Stál som na okraji parku.
Kľukatý chodník sa tiahol pomedzi stromy, po okraji pieskovej
pláže a z diaľky bolo počuť krik detí z ihriska. Slnko svietilo
pomedzi oblaky a aj napriek jeho pečeniu robil vietor deň dosť
príjemným. Ľudia sedeli na tráve a veselo sa rozprávali, jedli
jedlo a popíjali rôzne nápoje. Na pláži sa iný kúpali, alebo
sa opaľovali na osuškách. Iný sa len tak prechádzali. Všetko to
bolo až moc dokonalé, po tejto realizácií mi to došlo. Na cestu
sem som si nespomínal.
Otočil som sa, ale v tom
som hneď za chrbtom začul kroky, reflexívne som sa otočil, ale
nik tam nebol. Pretrel som si oči, asi sa mi sníva... Ale ten
včerajší štípanec svrbí rovnako ako keď som si uvedomil, že
ho mám. Poškrabal som sa na pleci a z neba zaznel hlboký hlas:
„Vitaj!“ Prečo som to čakal? S nadvihnutým obočím som
zdvihol zrak a do oblohy povedal: „Čaves...“ ...hlas znovu
prehovoril: „Vari sa ti tu nepáči?“ „Keby viem kde som, možno
by som nebol v takom strese.“
Pozeranie sa po oblakoch
nemalo žiadny zmysel tak som sa znova pozrel na vôkol, kde všetci
očividne ignorovali ako sa rozprávam sám so sebou... Až na to, že
teraz som robil niečo fakt divné, tam žiadna zmena nebola. Chvíľku
som počkal, a keď hlas mlčal znova som sa dal na odchod. „To nie
je východ.“ Iritovane som vydýchol: „Diki... Hlas, ale myslím,
že ma to nezastaví.“ Vykročil som z parku a v momente ako som
prešiel bránou som bol znova na tom istom mieste. „Ehm... Čo?“
Povedal som si viac pre seba, ale hlas mi odpovedal: „Povedal som
ti, že je to iba vstup, nie?“ Pozrel som hore a snažil sa nájsť
reproduktor visiaci na jednom zo stromov, alebo lámp. Keďže som
bol v mojom pátraní neúspešný, tak som sa spýtal: „A kde je
východ?“ „Naozaj tam chceš ísť?“ „Hej, čo by som tu
robil?“ „Ja neviem, ale tak máš tu pláž, pivo, ženské,
ihrisko...“ „Tiež pravda, ale aj tak by som rád vedel kde som a
ako sa z tadeto dostanem, nepripadá mi to tu skutočné.“ „Dobre,
ako chceš, tak ti ukážem kde je východ, ale keď sa pritom
stratíš bude to potom len na tebe.“ Nepáčilo sa mi ako to
znelo, ale tak čo som mal čakať od hlasu z neba? Súhlasil som a
vybral sa za hlasom.
Ten mi rozprával o tom ako
je tento park jeho záhradou a má rád všetkých v nej... Tak mi to
nedalo a spýtal som sa: „A prečo ich tu máš aj proti ich vôli?“
„Nikoho tu takého nemám, ak chceš spýtaj sa, ale potom by si sa
asi stratil.“ „A čo ja?“ „Ty už si na ceste preč, takže
sa nemáš čoho báť.“ V polovici tej vety sme prišli na okraj
ihriska. Pokým predtým hlas sledoval kľukatý chodník, teraz sa
pustil priamo cez preliezky a bludiská ktoré pokrývali plochu
stredne veľkého bytového domu. Pokým hlas si letel stále
vzdušnou čiarou, zo mňa tiekol pot ako som sa snažil držať
tempo preskakujúc konštrukcie, lezúc ponad steny a snažiac sa
vyhnúť všadeprítomným haldám detí.
V tom som sa ocitol na
vrchu jedného plôtika, z ktorého nebolo kam skočiť na ďalší a
rozbehnutý som sa natiahol na chodníkoch ktoré sa diagonálne
križovali v strede obrovského ihriska. Neviem presne prečo som
padol, či už som sa pri odraze podkol, alebo mi niekto chytil nohu,
mal som väčší problém. Niekoho som cestou-letom-pádom zrazil...
Dievča sa už zdvíhalo a
vyzeralo byť v poriadku, až na účes ktorý to kúpil asi ako
jediný... „Sorry...“ Automaticky som sa ospravedlnil a začal
som jej zbierať veci, čo mala predtým asi v rukách. Karimatka,
nejaký krém, kabelka... Ako som s tým bol založený, spýtal som
sa či je v poriadku. Prikývla... Mala na sebe vrch bikín a
kraťasy, cez plece prehodenú osušku. Podávajúc jej veci, som sa
pozrel smerom za hlasom, ale už som ho nepočul... Miesto toho sa ma
pýtala či idem na pláž...
Či už šlo o to, že
chcela odniesť veci, alebo som sa jej páčil, bolo mi to jedno.
Okrem pekne opálenej pokožky, hnedých vlasov aj očí aj hlas mala
príjemný...
A tak som skončil tu, bez
možnosti návratu domov. Ale je tu fajn. Dokonca tu je aj schránka
na listy... Dopíšem a pôjdem to do nej hodiť.
PS: Neviem ako je to možné,
ale na tejto pláži sa necítim tak, že by som od nudy umieral...
Aj keď kto vie, možno to písaním začína... A nudou končí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára