava narazila o kameň, ucítil krv v ústach ako si odhryzol kus z jazyka a omdlel.

utorok 8. novembra 2011

Filii Corvi -3- Pred novým začiatkom

 Omamná vôňa stúpala zo zlatých misiek kadidla v tvare anjela smrti s váhami spravodlivosti na chrbte. V prítmí Martinovej cely vytváral posvätnú atmosféru. Stará energetická zbroj ležala anjelovi pri nohách a takto nezložená pripomínala skôr hromadu plechu a trubíc ako zbroj určenú len pre elitu Impéria.

Martin kľačal pred sochou a meditoval v tichej modlitbe. Ruky zložené na hrudi v tvare orlice. Tlenie korení narušoval len jeho dych a šepot obrích motorov. Dokončil litániu odvahy a započúval sa do tepu vlastných srdcí. Dokonca aj po jeho premene sa neraz cítil krehký ako keď bol ešte len človekom. Vtom začul vo vlastnom tepe arytmiu. Reflex mu vymrštil ruku do obrany ako sa k jeho chrbtu blížila cudzia.

Staré známe hmaty sa stretli a Martin skončil na podlahe.

„Musíš ešte veľa trénovať.“ „Ale nie som sám, počul som Vás prichádzať.“ „Odvážne slová od niekoho kto je jeden pohyb od smrti... A navyše už sme bratia.“

Keramický chránič tlačiaci Martina medzi lopatkami povolil a ruky v kožených rukaviciach ho postavili znova na nohy. Jeho dlhoročný majster Fábio, vyslúžený veterán ktorý zasvätil svoj život tréningu skautov, sa na neho zamračil cez šedivejúcu bradu a husté obočie. „No, opadnú ti opuchy a konečne nebudeš vyzerať zdegenerovane, ktovie, možno sa dožiješ aj osemdesiatky!“ „Je to dobré vás... ehm, ťa znovu vidieť Fábio.“ Odpovedal srdečne Martin.

Martin na seba hodil róbu a šli na prechádzku koridormi smerujúcimi do strojovne Nahej pravdy. „Fábio, trápi ťa niečo, alebo si len vyšiel z cviku?“ „Ani jedno, len som chcel aby si ma počul... Neprišiel som však len kvôli priateľskému sparingu, tvoj život sa zajtrajším ránom navždy zmení... A ja už nie som najmladší...“ Zvyšok chodby prešli bez slova, až za zákrutou Martin znova prehovoril: „Veľmi si cením túto ponuku, ale sám vieš, že ja som nikdy nebol najlepším prieskumníkom. Vždy sa našla vetvička pri ktorej som musel spomaliť aby som ju nezlomil, alebo niečo prečo som vždy zostával s väčšinou čaty.“ „Neprišiel som hľadať prieskumníka, dokonca som ti ani nič neponúkol. Ale ak sa z teba stane seržant, máš na to aby si učil ostatných... Je ešte skoro hovoriť či mám pravdu, pamätaj však, že pýcha predchádza pád.“
„Tak prečo si tu?“ „Okrem toho, že som sa chcel porozprávať s niekým kto ma neodsudzuje za moje hriechy a navštíviť s ním jeho priateľa?“ „Ak ťa ešte stále derú tak ako pred mesiacom, tak to musí byť fakt vážne.“ „Áno, to je. Už ti nevelím ani nikomu z vás, sme na kurze k Defií, do novej čaty vás zorganizujú cestou. Ja odchádzam už dnes, budeme vašimi očami, ale bude to iné ako všetko na čo sme spolu trénovali.“ „Prečo?“ „Defia... je ako to povedať... zapadákov. Keď si k nám prišiel nepoznal si z ostatných nikoho okrem Michaela. Habiliss ste ani jeden nevideli keď bol ešte divoký.“ „A?“ „A sto rokov je dlhá doba. Bez skokových motorov nám bude táto cesta trvať mesiac. Nik presne nevie čo tam dole je, ale ak tam technokult opustil Cisára...“

Mladá ruka chytila starého mariňáka za plece. „Fábio, tá planéta je samý prales a ľadové póly... Žiadne úly, žiadne zlievarne. Viem, čoho sa obávaš, ale toto by sme zvládli ešte aj za starých čias.“ „Nie, nevieš čoho sa obávam.“

Fábiovi zapípal interkom na uchu, kývol na pozdrav a zmizol v bludisku útrob lode.

Martin sa s týmto rozhovorom zdôveril Michaelovi, ktorý väčšinu svojho času strávil medzi technikmi, predsa uchádzač o prijatie do technokultu by mal vedieť o týchto veciach, aj keď nie je ešte v pozícií. Brat Michael bol vždy chladný a odmeraný, ale predsa si s Martinom rozumeli.

Ako skauti sa spolu s majstrom Fábiom stretávali všetci traja pred kotolňou. Toho večera sa však stretli len sami dvaja. „Viem, že majster Fábio má svoju temnú minulosť, ale jeho chovanie ma fakt znepokojuje...“ „Martin, pocity sú sieťou pre pavúky ktoré ťa takto len zvnútra budú zožierať. Mysli na logicky pozitívne veci.“ „Ako napríklad?“ „Možno sme prekliaty Giovaniho smrťou, ale svieca čo horí len polovicu času, žiari jasnejšie ako iné.“ Michael nezvykol hovoriť v inotajoch. „Čo tým chceš povedať?“ „Ale, dnes sme celé poobedie dávali generálku skokovým batohom a vraj pre nás pripravili aj tréningovú halu... Možno sa ti konečne splní ten sen čo si mal deň pred vstupnými testami.“

utorok 18. októbra 2011

Filii Corvi -2- Prijatie

 Kaplnka na palube Nahej pravdy bola ponorená v tichu. Oltár oblievalo biele svetlo, pokým loď stála v temnom tichu. Zatajovaný dych stúpal z pľúc siedmych čakajúcich. Desiati adepti za skautmi len pokojne stáli, pretože ich test prebehol už dávno.

Ako posledný kúsok tela Giovaniho pozostatkov zamrzla až do samotného morku kostí, ohliadol sa Kaplán Mortus na suplikantov s otázkou: „Kde je toľko brat apotiekar Giovani? Choďte a nájdite ho, už nemôžeme dlhšie zdržovať ceremóniu.“ Odvrátil tvár ukrytú za štítom obradnej helmy a vystúpil zo zákristie.

Kaplán s celou svojou mohutnosťou vstúpil do kužeľu bieleho svetla. Aj tých pár prejavov života sa z kaplnky s jeho príchodom vytratilo. Prišla slávnostná chvíľa a posledný test. Martin s vyschnutým hrdlom ani nevnímal slová ktorými ich kaplán vítal. Pri bežnom svetle by to ani nebolo vidieť, ale v tomto ostrom a kontrastnom nasvietení zistil, že tvár lebky ktorá mu pripomína jeho ľudskosť a naháňa hrôzu Mortusovým nepriateľom, je zo skutočnej kosti. Dokonca ani keď ju raz kaplánovi podával si to nevšimol a cez hrubé rukavice to necítil.

Ale aj také majstrovské dielo sa opozerá, dokonca aj zlatá vzorka zaliata pod karbónom, tiahnúca sa po celom povrchu jeho brnenia. Koniec koncov nebolo to prvý krát čo mal Martin možnosť vidieť Mortusa nastrojeného tak aby pripomínal samotnú smrť. Osobne ho mal však radšej bez masky, kedy bol človekom a nie pološialeným kazateľom. Podobne sa však cítili všetci. Mortus im bol akoby náhradným otcom, alebo skôr starším bratom. Bratom, ktorý sa spolu so svojimi dôverníkmi vybral hľadať dávno strateného otca, ktorý odišiel od svojich synov.

„ ...tak, ako prvý z nás opustili Stráž, tak ako ste aj vy opustili vaše rodiny, je teraz čas aby ste opustili vaše telá. Nebudete poznať strach! Nebudete viac neúplny. Nebudete už viac ľuďmi, ale stanete sa Cisárovymi vesmírnymi mariňákmi!“ Mortus prešiel pohľadom odlesky tvárí skautov v šere. Ich telá vyzerali byť pripravené. Stres a nervozitu držali pevne pod kontrolou. To budú potrebovať, pretože nevedia čo ich čaká a nie je to príjemné... Ale to už je práca vrchného apotiekara.

