Hovorí sa, že Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Takže v horách už bolo. Všetko popozeralo a keď ho hory omrzeli, prišlo na návštevu. Keď však nešťastne zomrel strýko Jozef, pretože mu Nešťastie akurát obdivovalo novú strechu, keď z nej s padlo a zlomilo mu väzy.
To bol moment, kedy Smrť a aj nešťastie prišli na jedného a toho istého človeka. Nešťastie sa Smrti páčilo, tak mu ukázala nohavičky a potom spolu chvíľu chodili... Po ľuďoch... Keď však mor pominul, Nešťastie sa so svojou láskou pohádalo a poslalo ju do pi... hory, lebo však nebude sa trepať tam kde už bolo, nie?
A tak začala Smrť chodiť po horách. I začali sa veľké rýchle požiare a veterné smršte, lavíny a podobné chuťovky. Ale tak ako sa človek obje cukrového, tak sa aj Smrť objedla masívnej deštrukcie. Tak sa vybrala do hôr, kde ešte nebola a možno práve preto táto malá krajinka trpela pod krutovládou parlamentu chovajúcom si na svojom území, čierneho hada.
Povedala si: Keď už nechodím po ľuďoch, skúsim nie len zabíjať hory, ale ja sa po nich prejdem. Len si musím dať pozor aby som sa nestala turistom, alebo Nemcom... A s tým vykročila do hory, na pleciach ruksak plný sušených kostí a teplá žlč v termoske.
V hore bolo príjemne chladno a tak si Smrť chodila a lozila kade sa jej chcelo. Našla jednu hoľu kde bolo mŕtvolné ticho tak si trošku zajedla a aj si hrkla. Už tam chcela ten bordel po sebe nechať, keď uvidela na okraji porastu srnku ako ožužláva stromy. Tak tam všetko nechala a šla k srnke. Srnčia tvár jej pripomínala pozadie Nešťastia, tri čierne nádory v hustom hnedom poraste...
Nastrčila srnke ruku a chcela sa jej dotknúť. Bolo to zvláštne nezabiť každú smrteľnú vec čo stretnete. Keď tu zrazu srnka schytila srdcový infarkt a otrčila kopytá. Ja som tá srnka, takže neviem čo bolo ďalej. END
