Filii Corvi -05- Lovec a muž ktorý tam nebol

 Dedina už bola ponorená v nočnom tichu, keď sa vrátil z lovu. Mäso mal prehodené okolo krku a zabalené vo vaku z kusov starého oblečenia. Nepotreboval svetlo, oči si už dávno zvykli na mesačný svit v ktorom jeho rod konal svoju prácu. Nevedel sa už dočkať ako sa vráti do postele k svojej manželke, ale najskôr viedla jeho cesta do ľadovne, aby sa mäso neskazilo a aby neprilákalo nebezpečnú zver.

Prešiel temnou dedinou a prišiel ku vstupu do jaskyne, odkiaľ aj v takú chladnú noc ako bola táto ťahal mráz. Vošiel, pred ním sa objavila dokonale známa vápencová stena, spoza ktorej prichádzala žiara horiaceho plameňa. Oheň osvetľoval zlatú postavu držiac v jednej ruke misu s bodcom pre krvavé obety a druhou podopierala strop predsiene ľadovne. Položil vak pred sochu a začal odbaľovať zakrvavené telo. Ako prvú odhalil tvár, zodvihol ruky do symbolu orlice a začal rituál.

- „Hľa, telo ktoré Ti prinášam je ešte teplé. Je to môj dar, tak ako si Ty daroval mne to moje. Príjmy jeho krv a dušu, a až sa nasýtiš, nechaj mi mäso aby som mohol nakŕmiť rodinu a deti...“

Ako hovoril tieto slová odbalil telo, posledný krát pozrel svojej koristi do očí a zatiahol prstami viečka. Zodvihol telo, prevesil ho cez misu a oprel krčnú tepnu o bodec. Zhlboka sa nadýchol, pozrel soche do prázdnych očí ako jeho ruky nabodli muža na hrot.

Pokým z tela vytekala krv vrátil sa k vaku a hromádke veci ktoré patrili mŕtvemu. Prívesok z krku zobrazoval pohanské symboly a tak ako mnohé pred ním skončil v pahrebe. Papierový sáčok bol plný piluliek pre kone, tie si lovec iba položil k nohám. Preložil zapečatený pergamen a vytiahol bronzovú brošňu, ktorá sa zabodla do vaku. Bol na nej vyrazený rodinný erb. Šperk držal medzi ukazovákom a palcom. S hrubým nechtom zoškrabal blato a natočil ju proti svetlu. Erb predstavoval károvaný štít s krídlami a ozubenými kolesami. Lovec poznal ten symbol. Prsty jeho prázdnej ruky mu prešli po retiazke ktorú nosil na krku od dňa kedy sa stal mužom. Na jej konci visel suvenír z jeho prvého lovu. Trubička cez ktorú keď sa pozrel, tak ho začali páliť citlivé oči, tiež mala ten erb na boku... Bude to vhodný dar pre syna.

Fľaša s vodou, rozbitá buzola, jej kovový obal, stará a nepoužiteľná mapa... jediný objekt ktorý stál za zmienku bol len ten pergamen. Hrubá vosková pečať znamenala dôležité správy, ani ju nerozlomil, pretože ich jazyku nerozumel. Tak isto ako aj na mape budú všetky popisky aj tak iba v dvoch runách ktoré sa náhodne striedajú... A tak skončila správa o nedostatku pitnej vody spolu s väčšinou zbytočných predmetov ako obeta ohňu.

Sňal neznaboha z obetnej misy a zniesol ho do hĺbky jaskyne, kde počká na ranné pracovnice ktoré ho očistia a pripravia všetkým výdatné jedlo.

Vrátil sa do svojho domu, chalupa niekedy bývala skutočným bytom, ale dnes jej strechu prikrývali zväzky nad ohňom usušených listov všadeprítomného porastu. Zložil všetky veci v predsieni a s rukou na stene našiel cestu do spálne. V minime svetla ktoré bolo v noci vo vnútri videl obrys svojej ženy ako leží pod hrubou prikrývkou pri otvorenom okne. Áno, preto celé noci nespal, preto na ňu nemal ani čas, aby mohli žiť aspoň v relatívnom bezpečí. Opatrne si priľahol k nej a pozeral von oknom. Spánok už bol na jeho viečkach, keď si na okraji jeho zorného uhla všimol padajúcu hviezdu.

Podľa starého zvyku si niečo želal... Tak ako celý svoj život túžil po zmene, mäso pre všetkých a teplo plameňa bez strachu, že priláka netvory.

24?

Väzni reality

vo väzení života,

lietajú bez krídel

aj keď to nevedia.

Filii Corvi -4- Posol

 Konský pot mu udieral do nosu, a sedlo na chrbte koňa ho zas udieralo do stehien. Dážď dopadal ostro ako ihly a nepríjemne chladil ich telá. Z koňa stúpala para ako sa jeho kopytá zarývali do blata na vyšliapanej ceste. V tme tmavo-bordová kapucňa na poslovej hlave odrážala len modrastý odtieň tmy. Jediný raz sa obzrel za svetlami svojho rodného miesta, ktoré si zachovalo svoj pôvodný názov ešte z dní zabudnutej slávy Strojového boha, Mlyn. Tam pod verandou prebral list od starešinov, ukryl si ho pod róbu a upísal sa do ich služby, výmenou za operáciu svojho otca. Osedlal koňa a pri bráne odovzdal fakľu strážiam... To bolo posledné svetlo ktoré videl, svetlo nádeje vo vykúpenie, život a vrátenie sa časov keď železo bolo mocnejšie ako mäso.

Svetlo fakle mu horelo v srdci ako uháňal po mokrej ceste, v takmer absolútnej tme. Stačila by jedna chyba a v tejto krkolomnej rýchlosti by to bola zaručená smrť. Cesta mala ďaleko od rovnej a bezpečnej. Stromy tu rástli na divoko, neraz im trčali korene až do výšky kolien a zem, kompletne premenená na blato sa pod podkutými kopytami šmýkala a prebárala.

Krvou podliate oči sledovali cestu a premáhali únavu. Snažil sa koňa neuštvať, ale netúžil byť ešte za živa potravou jednému z nočných predátorov. Zanadával keď si spomenul na svoje detstvo, keď v noci stál so svojím starým otcom pod hradnou baštou a spolu pozorovali nočné tvory medzi stromami, cez okulár ktorý bol vraj darom od samotného Strojového boha. S ním by teraz videl kam ide a nie sa len slepo vyhýbal stromom a ich konárom.

Jediný kus technológie ktorý ho sprevádzal bol kompas s troškou svietivého kameňa ukazujúcim na sever. Takže ak ručička ukazovala za posla, šiel správne. V Mlyne mali staré porekadlo, čím viac na juh, tým bližšie k civilizácií.

Už cválal vyše hodiny a v diaľke už mal vidieť aspoň prvé obrysy prvého osídlenia na juh od Mlynu. Spomalil na čo kôň unavene zareagoval skôr s fučaním ako s výdychom. Vytiahol zo sedlového vaku malú krabičku. Viac zo strachu ako skutočného presvedčenia mu hlavou preleteli verše ktoré, jeho otec aj matka používali už aj pri najjednoduchších prístrojoch. Vytiahol buzolu. Svetielkujúca šípka ukazovala sever za jeho chrbtom. Keby si tak mohol vytiahnuť aspoň mapu a zbaviť sa tohto prekliateho pocitu stratenosti...

To bol moment keď sa posol druhý krát obzrel a aj jeho posledný. Zo stromov po jeho pravej strane vyskočil tvor až podivne na pohľad ľudský a zhodil ho z koňa. Poslova hlava narazila o kameň, ucítil krv v ústach ako si odhryzol kus z jazyka a omdlel.