Suplikanti sa však stále nevracali. Vzduch by bol nehybný nebyť servomotorov v Mortusovej zbroji. Odkašlal si a pokračoval: „Sme Filii corvi, Havraní bratia, ctíme si vedomosti viac ako krvilačnosť, alebo bojové umenie. Ctíme si vedomosti viac ako ich kvety a na ich základe rozhodujeme o našom osude. Medzi nami sú už aj skauti bratmi. Bez Vás, by naše boje boli predom prehrané. Trénujeme celé dni na čas kedy nás bude treba. Habiliss je prvým ružovým krom v našej záhrade. Záhrade v ktorej uvítame nášho právoplatného vodcu, Coraxa, keď sa nám ho podarí nájsť. Áno, naši bratia z Havranej stráže nás označujú za... problémových, ale sú to oni ktorý idú proti jeho želaniu. Corax povedal: „Nikdy viac.“ Ale jeho život nechal jasný odkaz: Cti Cisára, ale osud si určuješ sám, keď si mocný určuješ ho aj iným, ale ja nie som dosť silný aby som na pleciach uniesol celé Impérium sám.“ Nebyť tradícií a úcty k posvätnému miestu, zožala by táto reč potlesk. Mortus to vedel. Vedel, aj to, že zdržuje a dlhšie mu to nevydrží.

Ku kaplánovi pristúpil apotiekar v bielej zbroji a kaplán rozpažil ruky vo vzývajúcom geste. Apotiekar začal Mortusovi uvoľňovať rukavice a spolu s helmou mu ich sňal. Inak úhladne učesané čierne vlasy do copu teraz kaplánovi spadali na ramená a jeho biela tvár a ruky odrážali svetlo ešte viac ako biele brnenie apotiekara. „Hľa na obraz havrana. Corax obetoval život službe iným, vy obetujete svoje telo a ja obetujem krv, aby bola galaxia lepším miestom.“ Druhý rad tvorený adeptmi Astrates zborovo zvolal: „A nebudú poznať strach!“ Martin, vykročil ako prvý, omamná vôňa kadidla mu každým krokom viac a viac udierala do hlavy. Nebol sám, nik z nich nebol sám. Boli súčasťou bratstva a teraz, keď bola ich premena takmer na konci cítil viac ako kedy potrebu riadiť svoj osud.

„Pokľaknite.“ Martin aj šesť ďalších padlo na kolená. Apotiekar odhalil dýku a rozrezal kaplánove zápästia, „Pite.“, pokynul im. „Mäso je viac ako oceľ.“ ozvali sa ostatný v kaplnke. Martin vložil kaplánov prst do úst a ucítil trpkosť jeho krvi až na podnebí. Čo im ani apotiekar a ani kaplán nepovedali bolo, že ich krv bola toxická. Svet sa začal točiť, darmo sa ich telá bránili, Martin dokonca vstal a pozrel Mortusovi do temných očí. Netrvalo to však dlho a zosunul sa k jeho nohám.

Keď sa Martin prebral zostal iba tupo hľadieť pred seba. Ani sa nepohol, len neveriacky pozeral na tri sarkofágy visiace zo stropu kaplnky na reťaziach. „Ah je s nami...“ „Vidím.“ „Hľadanie sa nikdy nekončí.“ „Pravda...“ „Už je celý.“ Ozývali sa mechanické hlasy.

Dodatok:

Pokým mladý trávili po prvý krát dávku čistého obsahu ich budúcich žíl, ošetroval apotiekar Tum rany ktoré sám spôsobil. „Brat apotiekar, kde je Giovani?“ „Je mŕtvy.“ „Čože?!“ „Chyba v pretlakovej komore. Technici už testujú mechanizmus, ale vyzerá to na bežné nedorozumenie so strojovým duchom Nahej pravdy. Nebolo by to...“ „Pri Cisárovi...“ „Ako som hovoril, nebolo by to prvý krát, preto sme zavolali aj technokňazov aby vykonali kontrolu... Ale nejak sa zdržali.“ „Kde ste v tomto zabudnutom a nezmapovanom sektore narazili na technokult?“ „Tretia planéta systému, nazývajú ju Defia.“ „A kde je techmarín Mario?“ „Povinnosti na Habilisse.“ Zvyšok dňa už spolu Mortis a Tum neprehovorili. Nikdy si neboli moc blízky.

Kazateľ sa s lekárnikom znovu stretli až pri večeri. Kaplán bol očividne znepokojený. „Bojím sa, že budú čím ďalej tým slabší...“ „Kto?“ „Nový zasvätenci.“ „To je pozostatok prekliatia nášho génového štepu. Dozrievame dlhšie, čím ďalej tým viac sa podobáme...“ , stíšil hlas: „na Coraxa, ale to nie je výsada... To je chyba v géne. Je moc silný.“ Mortis mu odpovedal tiež šeptom: „Mne to začína znieť ako rúhanie... Bratu.“ „Nie je, je dokonca možné, že ak by sme stretli dnešnú Havraniu stráž, že budú mať podobný problém. Pomalé a problematické príjmanie orgánov... Trpíme nedostatkom miešania krvi, začíname byť alergický na vlastný druh...“ „Stačilo! Kedy má Giovani pohreb?“ „Neviem, vyšetrovanie prebral do vlastných rúk brat kapitán Sliv.“

streda 28. septembra 2011

Filii Corvi: Noc a samota

časť 1.


Čierna obloha bola lemovaná len svetlom hviezd a odrazom svetla z atmosféry ako sa Giovani vznášal vo vzduchoprázdne na orbite Habilissu. Len on, jeho nepriepustný skafander a temnota. Nevzal si ani vysielačku. Bojová loď Nahá Pravda na ktorej mal teraz svoje prechodné bydlisko sa nikam nechystala a keby hneď aj nahodila systémy, jeho bratia by buď odlet zdržali, alebo by nemal problém stihnúť vrátiť sa k vzdušnému uzáveru cez ktorý sa dostal von.

Skafander už nebol najnovší, ale mal funkčné trysky na servomotoroch a Giovani potreboval ticho a samotu aby mohol uvažovať. Keď prvý krát prišli na Habiliss, ľudia ich považovali za anjelov. To bol ešte mladý a v bratstve len začínal, dnes už bol hlavným apotiekarom, schopným vyliečiť, alebo oddialiť smrť takmer od hocičoho. Vďaka tomuto daru, zachránil raz aj prastarého cestovateľa, ktorý mu odovzdal dar hodný pozornosti samotného Corvusa... ktorý bol už ale príliš ďaleko na to, aby sa k nemu dokázali vrátiť.

Svety na ďalekom galaktickom severe boli totiž odrezané a aj keď sa niektoré hlásili k Impériu, svetlo zo Zlatého trónu k nim dopadalo len tak mizivo, že sa na dlhšiu cestu nik neodvážil. Svety ako Habiliss boli len na prastarých holografických mapách, z väčšej časti už neplatných a s pomermi na povrchu inými ako by si hocikto predstavoval.

Niekedy ústredná planéta bohatého a technologicky rozvinutého sektoru, ktorá upadla do zabudnutia, prestala zásobovať okolité svety a divošstvo ktoré na nej vypuklo bolo oproti tomu čo je ešte aj dnes na iných svetoch sektoru nič. Automatizované továrne Habilissu ešte aj dnes chŕlia plne automatické zbrane, teraz sa s nimi aspoň nestrieľa hocikto, ale dostávajú sa len do rúk miestnej stráže a domobrany. Príchod Filii Corvi postavil Habiliss z prachu a obnovil najväčšie centrá populácie. Z bojovníkov sa stali kazatelia a neraz aj mytologické bytosti v očiach pôvodného obyvateľstva, čo im neraz pomohlo, ale Giovani si ešte stále spomínal na kmeň ktorý ich prekvapil v džungli a označil ich za démonov.

Domorodci sa rozpŕchli do lesa a nastalo hrobové ticho. Vodca ich skupiny nariadil pokračovať a v zápätí začuli šuchot listov, ako keď odletí vtáctvo v prítomnosti predátora. Z koruny stromu vyletel zaostrený kôl a prerazil hruď ich sprievodcu, volal sa Pas. Džungla bola plná pascí a stála ich mnoho iných životov. Nakoniec ju vypálili do posledného stromu. Dnes tam stojí Pasovo mauzóleum obkolesené mestom ktoré jeho obyvatelia premenovali z Neubiru, podľa muža ktorý ho projektoval, na Pasiu.

A práve svetlá Pasie sa ukrývali pod temnými oblakmi bezmesačnej noci pod Giovanim. Pod ňou je sústava šachiet, ktorá ukrýva jeho celoživotné dielo. Roky hľadania dobrovoľníkov, roky pestovania génového fondu... A teraz už všetko beží a nik o tom nevie. Tých pár mesiacov už nebude problém prečkať, všetko ide podľa plánu.

Tri malé cinknutia kovu o kov signalizovali dochádzajúci vzduch a bol čas vrátiť sa na Pravdu. Hovorí sa, že v temnote vesmíru vás nikto nebude počuje kričať a tak aj na plný výkon pracujúce trysky pohybovali jeho telom bez jediného hvizdu.

Prsty jeho ruky zadali kombináciu na starom paneli bez čísel, alebo rún. Dvere sa nehlučne odsunuli a Giovani vplával do pretlakovej komory. Dvere sa zavreli, a do kabíny začala ventilácia vháňať vzduch. Čakal až sa rozsvieti zelené svetlo, znamenajúce vyrovnanie tlaku. Predtým než sa tak stalo, sa v riadiacom centre pretlakovej komory otvorili dvere a vošli traja jeho bratia v plnej zbroji. Na brneniach mali navlečené ceremoniálne čierne róby, cez ktoré nebolo Bratov poznať, pod kapucňami mali helmy, takže sa asi práve asi chystali na vysadenie na planétu. Giovani im zamával a oni sa postavili pri ovládací panel, postava v strede sa sklonila a otvorila komunikačný kanál z lode do komory.

Pri zelenom svetle si Giovani zložil helmu a odhalil svoje šedivé vlasy a prepadnuté oči. Roky plné prebdených nocí si na jeho tele už začali vyberať daň.

Vo vnútri najbližšia postava prišla k hermetickým dverám a zložila si kapucňu. Helmu si však nechal: „Hlavný apotiekar Giovani, časy sú zlé a zvlášť tu, kde nežiari Cisárovo svetlo tak ako inde sa ľahko zabudne na to, že sme tiež boli ľuďmi...“ Reproduktor helmy a reproduktor komory hlas skresľovali tak, že by mohol Giovani totožnosť brata pred ním jedine hádať, ale táto veta neveštila nič dobré. „Bratu, tieto slová patria kaplánovi, alebo kapitánovi, dúfam, že nehovoríš o nich...“ Giovaniho hlas bol suchý a smädilo ho, po dvoch hodinách strávených vo vákuu. V hlase spod helmy bolo počuť odpor a pohoršenie, „My dvaja už dávno nie sme bratia.“ Giovanimu prešiel mráz po chrbte ako zistil, že celoživotný cieľ a cesta za pochopením sa môže skončiť v jednom iracionálnom okamihu ako je napríklad aj tento... „Okamžite otvorte tie dvere a vysvetlite mi o čo sa jedná!“, miesto uposlúchnutia priameho rozkazu si však postava v róbe zložila ruky na hrudi a povedala: „Vedomosti sú moc, dobre ich skry.“

Bola to posledná veta ktorú hlavný apotiekar Gioavani Indigo počul vo svojom živote. Keď už bol tak blízko ku svojmu cieľu, k tomu, prečo vlastne Filii Corvi vznikli a prečo sa odpojili od Havranej Stráže. Presne osem a trištvrte mesiaca od ukončenia finálnej fázy jeho plánu sa podľa oficiálnej správy stal obeťou poruchy hermetického uzáveru a jeho vnútornosti primrzli až na vonkajší plášť Nahej Pravdy...

Koniec prvej časti.

štvrtok 4. augusta 2011

Blog chorého hráča

 Predstavte si dve veci... aj keď možno ani nemusíte:

    • 1. Máte radi video hry... Viete od Super Maria, cez Half Life, Uncharted až po Minecraft... Napríklad. Viete, sedíte, odpočítave, stimulujete, zabávate sa a štvete rodičov naraz. Koho by to nebavilo?
    • 2. Ste chorý. Nemáte moc behať, šetriť sa moc nerozprávať.

A keď sa tieto dve veci stretnú, viete, že nechcete moc robiť nič iné ako sa počas choroby hrať. Teraz som v takej situácií... Ale keďže nič netreba preháňať, idem sa občas pozrieť aj na net, alebo sa najesť.

Net som spomenul ako prvý preto, pretože aj keď sa to nezdá vo svete sú na prvý pohľad len hráči a nehráči... Na druhý sa už hráči delia na PCčkarov a Konzolistov, no a tý Konzolisti sa ešte delia na PS-fanboyov a X-botov.

A ak patríte do jednej z týchto skupín, tak by ste automaticky nemali mať radi iných hráčov. Vie mi dať iná škatuľa iný zážitok z hrania? Na každú z týchto hlavných platforiem sa už dnes dá pripojiť ovládanie od myšky a klávesnice, cez gamepad, klasický joystick, volant až po pohyb snímajúce zariadenie.

Technicky sú dnes PC na najvyššej úrovni, ale vo všeobecnosti bežne doma asi nebudete mať delo na hry za 5000 Eur, takže vo všeobecnosti stále vedie PS3 a tesne po nej sa vezie X-box 360. Hral som sa na všetkých a na všetkých som sa skvelo bavil. Osobne síce preferujem PS3 vďaka hrám sólo na ňu a multiplayeru zadarmo, oproti konkurenčnej konzole, ale pravda taký Gears of War mi trošku chýba.

V čom je teda hlavný rozdiel, keby sme zobrali rovnako vybavené PC ako sú konzoly a pripojili ich na rovnaké obrazovky s rovnakým zvukom?

Prvý a asi do očí najbijúcejší je spôsob ovládania. Myš a klávesnica je síce ultimátny nástroj pri stratégiach, podobne aj FPS, dostatok tlačidiel na skratky pri RPG, ale predsa na jej plnú kontrolu človek väčšinou sedí zhrbený a to nie je moc príjemné, dokonca môže byť po hodinke – dvoch až bolestivé.

Oproti tomu oba gamepady obsahujú dohromady asi tak 15 + 2 tlačidiel, tie +2 sú analógové páčky do ktorých sa bez problémov zmestíte s 90% hier na dnešnom trhu. Ovládať stratégiu je tu síce aj pre skúseného používateľa problém, ale aj FPS sa dá hrať z pohodila kresla a s vyloženými nohami, aj keď prechod z myšky dá trochu zabrať.

Okrem farby sa bezdrôtové ovládače moc nelíšia, len smerové šípky a analóg majú vymenené pozície oproti PS, ktorá bola na trhu skorej (historicky)... A napájania, ktoré Sony rieši káblom a baterkou v ovládači a Microsoft dal prednosť starým dobrým alkalickým batériám. Vydržia dlho ako som si odskúšal na prídavných ovládačoch k PS v podobe gitár na Guitar Hero.

Druhým hlavným rozdielom je cena. Holá konzola vás dnes vyjde cca do 300 Eur, pokým PC potrebuje ešte minimálne zlepšenú grafiku a externú zvukovku, ktoré obe nie sú zrovna najlacnejšou položkou. Rátal by som to minimálne tak na 1000 až 1500, aj keď slušné PC sa dá poskladať aj za tristovku.

Tretím aspektom je multiplayer. Hrať sa sám je zábava, hrať sa s niekým je však omnoho väčšia. Tu podľa mňa konzoly valcujú konkurenciu na plnej čiare s možnosťou režimu rozdelenej obrazovky kde môžete aj štyria hrať spolu, alebo proti sebe z jednej obývačky... Pravda táto možnosť je orezaná keď je človek chorý.

Našťastie dnes máme internet a tak sa môžeme hrať aj bez toho, že by sme sa stretli, zo sociálneho hľadiska je to niekde nad chatom a telefónom. Ale aj tu sú znova rozdiely.

