Stojím na okraji zradného brehu. Hladina jazera je temná a korene vŕb trčia z hladiny, takéto miesta sú horšie ako močiare. Starý otec mal pravdu. Nechal som ho v poslednom hostinci na ceste sem a pokračoval som sám. Vek mu zobral sily aj zdravie... Je to irónia, že sa to tam volá Pod umieráčikom. Mám na sebe jeho zbroj s rodinným erbom, lotusový kvet, meč a kniha. Už len vďaka nemu som si vždy myslel, ako som sa dobre narodil. Do rodiny ktorá má ako dobrú krv, tak je aj silná, rovnako ako aj vzdelaná.
Nemohol som sa viac mýliť. Súčasťou dospievania je aj uvedomenie si, že nie je všetko také skvelé ako sa zdá. Ako postupne zisťujete, že váš otec je len panákom na šľachtickom dvore, vaši strýkovia majú od rodinného kréda tak ďaleko ako sa len dá... Jediný čo ešte ctia tradície sme my dvaja so starým otcom... A zajtra už nebude ani jeden z nás.
Pod krúžkovou zbrojou som mám len tenkú košeľu. Krátky meč držím v pravej ruke, ktorú som zvieram omnoho viac ako by som mal. Vstupujem do temnej vody, kožené čižmy ma zatiaľ chránia pred studenou vodou, ale čoskoro sa ponorím viac ako po kolená. Je to zvláštne, kam dokáže človeka dohnať jeden rozhovor pri sviečke.
Lotus je v erbe v skutočnosti vďaka vlastizrade pred sto rokmi, kniha, kvôli tajomstvu, ktoré tým mečom treba raz za tri generácie umlčať.
Z vody tu trčia kamene zbúranej veže a schody vedú dole do temnoty. Na jednej strane bývalých dverí je stojan na fakľu. Zasuniem do neho fakľu z mojej ľavej ruky a beriem do nej posvätný nôž starého otca. Vždy s ním len otváral obálky a teraz s ním ísť zabiť ani neviem koho. Na tomto mieste zomrel posledný z rodu Martinovcov. Miestny ľudia v hostinci Pod umieráčikom ma odrádzali od cesty na toto miesto. Vraj tu straší.
Čím ďalej, tým viac mi to pripadá tak, že mali pravdu. Kôň, ktorého som uviazal o kôl pri brehu, už dávno ten kôl vytrhol a ušiel. Jediný zvuk čo počuje sú listy šuštiace vo vetre a voda špliechajúca vo vetre o mňa a kamene. Vietor mi veje do tváre, ako keby nechcel aby som šiel do stredu jazera. „Anjeli strážny stojte pri mne.“ Poviem si viac pre seba a zostupujem do ľadovej vody. Telo sa mi začína triasť a zbrane v rukách zvieram čoraz viac. Cez stromy nevidím mesiac a tak iba opatrne našlapujem na klzké kamene vo vode po pás. Už by som mohol byť v strede... Dúfam.
Neobzrieť sa a spraviť obetu. Zdvíham svoje vlasy zopnuté v cope a utnem ich rýchlym trhnutím noža. Vystieram ruku pred seba a púšťam ich do vody, tak aby mi nepadol meč. Nič sa nedeje. Žeby nakoniec bol starý otec vážne len blázon?
Čakám ešte pár minút. Nervózne sa obzerám a nič sa nedeje. Strach nahrádza hnev, že som uveril rečiam, ktorým neveril nikto iný. Vystriem sa a odchádzam. Jazero už ani nevyzerá tak hrozivo, keď vidím, že tu nič nie je. Otočím sa späť k fakli na ruinách a odchádzam. Musím menej veriť všetkému čo sa povie... A viac čítať.
V tom sa mi niečo obtrelo o nohu. Najskôr asi ryba, ale aj tak sa obzriem. V jazere pláva utopená mačka. Ako keby to tu nesmrdelo dosť aj bez nej. Potrasiem hlavou a kráčam ďalej. Nechcem na ňu myslieť, ale nedokážem obraz hnijúcej mačky dostať z mysle. Pozerám sa priamo do plameňa fakle aby som nestratil smer. Zdá sa mi, že už kráčam celú večnosť a tá mačka ma prenasleduje.
Som nervózny. Cítim za chrbtom prítomnosť. Vietor ustáva a svet sa ponára do ticha, ako mi po chrbte prejde zima. Zatváram oči a hovorím si: Neobzriem sa, nič tam nie je, len budem mať nočné mory o tej prekliatej mačke. Kráčam ďalej, voda je už len po kolená. Môžem znova skryť nôž, prekliata vykopávka, mal by som ju tu zahodiť... Ale srdce mi to nedovolí. Vrátim ho potom starkému, nech je spokojný s tým, že mu poviem, ako som s ním skolil príšeru z jazera.
Ako zastavím pri fakli, všimnem si na brehu rieky postavu. Nie je to ded, ale dáka žena. Žeby prišla pochovať svoju mačku? Má na sebe bledé šaty. V tme sa nedá určiť ich farba, len tam stojí a pozerá na mňa. Budem môcť byť rád ak ma neobviní z bosoráctva. Zakladám aj meč a mávam jej... Nič.
Možno je jej špatne, alebo je opitá... Tak či onak, inej cesty von nie je, bez toho aby som sa neutopil v bahne. Tak kráčam k nej, fakľa v jednej ruke a s druhou na rukoväti meča. V tvári mám tvrdý výraz, pretože iný nedokážem vytvoriť.
Ako sa svetlo blikotajúcej fakle kĺže po hladine, príde až na breh. Vidím jej nohy už jasne, stojí na špičkách, vo veľmi neprirodzenej polohe, s visiacou hlavou. Svetlo stúpa po jej bledo-modrých šatoch a aj blond vlasoch, z ktorých stúpa nad ňu až do koruny stromu hrubý povraz. Neviem aká je šanca ju zachrániť, ale reflexívne tasím meč a odrezávam ju dolu na zem. Telo padá ako vrece plné zemiakov. Je mŕtva.
Meč mi vypadne z ruky a otáčam ju tvárou nahor, potrebujem vedieť či ju nepoznám. Ešte je teplá. Odhrniem jej vlasy z tváre, ale predtým ako sa jej stihnem pozrieť do tváre, ma pohltí temnota. Vykrútia mi ruky a ucítim silný úder do hlavy.
Preberám sa na silný zápach. V živote som niečo takého necítil. Pevné ruky ma držia vzpriamene, ani neviem koľko ich je. Znova vidím. Les je plný obesencov visiacich tak nízko ako keby stáli na špičkách, ako duchovia sa hýbu vo vetre. Niekto sa mi priblíži k uchu a tichým hlasom povie: „Hľa, večnosť v rajskej záhrade!“
Hrdlo sa mi zovrie, ruky ma pustia a povraz sa mi hlbšie zaryje do krku. Koniec.