Filii Corvi -3- Pred novým začiatkom

 Omamná vôňa stúpala zo zlatých misiek kadidla v tvare anjela smrti s váhami spravodlivosti na chrbte. V prítmí Martinovej cely vytváral posvätnú atmosféru. Stará energetická zbroj ležala anjelovi pri nohách a takto nezložená pripomínala skôr hromadu plechu a trubíc ako zbroj určenú len pre elitu Impéria.

Martin kľačal pred sochou a meditoval v tichej modlitbe. Ruky zložené na hrudi v tvare orlice. Tlenie korení narušoval len jeho dych a šepot obrích motorov. Dokončil litániu odvahy a započúval sa do tepu vlastných srdcí. Dokonca aj po jeho premene sa neraz cítil krehký ako keď bol ešte len človekom. Vtom začul vo vlastnom tepe arytmiu. Reflex mu vymrštil ruku do obrany ako sa k jeho chrbtu blížila cudzia.

Staré známe hmaty sa stretli a Martin skončil na podlahe.

„Musíš ešte veľa trénovať.“ „Ale nie som sám, počul som Vás prichádzať.“ „Odvážne slová od niekoho kto je jeden pohyb od smrti... A navyše už sme bratia.“

Keramický chránič tlačiaci Martina medzi lopatkami povolil a ruky v kožených rukaviciach ho postavili znova na nohy. Jeho dlhoročný majster Fábio, vyslúžený veterán ktorý zasvätil svoj život tréningu skautov, sa na neho zamračil cez šedivejúcu bradu a husté obočie. „No, opadnú ti opuchy a konečne nebudeš vyzerať zdegenerovane, ktovie, možno sa dožiješ aj osemdesiatky!“ „Je to dobré vás... ehm, ťa znovu vidieť Fábio.“ Odpovedal srdečne Martin.

Martin na seba hodil róbu a šli na prechádzku koridormi smerujúcimi do strojovne Nahej pravdy. „Fábio, trápi ťa niečo, alebo si len vyšiel z cviku?“ „Ani jedno, len som chcel aby si ma počul... Neprišiel som však len kvôli priateľskému sparingu, tvoj život sa zajtrajším ránom navždy zmení... A ja už nie som najmladší...“ Zvyšok chodby prešli bez slova, až za zákrutou Martin znova prehovoril: „Veľmi si cením túto ponuku, ale sám vieš, že ja som nikdy nebol najlepším prieskumníkom. Vždy sa našla vetvička pri ktorej som musel spomaliť aby som ju nezlomil, alebo niečo prečo som vždy zostával s väčšinou čaty.“ „Neprišiel som hľadať prieskumníka, dokonca som ti ani nič neponúkol. Ale ak sa z teba stane seržant, máš na to aby si učil ostatných... Je ešte skoro hovoriť či mám pravdu, pamätaj však, že pýcha predchádza pád.“

„Tak prečo si tu?“ „Okrem toho, že som sa chcel porozprávať s niekým kto ma neodsudzuje za moje hriechy a navštíviť s ním jeho priateľa?“ „Ak ťa ešte stále derú tak ako pred mesiacom, tak to musí byť fakt vážne.“ „Áno, to je. Už ti nevelím ani nikomu z vás, sme na kurze k Defií, do novej čaty vás zorganizujú cestou. Ja odchádzam už dnes, budeme vašimi očami, ale bude to iné ako všetko na čo sme spolu trénovali.“ „Prečo?“ „Defia... je ako to povedať... zapadákov. Keď si k nám prišiel nepoznal si z ostatných nikoho okrem Michaela. Habiliss ste ani jeden nevideli keď bol ešte divoký.“ „A?“ „A sto rokov je dlhá doba. Bez skokových motorov nám bude táto cesta trvať mesiac. Nik presne nevie čo tam dole je, ale ak tam technokult opustil Cisára...“

Mladá ruka chytila starého mariňáka za plece. „Fábio, tá planéta je samý prales a ľadové póly... Žiadne úly, žiadne zlievarne. Viem, čoho sa obávaš, ale toto by sme zvládli ešte aj za starých čias.“ „Nie, nevieš čoho sa obávam.“

Fábiovi zapípal interkom na uchu, kývol na pozdrav a zmizol v bludisku útrob lode.