Ako to funguje na PC: Kúpim si hru, rozbalím ju, nainštalujem a spustím, kliknem na tlačítko multiplayer a huráááá... Alebo aspoň väčšinou. Ak však narazíte na fenomén MMORPG, čo je hra na hrdinov pre masy ľudí, stáva sa z multiplayera multipayer, pretože si musíte na mesačnej, alebo inej paušálnej zmluve platiť za možnosť pripojiť sa na server.

Ako to funguje na X-Boxe 360: Kto má, nikdy nebude mať dosť a tak je to bohužiaľ so všetkými spoločnosťami. Pretože aj keď 99% hier na platformu má možnosť hrania po sieti zadarmo, systém na to využívaný je platenou službou. Live, má totiž zadarmo len registráciu. A po pravde som rád, že som si nemusel vybrať Psku len z tohto dôvodu...

Ako to funguje na PS3: PSN je služba ktorá je zadarmo s možnosťou + konta, ktoré vám pridá určité výhody, od rýchlejšieho zbierania skúseností až po hry „zadarmo“. Zažila však už aj svoj veľký výpadok po hacku od skupiny Anonymous, občas vás vypojí kvôli updatu, ale to robí aj Steam, takže sa nie je čomu čudovať.

Vyhodnotenie na záver: Bežnému človeku sa asi najviac oplatí kúpiť na hranie PS3, ak však vaši priatelia majú pokúpené X-boxy, berte ten... Alebo sa rozhodnite podľa hier. A ak máte dosť peňazí a chcete sa držať klasiky, tak to vrazte do kompíku... Čo ma však zaráža je, že od vydania PS3 ešte stále neprišla platforma ktorá by ju prekonala, uvidíme ako dopadne súboj PS4 a X-box 720... Ale nečakám až taký technologický skok oproti PC ako bol pri vydaní prvej generácie next-gen konzolí.

P.S.: Ak ste zaťažený na určitú hernú sériu ktorá je len na jednu platformu, ignorujte čo ste tu prečítali a berte tú.

P.P.S.: Ak má sused inú platformu ako ja, neznamená to, že ho mám zabiť. Staňte sa kamarátmi a zahráte si tituly ku ktorým by ste sa inak nedostali.

P.P.S.S.: Majte radi svojho trolla :).

utorok 12. júla 2011

Smrť na horách

Hovorí sa, že Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Takže v horách už bolo. Všetko popozeralo a keď ho hory omrzeli, prišlo na návštevu. Keď však nešťastne zomrel strýko Jozef, pretože mu Nešťastie akurát obdivovalo novú strechu, keď z nej s padlo a zlomilo mu väzy.

To bol moment, kedy Smrť a aj nešťastie prišli na jedného a toho istého človeka. Nešťastie sa Smrti páčilo, tak mu ukázala nohavičky a potom spolu chvíľu chodili... Po ľuďoch... Keď však mor pominul, Nešťastie sa so svojou láskou pohádalo a poslalo ju do pi... hory, lebo však nebude sa trepať tam kde už bolo, nie?

A tak začala Smrť chodiť po horách. I začali sa veľké rýchle požiare a veterné smršte, lavíny a podobné chuťovky. Ale tak ako sa človek obje cukrového, tak sa aj Smrť objedla masívnej deštrukcie. Tak sa vybrala do hôr, kde ešte nebola a možno práve preto táto malá krajinka trpela pod krutovládou parlamentu chovajúcom si na svojom území, čierneho hada.

Povedala si: Keď už nechodím po ľuďoch, skúsim nie len zabíjať hory, ale ja sa po nich prejdem. Len si musím dať pozor aby som sa nestala turistom, alebo Nemcom... A s tým vykročila do hory, na pleciach ruksak plný sušených kostí a teplá žlč v termoske.

V hore bolo príjemne chladno a tak si Smrť chodila a lozila kade sa jej chcelo. Našla jednu hoľu kde bolo mŕtvolné ticho tak si trošku zajedla a aj si hrkla. Už tam chcela ten bordel po sebe nechať, keď uvidela na okraji porastu srnku ako ožužláva stromy. Tak tam všetko nechala a šla k srnke. Srnčia tvár jej pripomínala pozadie Nešťastia, tri čierne nádory v hustom hnedom poraste...

Nastrčila srnke ruku a chcela sa jej dotknúť. Bolo to zvláštne nezabiť každú smrteľnú vec čo stretnete. Keď tu zrazu srnka schytila srdcový infarkt a otrčila kopytá. Ja som tá srnka, takže neviem čo bolo ďalej. END

štvrtok 30. júna 2011

Bábkar

(Fanúšikovský prepis albumu The Puppet Master od Kinga Diamonda)

Polnoc

Hodiny odbíjajú polnoc a vonku sneží. Stále tu visím na stene a unavenými očami pozorujem snehové vločky za oknom. Pomaly padajú ako toho dňa keď som ešte stále mohol o mojom živote hovoriť ako o bezstarostnom. Ale tak to nikdy nemalo byť...

Bola to tá najtemnejšia noc, ktorú som strávil zavretý v pivnici. Tak dávno a bolo tam toľko krvi...

Ale keď už ste tu, tak sa pripravte, ako keby znova boli nad mnou... Nie... Už nikdy...

Tak teda začnime:

Bábkar

V Budapešti je temná noc bez jedinej hviezdy na oblohe. Čakáme sme v rade pred divadlom. Jeho prvé predstavenie, ktoré má tejto noci ešte magickejší nádych, pretože sú Vianoce. Vonku je zima a všetci sa už nevieme dočkať toho kedy sa otvoria dvere bábkového divadla a my vstúpime do tepla a svetla vychádzajúceho z budovy.

Dvere sa otvorili a rad sa začal pohybovať. Noha pred nohu, na mreži si obúchávam sneh z topánok pokým mi kontroľujú pod svetlom lístok a púšťajú ma do vnútra. V tme som si nevideli ani špičky topánok, kráčali sme v tuneli až sa objavilo hľadisko. Scéna zahalená oponou, osvetľovaná plameňmi olejový lámp. V tomto mihotavom svetle hľadám číslo mojej miestenky a sadám si, čakajúc na začiatok vystúpenia.

Ľudia už sedia, v publiku sa nik neopovažuje ani šepkať. V tejto hustej tme všetci hľadíme na plamene a čakáme. Bez slova sa opona pohne a záves začína miznúť, zdvíha sa a začína šou. Niekto sa sťažuje, ale hneď sa ozve: „Šššš...“ Pretože už to začína.

V krídle už čakajú, vidím tam jednu, dve... Nie, tri bábky. Zavesené na strieborných šnúrkach, kráčajú na scénu. Sledujem nite až hore, vysoko nad scénu odkiaľ ich ovláda starý Bábkar. Potiahne šnúrkou a skloní sa hlava, potiahne ďalšou a vystrie sa noha. Bábky sami o sebe sú úchvatné, veľké skoro ako ľudia, pripomínajú mi deti s nejakou kožnou chorobou. Tancujú na koncoch špagátikov... A sú také hrozivé...

Divadlo pokračuje a v tom Bábkar pustí všetky šnúrky. Na ničom nevisia a pritom stoja... Ani jedna nepadla.

Prizriem sa bližšie malému chlapcovi s bubnom. Stojí na scéne a... Oh nie. Akoby sa na mňa práve pozrel. Žeby bol živý? Začínam sa báť ako aj on začína hrať na bubon... A tam, na jeho ruke, vidím malý zárez a v ňom povraz a KRV!

Bolo tam toľko vecí, ktoré vyzerali inak ako to, čím v skutočnosti boli. Ale nám sa páčili, milovali sme ich, bola to noc na ktorú sa nezabúda.

Nik nevie ako ich ovláda a divadlo sa už končí a v tom, Bábkar je na scéne! Akoby tam bol so svojimi deťmi! Prichádza až úplne dopredu, stojí na kraji scény a ukloní sa, spolu s bábkami, ktoré miznú za oponou. Vystrie sa a bábky tam už nie sú.

Mágia

Divadlo skončilo a vonku je stále tma. Všetci idú domov, neveriac, že to čo videli boli čary, mágia. Je sucho a zima a ja viem, že to čom videl boli čary. Nikdy som si však za nimi nevšimol to zlo... Ani raz.

