Život po živote

 V živote každého človeka, organizmu a aj rastliny príde raz čas, kedy zomrie. Ustanú životné funkcie a energia ktorú telo dovtedy malo sa už neprejavuje v žiadnom zo životných znakov. A vo svojej podstate je až šokujúce, že náš druh, nevyznáva smrť viac, keďže zo všetkých známych tvorov rozsievame najviac smrti práve my.

Jediné filozofické hnutie ktoré vyznávalo smrť a verejne sa k tomu hlásalo bol futurizmus. Pôvodne šlo o združenie mladých umelcov a nadšencov modernej doby a technológie, rovnako ako aj pokroku. S príchodom prvej svetovej vojny rukovali do prvých radov a od začiatku akcie veľmi rýchlo upustili od svojich predstáv o lepšom zajtrajšku. Okrem nich nebolo žiadne hnutie, či už filozofické, alebo teistické, ktoré by hlásalo podobné myšlienky s takou veľkou mocou nad verejnou mienkou. Spoločenstvá okolo temných bohov, alebo bohov záhrobia ktorý sa dajú považovať za akúsi šedú oblasť, sú vždy v našej spoločnosti iba malé kulty, alebo jeden rodinný klan. Málokedy presahuje ich vplyv do životov bežných ľudí a do iných štátov, či náboženstiev.

Dnes si väčšina ľudí predstavuje pod pojmom smrť niečo strašného. Ale nie je tomu tak. Prídeme síce o niekoho blízkeho, ale životná energia, tak ako aj hocijaká iná energia sa nedá zničiť. Tak ako aj dva rozbehnuté objekty do seba vrazia a nastáva zákon akcie a reakcie, tak to to isté pravidlo platí aj pri našej energií.

Pôvodne ju získame z tiel otca a matky. Náš energetický článok sa nabije cez dozrievanie plodu a po narodení sme schopný základnej funkcie. Jedlo nás nabíja a telo spálené palivo vylúči, čím sa celý kolobeh prímania potravy opakuje.

Už staré zvyklosti hovoria: Si prach a na prach sa obrátiš. Slovanské kmene preferovali popolcové pohreby na poliach, kde popol fungoval z časti ako hnojivo. A tak kolobeh životnej energie pokračoval, ako cez stravu, tak aj cez symboliku a zosnulý príbuzný boli takto stále spolu.

Ak by sme sa pozreli aj na kultúry ktoré sú pre nás ako slovanov, po skoro tisícročnom vplyve kresťanstva prinajlepšom exotické, až úplne cudzie, alebo nepochopiteľné, nájdeme veľa podobného. Pozrime sa konkrétne na ľudožrútske kmene z oblasti Tichého oceánu v blízkosti Filipín. Pri výskumnej exkurzií s prekladateľom sa spýtali miestneho duchovného, prečo jedia svojich mŕtvych. Jeho odpoveď znela takto: „Predstavte si, že by ste zomreli vy... Chcete aby vás pomaly zožrali nejaké hnusné červy, alebo chcete aby vás zjedli vaši blízki, ktorých máte radi?“

Ak zoberieme do úvahy prirodzené chápanie človeka a prírody ktoré majú všetky tieto kmene a mali by sme ho aj my, nebyť zmeny na našej psychike vďaka veľkej technickej revolúcií, ktorá začala parným strojom a postupne prevalcovala celý civilizovaný svet.

Pri výskume histórie aj európskej kmeňovej kultúry nachádzame tie isté prvky ako majú aj dnešné domorodé národy. Len bez nutnosti pre ľudožrútske návyky, keďže Európa je dostatočne ako úrodná, tak aj plodná na zver. Až s príchodom skutočne silných vodcov prišlo k vybudovaniu prvých civilizácií a postupnému potlačeniu tohto pudu, ktorý más tak silno zväzoval s prírodou.

V žiadnom prípade nechcem povedať, že pokrok je zlý. Vďaka dnešnej technológií dokáže jeden človek urobiť viac ako mohol kedykoľvek predtým. Dokážeme spolu komunikovať z jednej strany zemegule na druhú s odozvou nižšou ako je minúta. Svet sa nám zdá vďaka technike menším, ale to je iba ilúzia. Miliardy častíc putujúcich zo slnka až na Zem prinášajú stále novú a novú energiu ktorá umožňuje životu rozvíjať sa.

Slnko ako hviezda a centrum našej planetárnej sústavy má svoj život tiež obmedzený. Hviezdy ako také sú zdrojom ohromnej energie tlejúcich plynov pod obrovskou silou gravitácie. Je viac ako pravdepodobné, že sa plyny pri hviezde stláčajú až tak silne, že prichádza k jadrovým reakciám ich atómov.

Život na Zemi spočíva z troch elementárnych súčastí: Voda, Rádioaktivita a Uhlík. Je úplne jedno ako vznikol život na zemi. Sústreďme sa na to, čo môžeme aspoň s akou takou vážnosťou tvrdiť. Všetko živé na našej planéte pochádza z vody. Prvé rastlinstvo a aj živočíštvo bolo práve morské.

Z výskumov na dnešnom stave prostredia a aj na skamenelinách, alebo nájdených kostiach môžeme povedať, že prakticky všetko vôkol nás obsahuje uhlík. Od náplne v ceruzke, cez ľudské telá, až po diamanty, základným stavebným materiálom je uhlík. Ktorý je pomerne ľahkým a zároveň aj tvrdým materiálom. Sedliackym rozumom by sme ho mohli označiť ako dobrý.

To čo ale dodalo primárnu energiu bola najskôr asi rádioaktivita vo forme solárneho žiarenia. Aj dnes rastliny používajú chlorofil na premenu tohto žiarenia na potravu a kyslík. Podľa všetkých predpokladov môžeme usúdiť, že práve vďaka slnku vyzerá naša planéta tak ako vyzerá.

Nik sa nad slnečným žiarením hlbšie nezaoberal až do prvých výskumov zameraných na lúče X, ktorých intenzitu už dnes rozdeľujeme na Alfu, Betu a Gamu. Preto ani atómová katastrofa nie je priamym ničením prírody. Len dodá jednu z látok v takom množstve, že ju nedokážu obyvatelia oblasti stráviť a neraz kvôli presýtenosti zahynú.

Pripomeňme si katastrofu ktorá je k našim domovom najbližšia. Černobyľ. Nikto pri pomenovávaní tejto bylinkárskej oblasti netušil, že tu v 20tom storočí vyrastie jadrová elektráreň. Pri požiari väčšina rastlinstva naozaj sčernala a to nehovorím o tých ktoré začali horieť. Desaťtisíce ľudí sledovalo ako plamene z poškodeného reaktoru stúpajú do výšky 600 metrov. No len niektorý si všimli, že neďaleký les horí červeným plameňom. Zhorel do tla. V snahe o navrátenie životného prostredia dala vláda za úlohu armáde vysadiť na tomto mieste takzvaný Červený les.

Stromy vyrástli do výšky a šírky veľmi rýchlo. Pokým rastliny samotné nabrali na sile, stali sa prudko toxické voči okolitému prostrediu. Dokonca sú 3tím najtoxickejším miestom na svete.

Z tohto pozorovania je možné usúdiť, že vznikol samostatný bióm, kde z rovnakých základných elementov v inom pomere vznikli nové druhy... Dalo by sa povedať, že zmutovali. Dnes je miesto katastrofy príkladom klimaxu preberajúceho späť moderné panelové mesto.

Rovnako ako na pomalej a milóny rokov trvajúcej smrti slnka stojí celá naša civilizácia a aj životná substancia, tak v Červobyľskej zóne vznikla nová verzia už našej vegetácie a fauny. Či už Slnko exploduje v supernove, alebo sa zrúti do čiernej diery, pôjde iba o nové odovzdanie energie. My síce zomrieme, ale okolnosti umožnia tvorbu úplne nového života. A to je niečo, čomu môžeme bez okolkov pripísať moc na bájnej božskej úrovni.

4:08 27. 10. 2012

Kráčaš,

zostáva po tebe len dymová clona.

Tvoríš,

atramentové čmuhy ťahajúce sa vzduchom.

Dýchaš,

vodu v skupenstve pary.

Vidíš,

ako vo mne vrie túžba.

Trápiš,

moje myšlienky najrôznejšími obrazmi.

Hovoríš,

o veciach a pocitoch iluzívneho sveta.

Žiješ,

v krutej realite.

Kráčam,

bez stopy v cudzom tieni.

Tvorím,

nezmyselné vety na papieri.

Dýcham,

chemickú zlúčeninu nazývanú vzduch.

Vidím,

astrálne bytosti čo boli ľuďmi.

Trápim,

ťa otázkami.

Hovorím,

no škoda reči.

Žijem,

bez teba.

No obaja vieme,

že sa neviem rozprávať so ženami.

Nie len u doktora

Vstúpte, zhoďte kabát

a zvlečte si kožu,

zaveste ich na vešiak

a prejdite ďalej.

Nájdete stolicu a sadnete si.

Ak Vás páli odhalené mäso,

zdvihnite pravú ruku.

