Bola nádherná, no studená noc. Celý
večer padal jemný sneh a až teraz sa mračná rozostúpili a
mesiac začal osvetľovať čistinky a cesty. Dievča kráčalo
bosými nohami cez mrazivý sneh. Jednotlivé kryštáliky sa jej
zabodávali do nôh ako keby kráčala po koberci z ihiel. Jediné čo
jej okrem nadávok krúžilo v hlave bolo, že ako mohla byť taká
hlúpa a v neskorej jeseni na boso ujsť z domu do lesa.
Dych sa jej zhmotňoval pred očami a
vietor jej omotával vlasy a šaty okolo tela. So založenými rukami
kráčala najkratšou cestou domov. Vedela, že dostane od mamy po
hube. Ako aj to, že sa za pár dní znova pohádajú. Ale bolo to
lepšie ako zmrznúť na smrť v lese. Nezniesla predstavu toho ako
jej nevládne telo trhajú na kusy divé zvieratá a mráz jej začal
zaliezať ešte viac pod nechty.
Vyšla na čistinku a uvidela pred
sebou medzi stromami svetlá. Cestu poznala a nemohla byť ešte pri
dedine. Na chvíľu zastala. Pocit v žalúdku mala ako pred
zvracaním. Zima však bola neodbytná a tak si dýchla teplý vzduch
do rúk. Po chrbte jej začal stekať pot, ktorý zmaril jej úsilie
sa nepremočiť a neprechladnúť.
Potrebovala ešte niekoľko nádychov
aby nabrala odvahu a presvedčila sa, že iba zle určila čas a vidí
pomedzi stromy svetlá domova. Ukladala nohy opatrne jednu pred druhú
aby sa nepotkla o kamene, ktoré vykúkali z jemného snehu. No
neprišla však ani do polovice čistinky, keď si uvedomila, že tie
svetlá sa hýbu.
Neboli už len pred ňou, ale aj v
pravo, aj vľavo a zdalo sa jej, že kútikom oka občas zahliadla
ako sa spomedzi stromov vynárajú ďalšie. Rukami si pevne objala
svoje lakte a snažila sa potlačiť nutkanie otočiť sa. Nevydržala
to však a obzrela sa. Boli aj tam.
Približovali sa.
Mala chuť vykríknuť.
No v tom jej niekto položil ruku na
plece. Z jej hrdla sa vydralo však iba zhíknutie. Strhla sa a
zahnala rukou. Tú jej však schmatla iná, väčšia a mocnejšia.
Nevidela mužovi do tváre a jeho stisk bol taký pevný, že mala
pocit, že sa jej ruka každú chvíľu zlomí.
Nadýchla sa, že ide vykríknuť, no
v zápätí mala na ústach jeho druhú ruku. Cítila ako sa jej tela
zmocňuje panika. Zreničky sa jej rozšírili a pohľad jej zmeravel
na symbole červeného vtáka vyšitého na habite muža ktorú ju
držal. Cítila jeho po syre páchnuci dych a v tom ju pohltila
temnota.
Niečo jej prehodili cez hlavu, no
nepúšťali ju. Cítila ako prešla z rúk do rúk. A ako ju vedú
lesom. Nohy sa jej otĺkali o kamene a driapali o popadané drevo. Vo
vreci sa jej zle dýchalo a po chvíľke pochodu už nepočula nič
iba svoj dych a pulz vlastného srdca, ktoré bilo ako o preteky. V
hlave jej vírili myšlienky na smrť, na boha a ešte horšie na to
všetko čo s ňou budú pred tým robiť...
Kričať nemalo cenu, v lese by ju aj
tak nikto nepočul a aj tak by proti nim sám toho moc nezmohol.
Naraz zastali. Začali z nej strhávať
oblečenie a vyzliekať ju donaha. A to jej ani ten prekliaty sakel
nedali dole z hlavy. Cítila sa hrozne a už nedokázala dlhšie
premáhať slzy.
V momente ako sa jej prvá slza
skotúľala na kútik pier, pocítila šklbnutie, ktoré jej až
trhlo hlavou a znovu uvidela svet okolo seba. Značne rozmazaný cez
slzy.
Počula hlas muža. Pýtal sa, či
urobí ako jej povie. Prikývla.
Mala vystúpiť na drevené pódium a
kráčať k vatre, ktorá za ním horela...
Prikývla, zdvihla pohľad pomaly
kráčala.
Na pódiu už stál ten s vtáčikom
na habite. Počula ho hovoriť: „Volám ťa R'lyen!
Príď, zober si to to telo, ktoré ti tu
dávame. A vráť nám tú ktorú chceme, Abigail, náš nástroj
pomsty a jej právoplatný nárok na nový život!“ Museli ju
prekliať, nedokázala prestať pozerať do ohňa, nedokázala
prestať kráčať k vatre. Počula však, ako pokračuje: „Čas sa
naplnil. Bratia kto bude prvý... Áno, náš mladý brat v čiernej
kapucni, konaj svoju povinnosť.“
Niekto jej skrížil
cestu k ohňu a zaboril jej striebornú dýku do brucha.
Nechal ju tam a cítila
ako sa rúti k zemi. Však jej vnímanie prešlo až pod zem. Tam
videla ako sama leží v strede čistinky kde bola ešte pred chvíľou
vatra, ktorá ju tak lákala... Namiesto toho, namiesto stromov,
všade bol dym, ako keď sfúknete sviecu a stúpa k oblohe. Pred ňou
stála postava dievčaťa s čiernymi vlasmi a prepadnutými očami.
„Ja som Abigail... a ty
sa už netráp.“ Povedal duch. Uchopil rukoväť dýky a vytiahol
ju. Utrel krv do svojich šedastých prstov a potrel si s ňou pery.
Dievča si chytilo deravý bok, no tok krvi sa nespomaľoval. Duch
pokračoval pomaly k nej a hovoril: „Tak ako teba zabila dýka, ja
zoberiem tvoje telo a spravím z neho nástroj pomsty.“
Duch Abigail strčil
studené prsty do horúcej rany po dýke a dievča zostalo úplne
samo. Pohltené v temnote duše, ktorá ovládla jej mladé telo.