Všetci sa rozchádzajú domov, len ja kráčam omámený, vtom si uvedomím, že nie som sám. Je tu ešte ona. S čarovnými modrými očami. Neviem ani ako, ale zrazu sa rozprávame. A ani ona nevie svoje oči odtrhnúť od mojich.

Máme radi tie isté veci a ja ju chcem lepšie spoznať, úplne do hĺbky. Celú noc sa roprávame a hodiny plynú, začína svitať... Zrazu ma strasie a je mi zima, akoby stál pri mne duch a v uchu mi zaznie studený dych: „Pobozkaj ju!“

Viem, že to pred rokom musela byť mágia, v tom bozku ktorý spečatil našu večnú lásku. Dnes však šla do divadla sama, nevrátila sa domov a ja ju idem hľadať.

Nikdy však nezabudnem na tú noc keď sme videli čaro jeden druhému v očiach.

Emerencia

Medzi hrubými a starými tieňmi hľadám v noci moju lásku. Za bábkovým divadlom nájdem schody do pivnice. Chystám sa už otočiť a ísť sa pozrieť ďalej, do iných uličiek, keď v tom sa tie dvere otvoria. Rýchlo sa skryjem za smetiakmi a do mesačného svitu vojde 139 kíl mäsa, patriaceho žene ktorú poznám...

Je to Bábka ova žena, Emerencia, ťahá za sebou hore schodmi vozík a v ruke drží veľký kuchynský nôž. Na čo jej to bude?

Potichu sa za ňou zakrádam. Nedokážem sa prinútiť jej spýtať či nevidela moju milovanú, ale tuším, že musím ísť za ňou. Zakopnem, ale zvuk zanikne vo vŕzganí vozíka. Ukryjem sa v tieni a Emerencia zastaví vozík. V uličke spí bezdomovec a ona sa zakráda bez jediného zvuku. Berie nôž a... Oh nie...

Je to zvláštny pocit vidieť ako vyhasína život... Je to zvláštne, ale v tme je krv čierna a nie červená...

Nôž mu ešte stále trčí z hrude, asi aby moc nekrvácal, balí ho do vreca z vozíku a späť s ním na vozík. Mizne rýchlo, aby ju nik neprichytil a nevie o tom nik... Len ja a mesiac a pochybujem, že by to jeden z nás niekomu povedal...

Ťahá telo z vozíka a späť do pivnice pod divadlom. Nezavrela dvere. Vstupujem dnu a sledujem ju cez rovné chodby. Z dverí pred nami žiari svetlo... Počakať, kam zmizla? To čo vidím je ako z hororu a potom... Úder...

Modré oči

Otvorím oči a skoro nič nevidím. Viac to cítim ako viem, že som tu úplne sám. Som chladný ako ľad, musel som spať na zemi... Ruky mám však prikované na stenu železnou reťazou a nemôžem sa hýbať. Oh... Už si spomínam, musím byť v tej pivnici. Oči si mi privykajú na tmu a už vidím čo je na vôkol.

Izba je plná kostier, odetých v ľudskej koži... Pivnica plná hriechov... Všetko je to z ľudí...

Spoznávam ich, sú to bábky z divadla a je ich tu toľko... V hlavách majú oči, oči ktoré poznám... Oči mojej drahej... NIEEEE VIKTÓRIA!!! OH NIE...

Povedzte mi niekto, že je to len sen, že sa prebudím a slzy ktoré mi stekajú na studenú zem sú na mojom vankúši... Povedzte mi, že sa prebudím...

Znova sa na tie oči pozriem a poznám ich, nevidia nič a pritom sú tak živé.

Rituál

Ako sa pozerám do Viktóriných očí, vstúpia bábkar aj so ženou a od šoku sa mi zovrie hrdlo. Nedokážem vydať ani hláska...

Začnú zapaľovať čierne sviece a svetlo odhaľuje ľudské lebky, prastaré knihy a podivný symbol na stene... Pod ním je biely oltár... chystajú nejaký rituál.

Počujem jeho hlas, ako vyslovuje dávno zabudnuté magické slová. Začínam sa cítiť divne, ako keby.. Keby mi niekto kradol dušu.

V panike sa začnem metať, snažím sa uniknúť a kopnem pritom do poličky s pohármi. Z hora jeden padne a rozbije sa na zemi. Črepy odletia a obsah sa zostáva na zemi. Červená voda sa rozleje po podlahe... Je taká hustá a červená... To je krv!

Bábkar sa zrazu otočí a pozerá na mňa: „AKO SA OPOVAŽUJEŠ VYRUŠOVAŤ MA PRI PRÁCI!?“

Démonická lebka, v tom symbole na stene je červená ako krv, niečo je tu strašne zle. Cítim ako ma bodajú oči... Dostávajú večný život, kvôli krvi na zemi... A prerušenému rituálu...

Znova mumle magické slová a ja sa cítim vyslovene špatne, akoby mi niečo zobralo aj myseľ. Berie mi dušu preč, z bezpečia do neúprosného chladu, pre neho je duša démonickým zlatom. Kúpi si za ňu magický život a pre mňa bolesť, za každý hriech v mojej koži... Cítim vo mne niečo... Mágiu.

Už nebude Ja

Prečo som priviazaný na tejto nemocničnej posteli? Do očí mi svieti biele svetlo a počujem neľudský hlas: „Najskôr oči, potom koža... Budeš ako... Znovuzrodený. Už žiadne Ja, priateľu.“

Lesklý skalper v Bábkarovej ruke a jeho žena má zaváraninové poháre na krv a jeden dáva bližšie... Bojím sa o svoj život a bojím sa, že už nebudem vôbec Ja... Zbohom svet...

AAAAAAaagh... Krv mi zaleje oči, ako mi vyrežú viečka a plačem krv rovno do pohára. Prsty mi vyberú oči a nožnice ich odstrihnú... Toľko krvi...

Vsadia moje oči do tej bábky a stále vidia. Pozerám späť na seba a to čo vidím, už vôbec nie som ja... Nemám oči.

Šľachy sú ako červy čo hynú na slnku, v agónií sa skrúcajú, trvá to pridlho pokým ma sťahujú z kože. Až na kosť. Tá bolesť je priveľa... Už ani necítim...

Všetka moja krv je teraz v malých pohárikoch. Mal by som byť mŕtvy. Ale stále žijem v mojich očiach. A vidím, ako Emerencia berie moju mŕtvolu a hádže ju do smetí.

Krv na chodenie

Sedím v pivnici a pozorujem ostatných. Bolo to len včera, ako som mal ihly v koží a spravili zo mňa túto bábku. Nemôžem sa hýbať, ale vidím. A môžem mať pocity... Je to veľmi zvláštne. Som na mojej poličke a nesmrteľnými očami, čo nikdy nespia sliedim po miestnosti, až uvidím Viktóriu.

Teraz som si už istý, toto je moja drahá, sedí na svojej poličke. Tak sama a taká mŕtva.

Za dverami sa zapne svetlo. Mama s tatom sa vrátili: „Poďme sa hrať.“
„Tak deti moje, naučím vás ako s krvou.“

Zoberú Viktóriu a posadia ju na zem a mňa tiež. Sedím tak blízko a nemôžem nič spraviť.

„Krv na to, aby ste chodili, krv na to, aby ste videli, krv, aby ste BOLI!“

V hlavách máme nitky a tak aj v rukách a nohách. Bábkarove ruky nás držia vystretých. Emerencia do nás bodne ihly a vstrekuje krv. Je teplá.

Zdalo sa mi, že sa pohla... Šteklivý pocit mi prejde po celej koži a nechcem tomu veriť... Viktória môže znova vidieť! Už som si istý, je to ona. Tak si mi chýbala... Ale toto je ako horor! Bez jediného slova, komunikujeme iba očami. Ale prečo? Prečo sa nemôžeme hýbať bez šnúrok a prečo sú naše mysle v našich očiach?

„To na dnes stačí, žijú, odložme ich...“

Temnota

Trinásť dní sme cvičili a cvičili, učíme sa znova chodiť. Učíme sa ako si naťahovať kožu.

Vždy keď nás znovu oživia, prinesú poháre z políc a príde bodnutie a vráti sa krv. V očiach teraz máme myseľ a naše duše sú v našej očarovanej koži. Krv musí byť naša vlastná aby sme žili len na hodinu a potom sa zas stali len vecami.

Každú noc s Viktóriou sedíme na poličkách oproti sebe a hľadíme si do očí. Využívame to čo v nás zostane, aby sme sa rozprávali očami. Pokúšame sa spomenúť si a to je jediné čo nám zostalo. Žijeme len v našich spomienkach, ale stojí to za to...

V temnote žijeme naše životy, v tme aj znova umierame, každý a aj každý ďalší deň. Až zas príde Bábkar: „Dnes, budeš pre mňa tancovať, bábkové dievčatko. Dnes v noci, bez šnúrok!“
„Ale ja nemôžem, nikdy som netancovala, nemám šancu...“
„TANCUJ!“

Robí prvý krok a snaží sa tak ako vie, ďalší a ešte jeden, zamotajú sa jej nohy a vrazí do regálu s krvou. Šesť... Šesť ich padá na zem, rozbíjajú sa a život bábok sa váľa po podlahe.

Skrýva svoju tvár za rukami, ako Bábkar kričí:
„Pošlite ju preč! Niekam ďaleko! Do iného divadla... Pošlite ju do Berlína! Nech tú bábku už nevidím!“

Smútok

Sedíme oproti s mojou milovanou. Pozeráme sa jeden druhému do očí a ONI ju chcú poslať preč. Bez nej nežijem. Odneste ju preč a ja umriem.

„Povedz mi, že to to nie je zbohom...“
„Spomínaš si na toho motýľa?“
„Bolo mi do plaču...“
„Viem... Ale vysušili sme mu krídla aby mohol znova lietať.“

Rozmýšľam, či je to to koniec pre nás dvoch, či musíme povedať zbohom, pričom viem, že by som pre ňu zmenil svoj život, že by som pre ňu aj zomrel.

„Nikdy nezabudnem a veci čo sme spolu robili, všetky spomienky si zoberiem so sebou, pre teba a pre mňa. Zoberiem si tvoj obraz v mojich očiach, všade tam kam ma ponesú. Aby som ťa mala so sebou, keď pôjdem.“
„Prisahám... Prisahám, že ťa nájdem, aj keby mi to malo trvať celú večnosť.“
„A čo ak bez teba neprežijem?“
„Tak na mňa počkaj, počkaj ma na druhom svete... Budem tam.“
„Už ťa skoro ani nevidím... Milujem ťa.“
„Aj ja ťa milujem.“
„Už ťa nevidím...“

Viktória sa už nehýbe, oči jej vyhasli a bez kvapky krvi tam zostala sedieť. Zbohom láska moja.

Vianoce

Znova boli Vianoce a tento krát som bol tým malým bubeníkom ja. Hrali sme to vystúpenie po ktorom som sa prvý krát stretol s Viktóriou. V divadle hrali koledy a ja som mal konečne šancu uniknúť a dostať sa späť k nej. Stál som na scéne a šiel podľa scenára.

Nevedel som presne ako to chcem spraviť, ale vedel som, že v mojej duši je už len smútok. Už nikdy nebudú Vianoce také ako predtým. Dnes som za oknom videl padať sneh a jediná vec čo som chcel bolo plakať. Musím od tadeto vypadnúť.

Už zajtra budem preč, už zajtra znovu uvidím slnko, ale dnes večer som malý bubeník. Dnes to tu zničím. Ten smutný príbeh ešte nikto nepovedal, príbeh o tých ktorý stratili svoje duše, smutné veci sa dejú v temnote a smutné veci sa dejú všade vôkol nás.

„Poďte a pokloňte sa
kráľovi čo zrodil sa.
Zoberte najlepšie dary
aby ste ich k jeho nohám skladali...“

A tu mám začať hrať... Padám na tvár a lámem pod sebou bubon, oh Bože, aké to bude zničené vystúpenie... To by malo stačiť na to, aby sa ma chcel zbaviť.

Sú Vianoce a ja necítim nič, len smútok.

Živý mŕtvy

Stále na tej istej stene, stále ten istý klinec pod krkom, už osemnásť rokov tu visím a presne tak dlho som ju už nevidel. Predali ma do tohto malého obchodu kde zostávam... Pomaly šaliem a cítim sa ako živá mŕtvola. Oči vsunuté do prázdnej hlavy, som mŕtvy, mŕtvy, mŕtvy...

Život je prázdny a ja čakám kedy ma zavolajú späť do ďalšieho sveta, kde som už mal dávno byť.

Začul som reči, že v Londýne sa má otvoriť nové divadlo, pre deti. Stavia ho Bábkar a hrať tam bude jeho dcéra a syn... To zas bude krvák.

A ja visím v obchode, kde ma nikdy nepredajú. Všetky deti čo ma uvidia sa ma boja, vraj vyzerám choro a ja ich sledujem. Očami až k dverám. Život nikdy nie je fér. Život je len o tom, koľko vzduchu nahltáte do svojej smrti...

„Kde je teraz? Uvidím ešte jeho oči?“
„Kde by mohla byť?“
„Kde je?...“

ergo idio

Príď aká si,
taká akú ťa chcem mať.

Vymažem
spomienky,
zostane
iba sen,

ten ktorý
s tebou chcem mať.

Napíšem
na papier,
čo by sa malo stať
a nedám ti,

to
prečítať.

Keď sa sen
rozplynie
zostaneme
tupo stáť.

A na seba
sa pozerať...

utorok 28. júna 2011

Na diaľku

útek od katalyzácie
svet sa spomaľuje
opúšťa farebné spektrum
stáva sa čiernym a bielym

ja sa stávam šedým
pretože ľudia sú buď čierny
alebo biely
ale dav je šedý

dôvody sa strácajú
prichádza ďalšie obdobie
nový začiatok
ako ľahko sa o tom hovorí prázdnej strane

ak existuje strach
tak ho spoznáte v samote
keď nie je nikto kto by za to stál
stojíte sami za seba, ale niečo tomu chýba
Tá fráza je neskutočne odporná a opotrebovaná, nespočetne použitá nesprávne, ale hodí sa sem...

motivácia
nie je komu
ČO
dokazovať

pritom je niekto
nikto kto o tom nevie
hľadá šťastie
pretože to robia všetci

je to teraz in
ale nevedomky
možno aj proti svojej vôli
drží moje srdce pod krkom

Je to zvláštny pocit. Držať niekoho pod krkom. Nenávidíte ho a najradšej by ste ho tam uškrtili, ale vidíte ako sa bojí o svoj život, ušetríte ho, dostanete ranu pod pás a vidíte ho utekať... Byť na druhom konci zvierajúcej ruky tiež stojí za zmienku. Vtedy máte pocit, že žijete, adrenalín pumpuje telom a mozog pracuje na dvojnásobný výkon, alkohol je razom preč a vy vidíte presne to čo máte...

Aké je to túžiť
možno milovať
a pritom zostať za závesom
pozorovať ju aj s milencom
nespraviť nič
uvedomovať si nemožnosť akcie
báť sa reakcie
pritom byť úprimný
tešiť sa z jej šťastia
a pritom závidieť tomu
kto je s ňou
miesto vás

Smrť a život
dve strany bytia
nikto nechce vymeniť jednu za druhú
pretože máme strach
a budeme ho mať celý čas
pokým nezačneme konať

rovnako aj priateľstvo
a pokročilejší vzťah
sú len jednou stranou preloženej bankovky
ktorú nechceme prevrátiť na druhú stranu
kde je pozeranie sa cez prsty a čistá nenávisť

a dnes
dnes, sa
už aj to to
rieši na diaľku

štvrtok 2. júna 2011

Autobusy sú svine

           sedíte si

           cesta plynie

           dvere

           kroky a

                     dve polovičky
           pretnuté nohami
končiace vo flyši



hovorí sa,
že nevedomosť je krásna

pravda
neviem
nič

preto
môžem dotvoriť
všetko tak ako
potrebujem

       guma na gume
       podrážky sa derú
       ponožky
       režú vložky

                      a tak sedíte
                nie ďaleko
          ale autobus
  nemá
  podlahu

skutočnosť zostane
          snom
        aj večer
  keď pôjdeš spať

Tak dobrú noc.