Viac, aby sme videli napäté šľachy.

Všetko bude v poriadku,

stačí len vydržať.

Otvoriť ústa a počkať na asistenta...

Hrdlo máte zdravé.

Ďakujeme za návštevu.

A prajeme pekný deň.

Vašu kožu si necháme,

tak ako aj tvár a občiansky.

Mazač spomienok

Som mazač spomienok.

K mojej práci netreba veľa.

Stačí mop, vysavač, kefa...

A niekoho bývalý byt.

Staré fotky, rodiny, lásky,

obrázky hrdinov,

alebo krásky,

lístky z futbalu, alebo koncertu.

Napravím stoličku,

čo sám som s jednou zlomil.

Zmyjem zo stola zaschnutý čaj.

A drhnem z plexiskla čerň.

Tu kedysi niekto žil.

Tam som býval aj ja.

Mám 21 a robím miesto druhým.

Stratená generácia vo víre vekov.

Keď váš úspech zoberú

a dajú iným,

čeluste veku začnú sa zatvárať,

a jediné čo môžete, je sa pozerať.

Svet zastáva...

Nie a nie sa pohnúť,

ako škvrna od medu

na koberci pod posteľou.

Ethernetový kábel,

zmotaný v zásuvke,

zodratý z izolácie neschopným idiotom

a všade lepiaca páska.

Ja skončím a prídu ďalší...

Po nich znova

a potom ešte,

nakoniec padnem bez dychu.

Bez spomienok,

bez úsmevu,

bez potešenia,

vymazaný.

Sen s parkom

 Stál som na okraji parku. Kľukatý chodník sa tiahol pomedzi stromy, po okraji pieskovej pláže a z diaľky bolo počuť krik detí z ihriska. Slnko svietilo pomedzi oblaky a aj napriek jeho pečeniu robil vietor deň dosť príjemným. Ľudia sedeli na tráve a veselo sa rozprávali, jedli jedlo a popíjali rôzne nápoje. Na pláži sa iný kúpali, alebo sa opaľovali na osuškách. Iný sa len tak prechádzali. Všetko to bolo až moc dokonalé, po tejto realizácií mi to došlo. Na cestu sem som si nespomínal.

Otočil som sa, ale v tom som hneď za chrbtom začul kroky, reflexívne som sa otočil, ale nik tam nebol. Pretrel som si oči, asi sa mi sníva... Ale ten včerajší štípanec svrbí rovnako ako keď som si uvedomil, že ho mám. Poškrabal som sa na pleci a z neba zaznel hlboký hlas: „Vitaj!“ Prečo som to čakal? S nadvihnutým obočím som zdvihol zrak a do oblohy povedal: „Čaves...“ ...hlas znovu prehovoril: „Vari sa ti tu nepáči?“ „Keby viem kde som, možno by som nebol v takom strese.“

Pozeranie sa po oblakoch nemalo žiadny zmysel tak som sa znova pozrel na vôkol, kde všetci očividne ignorovali ako sa rozprávam sám so sebou... Až na to, že teraz som robil niečo fakt divné, tam žiadna zmena nebola. Chvíľku som počkal, a keď hlas mlčal znova som sa dal na odchod. „To nie je východ.“ Iritovane som vydýchol: „Diki... Hlas, ale myslím, že ma to nezastaví.“ Vykročil som z parku a v momente ako som prešiel bránou som bol znova na tom istom mieste. „Ehm... Čo?“ Povedal som si viac pre seba, ale hlas mi odpovedal: „Povedal som ti, že je to iba vstup, nie?“ Pozrel som hore a snažil sa nájsť reproduktor visiaci na jednom zo stromov, alebo lámp. Keďže som bol v mojom pátraní neúspešný, tak som sa spýtal: „A kde je východ?“ „Naozaj tam chceš ísť?“ „Hej, čo by som tu robil?“ „Ja neviem, ale tak máš tu pláž, pivo, ženské, ihrisko...“ „Tiež pravda, ale aj tak by som rád vedel kde som a ako sa z tadeto dostanem, nepripadá mi to tu skutočné.“ „Dobre, ako chceš, tak ti ukážem kde je východ, ale keď sa pritom stratíš bude to potom len na tebe.“ Nepáčilo sa mi ako to znelo, ale tak čo som mal čakať od hlasu z neba? Súhlasil som a vybral sa za hlasom.

Ten mi rozprával o tom ako je tento park jeho záhradou a má rád všetkých v nej... Tak mi to nedalo a spýtal som sa: „A prečo ich tu máš aj proti ich vôli?“ „Nikoho tu takého nemám, ak chceš spýtaj sa, ale potom by si sa asi stratil.“ „A čo ja?“ „Ty už si na ceste preč, takže sa nemáš čoho báť.“ V polovici tej vety sme prišli na okraj ihriska. Pokým predtým hlas sledoval kľukatý chodník, teraz sa pustil priamo cez preliezky a bludiská ktoré pokrývali plochu stredne veľkého bytového domu. Pokým hlas si letel stále vzdušnou čiarou, zo mňa tiekol pot ako som sa snažil držať tempo preskakujúc konštrukcie, lezúc ponad steny a snažiac sa vyhnúť všadeprítomným haldám detí.

V tom som sa ocitol na vrchu jedného plôtika, z ktorého nebolo kam skočiť na ďalší a rozbehnutý som sa natiahol na chodníkoch ktoré sa diagonálne križovali v strede obrovského ihriska. Neviem presne prečo som padol, či už som sa pri odraze podkol, alebo mi niekto chytil nohu, mal som väčší problém. Niekoho som cestou-letom-pádom zrazil...

Dievča sa už zdvíhalo a vyzeralo byť v poriadku, až na účes ktorý to kúpil asi ako jediný... „Sorry...“ Automaticky som sa ospravedlnil a začal som jej zbierať veci, čo mala predtým asi v rukách. Karimatka, nejaký krém, kabelka... Ako som s tým bol založený, spýtal som sa či je v poriadku. Prikývla... Mala na sebe vrch bikín a kraťasy, cez plece prehodenú osušku. Podávajúc jej veci, som sa pozrel smerom za hlasom, ale už som ho nepočul... Miesto toho sa ma pýtala či idem na pláž...

Či už šlo o to, že chcela odniesť veci, alebo som sa jej páčil, bolo mi to jedno. Okrem pekne opálenej pokožky, hnedých vlasov aj očí aj hlas mala príjemný...

A tak som skončil tu, bez možnosti návratu domov. Ale je tu fajn. Dokonca tu je aj schránka na listy... Dopíšem a pôjdem to do nej hodiť.

PS: Neviem ako je to možné, ale na tejto pláži sa necítim tak, že by som od nudy umieral... Aj keď kto vie, možno to písaním začína... A nudou končí.

Alebo aj prečo som už nemal nový blog ani nepamätám

Ležím v posteli.

Steká zo mňa pot.

Nemôžem ani spať.

A posledná myšlienka...

Je o tom aby som sa ráno neprebudil.

Miesto odpočinku práca,

po práci robota a po nej...

Ešte fuška.

A niekto má tú odvahu mi povedať,

že sa flákam...

Ako...

FU JU GAJS!

21. 7. 2012

Všetci dnes žijú...

V zákope zo šedej hliny

kde Styx myje vojenské špiny

pod oblohou z olova

po kolená v blate

a jedine potom

na pitie

Pomaly zožierame samých seba

ako naši priatelia chladnú na zemi nikoho

čakajúc na pohreb súci modernej doby.

Kde vás do zeme zatlačí jačiaca artiléria

a po vašom hrobe pošlapú vaši priatelia

ktorých pochovajú priamo na vás...

Na oboch stranách mladý ľudia bez dôvodu

prelievajú krv iných čo im nikdy nič nespravili

v mene štátov kde sa len narodili a platili dane

teraz platia daň životom čakajúc na signál.

Bez cieľa v pred a na písknutie stiahnuť masky

peklo tak reálne, že sa vás až dotýka.

Kráčame tieňom histórie v mene cudzích ľudí

až príde malý lístok, dostaneme uniformu

pušku a zostane z nás iba kaša

rozomelú nás taký istý ako my

len za to, že niekto povedal...

tá zem je pre nás dôležitá a hodnotnejšia

ako ľudia čo tam žili a či mečom alebo puškou

nikomu nebudeme chýbať, tak isto ako aj oni.

Pretože zobrať tisíce mladých schopných ľudí

s vedomím, že zajtra ich nezostane ani polovica

je pre ľudí vzdialených stovky kilometrov normálne.

Pokým tam nie je niekto z vysoko postavených,

vojna je dobrá

vojna je ekonomická

vojna je biznis...

A nie najväčšia špinavosť našej rasy.

Preto nechávame deti hrať sa na vojakov.

Aby deti tých čo sa hrajú na politikov,

neskôr mali telá čo osadia do zákopov

či už bojových, alebo svojich intríg.

Zo dňa na deň o stodvadsať stupňov.

A nevieme prečo.

Nezabudnite mi povedať ako nie ste ovce.