nedeľa 29. mája 2011

zdochlina

rebrá
nozdry
červy
drozdy
hniloba
sliz
všetko to zlíž

mäso hnije a opadáva z kostí
kráčame lesom ktorý sa nám przní

svet stráca hranice
tak ako ty
tak ako ja
tak aj text
           opadáva

zrazu
kostrč
v strede stropu
prizerá sa nečinne
na potupu

rozdeľuje naše cesty
nevadí mi to
ani tebe
je to
tak

príde:
svetlo
voda
mráz
teplo
tma
a

aj keď ju lopatou dám preč
zostane smrad
aj fľak
dokonca pocit

ktorý by nemal mať

piatok 27. mája 2011

jama

ventilátor hučí
disk sa točí
svetlá svietia
znova sa cítiť ako dieťa

polygóny hýbu pixelmi
obrazovka tmavne miestami
nežijeme dobrodužstvá
len riadime príbehov množstvá

je mi z nás na nič
z celej tej prekiatej skupiny
všetci nás považujú za nič
a aj tak nebudem iný

práve som zomrel
čakám na znovuzrodenie
celý dom so mnou zhorel
nový živor oznamuje zvonenie

už sa necítim tak skvelo
stratil som body
dostávam nové telo
neviem skadiaľ mi pribúdajú škody

vypínam a končím
na dnes stačilo
problém je v tom, že keď skočím
stlačím nesprávne tlačidlo

streda 6. apríla 2011

Dierky vyliate striebrom

Obraz mizne,
ako otváram oči,
cítim sa hrozne,
prečo som v jej moci?

Ďaleko a budeme ešte ďalej,
príde čas a zostane len spomienka.
Čas mi plynie medzi prsty,
aj to to stráca zmysel, tak ako ja nádej.

Prevraciam sa na posteli,
zatvorím oči a myseľ mi poletí.
Vie toho priveľa
vie, že mám v sebe démona.

Prečo sa nám vždy to milé prenesie do niečoho iného?
Zaznie to zo vzduchu a kolom sa minie spomienka cudzej tváre.
Je pekná, zvodná a súca, ale nieje to ona.
Podáva mi telo v tabletke a ja ho hneď skúšam...

Mydlová pena pod jazykom,
pena v popraskaných očiach
a vstávam.
Raním sa na posteli z nechtov a krvácam.

Krv má chápadlá
šije červený koberec
ako pre kráľa
k obyčajným dverám.

Za dverami džungla
rozhrniem kulisy a som v meste.
Je tam kaviareň, autá, a semafóry,
všetko tu stojí štyridsať centov.

Mince mi zazvonia v ruke ako si objednám kávu.
Čiernu, s parou.
Para mi tancuje pred očami a vytvára obrazy.
Nevnímam moje meno, pokým si nesadne.

Para a jej maska určná na deň vonku
zlievajú sa v jedno,
no vidím cez obe.
Je to moje moe?

Pýta sa ma, či to myslím vážne.
Pozerá sa, či to nieje len trik.
Hľadá zámienku pre iný čin,
ale nájde len otázku.

Neviem odpoveď
a ona tiež nie.
Prehodí si vlasy a odhalí
svojich päť dierok vyliatych striebrom.

Fantázia je peklom ktoré nevidí realitu.
Život je klam, ale predsa je tu.
Hľadám odpoveď
na ktorú sa neviem spýtať.

Čas mi beží.
Budík zvoní,
v posteli leží
a pri mne neni.

Cesta Autom


Preč a ďaleko sa tiahnu hory za oknom, most pretne obraz mihajúci sa vôkol ako sa ocitneme pod ním. V diaľke je možné sledovať vietor roztáčajúci listy veterníkov. Stačí iný uhol, alebo výška a energia sa nepremení a život zrazu postráda zmysel... Nechcú veľa, len sa točiť, bzučať a produkovať. Byť tak jedným z nich, bez problémov morálky a jednoduchým cieľom, všetko im musí pripadať tak ako má byť.

Skoro... Vždy je tu ten neutíchajúci pocit odovzdanosti osudu. Celý ich život len čakajú. Na to aby niekto prišiel, ani sa nezastavil, dal ich životu zmysel a ani sa neobzrel potom ako ich opustí.

Kolesá však nezastavujú a tak veterné elektrárne nechávame ďaleko za sebou. Rádiové vlny prechádzajú vzduchom, kovom aj našimi telami. Naša pozícia je v synchronizácií so satelitom a GPS prilepené na skle sa sťažuje na prekročenú rýchlosť... Prepočítavam to a je mi jasné, že to bude ešte dlhá cesta.

Pravá strana nevysvetliteľne klesla. A na tej strane som aj ja! Tie rakušácke cesty majú asi náklon aby po nich mohli lietať vo vysokých rýchlostiach.

Násyp a na ňom lesná škôlka. Malé listnaté stromčeky, teraz ešte stále viac halúzky ako stromy, sledujú stroje ženúce sa po diaľnici. Naša navigácia je už úplne v pomykove a na ceste sa objavujú punkty (bodky), dve by mali byť pri našej rýchlosti ideálnym odstupom. Ľudové auto pred nami dizajnom pripomína ešte stále KĽDR.

Biely kôň a na ňom dievča s blond vlasmi, cválajú pri čiernom koni s chlanom v baretke. Kone mi nikdy neboli moc sympatické, ale musím uznať, že medzi tou diaľnicou a potokom z ktorého stúpala para to bol dosť romantický výjav... Mal by som radšej písať recenziu, ale teraz sa na to nedokážem sústrediť. Je mi teplo.

Vyzliekol som si bundu a hneď je mi lepšie. Jediné čo mi chýba ku šťastiu je nápoj, ktorý by som tiež nemal mať problém nájsť.

Dobre pretriasť...

Neobliať sa...

Hrboľ, ale dobrá je tá ľadová káva.

Letisková rampa nad cestou tvorí tieň ukazujúci nadradenosť leteckej dopravy nad všetkou ostatnou, ale aj samotná letecká je v tieni tej kozmickej.

GPS už len prepočítava, prepočítava a prepočítava... Linc S1, že nech to nieje jednoduché...

BOREALIS sústavy a splete železa, komíny a potrubia, cisterny a nádrže, OMV už nie je pochýb: Rafinéria. Schody a rebríky, komplex žije svojím životom, za betónovými múrmi ukrytý pred ľuďmi, ktorý sa krčia v tieni jeho komínov a smogu. Prechádzajú okolo len v strojoch a aj zamestnanci tam dnes nie sú, asi šli na obed...

Klávesnicu mi zahalila tma a blikajúce svetlá po stranách. Väčšina je žltkastá, len únikové východy sú zelené. Zaľahlo mi v ušiach a keď zdvihnem pohľad zistím, že sme v tuneli.

Prichádza svetlo a krajina za mestom sa vracia k svojej stálej tvárnosti. Len je už menej hornatá. Kopce sa spľasli a zostali z nich len pahorky... Ktoré ja ľudia rozhodli prešpikovať tunelmi. Niečo čo sa našim určite nechcelo... Aspoň si môžem celou cestou čítať bez prerušení...

Ďalšie násypy a mosty, tunelíky a nič zaujímavého...

A betónové steny.


pondelok 14. marca 2011

Pivo

Mám ťa rád

Mestíš sa mi do ruky
Máš poriadny, stabilný pohár a tak sa často nerozlievaš
Chutíš lahodne a zaženieš môj smäd
A ak je ťa priveľa, nevadí to, že sa trochu opijem

Nie si náročné, dáš sa piť v hocijakom počasí, teplote a aj pri ľubovoľnej hudbe
Máš históriu za ktorú sa nemusíš hanbiť
Majú ťa všade, okrem škôlky (školník sa neráta)
A často priťahuješ zaujímavých ľudí s ktorými sa dá super porozprávať

Máš veľa podôb a stále si to ty
Nevyžaduješ aby ťa človek vypil viac
A ani sa príliš dlho nezdržíš
Okrem toho po sebe vždy upraceš a všetko prepláchneš

Ale nie každý ťa vie čapovať

streda 9. februára 2011

Násilie vo videohrách... ŠOKUJÚCE!!!

Nemám vyštudovanú psychológiu a ani žiadny iný ľudský odbor, nepotrebujem do nikoho rýpať, ale nedá mi to sa nad tým nezamyslieť.




Vedú video hry k násiliu?

Nie, piesok som iným deťom hádzal do očí lopatkou ešte predtým, než som začal pozerať Toma a Jerryho. A oni zas po mne hádzali kamene. A všetkým okolo to pripadalo normálne, každá mama ratovala svoje dieťa a potom každý z nás dostal na zadok a rozreval sa.

Moja prvá „dávka“ prišla od kamaráta.

Dostal na narodeniny staré Nintendo na kazetky a spolu sme brutálne vraždili obyvateľov mesačnej stanice so stíhačkami. Tak isto ako naši otcovia strieľali na svojich rodičov s vyrezávanými puškami, keď sa hrali na vojakov. S inštalatérom Máriom sme rozdupávali hlavy nepriateľov, tak ako sa aj pred nami mnohý hrali na rytierov a palcátmi masakrovali v svojich mysliach kamarátov.

Učil som škôlke a mal som problém s chlapcom ktorý hrával video hry.

Áno, vďaka tomu, že sa rodičia o neho nestarali sedel celé dni pred obrazovkou, ale to nebol jeho problém. Problém bol v tom, že bol nevychovaný a mierne hyperaktívny, nie úplne, ale mal na to nábeh. Hromada nevybitej energie z neho priam sršala. Nedokázal sa sústrediť a práve preto mal rád video hry, lebo s nimi bol na jednej úrovni. Podobne ako pri šoférovaní, musíte neustále dávať pozor a pracovať s novými informáciami a reagovať na situácie. To, že sa nemôžem venovať len jemu, lebo sú tam aj iné deti, nieje moja chyba, ani jeho. Keď niekto potrebuje osobný prístup, musí ísť za špecialistom, bohužiaľ to nie je môj odbor.

„Ako ťa môžu zaujímať také kraviny ako sú mimozemšťania a draky?“

Túto otázku som raz skutočne dostal. Pozerali ste niekedy film? Alebo televíziu? Počúvali rádio, alebo boli v divadle? Tak áno presne tak, baví ma uvažovať o čo keby situáciách a príbehoch ktoré si len niekto vymyslel, tak isto ako každého iného človeka. Sme ako druh posadnutý zvedavosťou, preto sme preskúmali väčšinu povrchu planéty a teraz sa hrabeme v prachu na dne oceánov a vysielame sondy do vesmírnych diaľav.

Prečo komunikujem viac s kamarátkami a kamarátmi ako so svojimi rodičmi?

Lebo je to bežné, že ma skorej pochopí môj vrstovník ako starší, alebo mladší človek, navyše nieje zaujatý tým, že ma má príliš rád a tým pádom mi podá pohľad a názor ktorý potrebujem. Ak budem potrebovať poradiť v niečom čo je oborom mojich rodičov, mile rád prídem s nimi pokecať.

Môže sex vo video hrách uškodiť deťom?

1. Vždy je v tituloch kde je označenie M (hra pre dospelých). 2. Sex je bežná súčasť života a väčšina týchto animácií ho podáva dosť citlivo až romanticky, pokým sa pravda nejedná o porno hru. 3. Ak chce dieťa vedieť čo je to sex, nájde si to na google.com a bez problému aj s inštruktážnym videom. 4. Fakt mi nejde do hlavy, že zabíjanie je aj vo filmoch bežné a sex nie... Ako úprimne, koľko ľudí ste za život milovali a koľko zabili? Však ja som nikomu ani nerozbil nos.

Mám 20 rokov, hrám násilné video hry a počúvam agresívnu hudbu.

Túto nedeľu som jednému kamarátovi z 50 metrov prestrelil hlavu puškou a druhému som zaťal motorovú pílu do krku. A potom sme sa na tom zasmiali a pustili ďalšie kolo Assasination (vražda) v Gears of War (Prevody/Stroje vojny). A nevieme sa dočkať kedy si to znova spolu zahráme.

Áno, sú aj nenásilné hry, prečo nehrám radšej tie?

Lebo väčšinou sú stavané pre deti na úrovni Teletubies a ja nie som feťák. Sú nenásilné hry ktoré sú skvelé, napríklad: Guitar Hero, Spore, alebo Sims. Ale majú jednu základnú nevýhodu, buď omrzia, alebo sa stanú repitatívne, alebo nemajú príbeh. Alebo ako hlavne v prípade Sims, sú čisto založené na ťahanie peňazí z vašich vačkov, lebo vydávajú milióny prídavných packov za príplatok.

Je pirátstvo kradnutím?

Záleží od jeho využitia. Ak ma hra baví, prečo by som si ju nekúpil a nepodporil tak výrobcov? A na druhej strane, prečo by som mal kupovať mačku vo vreci? Ale hej, treba podporovať vývojárov, lebo je to otrocká mravenčia robota, ale stojí za to.

Prečo padol socializmus?

Pre to isté prečo nemajú hry žiadny, alebo minimálny vpliv na agresivitu človeka, osobne sa pri nich uvoľním a akúkoľvek agresiu si radšej vybijem virtuálne ako na niekom večer v bare. To, že existujú sociopati a iný psychicky labilný jedinci uchyľujúci sa k násiliu nieje chyba zábavného produktu, ale spoločnosti, nadmerného zaťaženia človeka, alebo aj série zlých rozhodnutí.

Chytil som jedného chalana raz pod krk, prečo?

Lebo mi tam pred mnou robil narážky na priateľku a urážal všetkých čo neboli on. A bolo to efektívnejšie ako sa do neho pustiť normálne, lebo narozdiel od mňa bol športovec. Takže za to určite nemohli tieto veci, ale to, že som to videl vo video hre alebo vo filme, napríklad Star Wars: New hope.

I have a C1 in English language (Mám C1 z angličtiny).

Lebo nemám problém komunikovať a netrápim sa nad každou chybou čo spravím, ale ide mi o význam o to, aby som sa dorozumel, na to je človeku jazyk a jeho interpretácia cez médiá. Médiá: statické, pasívne, interaktívne.

Statické médiá sú napríklad knihy.

Čítal som desiatky akčných kníh, tak ako aj iných, knihu prežívate najviac zo všetkého, viac ako hovorené slovo. A tiež nevidím, že by niekto kázal na piedestále o tom, že je to strašné.

Pasívne médiá, napríklad filmy.

Naposledy som postrehol kritiku na násilnosť filmu pri Ukrižovaní Krista. Prečo? Nie za to, že bol film v podstate o mučení človeka, ale o tom, že tým človekom bol Ježiš, ktorý je pre mnohých viac symbolom ako človekom.

Rozhovor je interaktívny, tak isto aj video hra.

Prečo je dnes rozhovor piatakov na základke plný násilia a vulgarizmov? Lebo hrali video hru kde zastrelil človeka, alebo počúvali pesničku s nadávkami, alebo pozerali film s akčným dejom? Nie, je to tým, že majú iné morálne hodnoty ako od nich čakáte. Keď celý národ hovorí o niekom ako šokujúcom, alebo nevhodnom, stane sa z neho rýchlo stredobod pozornosti a ktoré dieťa chce byť druhoradé? Rebeli boli vždy na vrchu potravinového reťazca, lebo kto nečaká v rade a predbehne sa, sa naje skorej.

Výchova je tu kľúčová.

Ja som ju mal dobrú, ale nikomu som to neuľahčoval. A pochybujem, že moje deti by to niekomu uľahčovali. Preto bude lepšie ak nebudú.

Prečo toto píšem?

Lebo je to rebélia voči názoru mojich rodičov a toku sveta v ktorom som looser. Aj keď odpoveďou by malo byť, že je to iba pravdivá výpoveď.

Je táto úvaha pravdivá?

Áno, je. Dnes som sa hádal so sestrou. Lebo sa hrala na mojom počítači, keď som sa potreboval učiť. Nehádali sme sa kvôli hre, ale kvôli tomu, že ona sa chcela ešte hrať, pokým ja som sa potreboval učiť.

Ak máte ďalšie otázky, tak kontakt na mňa nieje problém zohranť.