Martin sa s týmto rozhovorom zdôveril Michaelovi, ktorý väčšinu svojho času strávil medzi technikmi, predsa uchádzač o prijatie do technokultu by mal vedieť o týchto veciach, aj keď nie je ešte v pozícií. Brat Michael bol vždy chladný a odmeraný, ale predsa si s Martinom rozumeli.

Ako skauti sa spolu s majstrom Fábiom stretávali všetci traja pred kotolňou. Toho večera sa však stretli len sami dvaja. „Viem, že majster Fábio má svoju temnú minulosť, ale jeho chovanie ma fakt znepokojuje...“ „Martin, pocity sú sieťou pre pavúky ktoré ťa takto len zvnútra budú zožierať. Mysli na logicky pozitívne veci.“ „Ako napríklad?“ „Možno sme prekliaty Giovaniho smrťou, ale svieca čo horí len polovicu času, žiari jasnejšie ako iné.“ Michael nezvykol hovoriť v inotajoch. „Čo tým chceš povedať?“ „Ale, dnes sme celé poobedie dávali generálku skokovým batohom a vraj pre nás pripravili aj tréningovú halu... Možno sa ti konečne splní ten sen čo si mal deň pred vstupnými testami.“

Filii Corvi -2- Prijatie

 Kaplnka na palube Nahej pravdy bola ponorená v tichu. Oltár oblievalo biele svetlo, pokým loď stála v temnom tichu. Zatajovaný dych stúpal z pľúc siedmych čakajúcich. Desiati adepti za skautmi len pokojne stáli, pretože ich test prebehol už dávno.

Ako posledný kúsok tela Giovaniho pozostatkov zamrzla až do samotného morku kostí, ohliadol sa Kaplán Mortus na suplikantov s otázkou: „Kde je toľko brat apotiekar Giovani? Choďte a nájdite ho, už nemôžeme dlhšie zdržovať ceremóniu.“ Odvrátil tvár ukrytú za štítom obradnej helmy a vystúpil zo zákristie.

Kaplán s celou svojou mohutnosťou vstúpil do kužeľu bieleho svetla. Aj tých pár prejavov života sa z kaplnky s jeho príchodom vytratilo. Prišla slávnostná chvíľa a posledný test. Martin s vyschnutým hrdlom ani nevnímal slová ktorými ich kaplán vítal. Pri bežnom svetle by to ani nebolo vidieť, ale v tomto ostrom a kontrastnom nasvietení zistil, že tvár lebky ktorá mu pripomína jeho ľudskosť a naháňa hrôzu Mortusovým nepriateľom, je zo skutočnej kosti. Dokonca ani keď ju raz kaplánovi podával si to nevšimol a cez hrubé rukavice to necítil.

Ale aj také majstrovské dielo sa opozerá, dokonca aj zlatá vzorka zaliata pod karbónom, tiahnúca sa po celom povrchu jeho brnenia. Koniec koncov nebolo to prvý krát čo mal Martin možnosť vidieť Mortusa nastrojeného tak aby pripomínal samotnú smrť. Osobne ho mal však radšej bez masky, kedy bol človekom a nie pološialeným kazateľom. Podobne sa však cítili všetci. Mortus im bol akoby náhradným otcom, alebo skôr starším bratom. Bratom, ktorý sa spolu so svojimi dôverníkmi vybral hľadať dávno strateného otca, ktorý odišiel od svojich synov.

„ ...tak, ako prvý z nás opustili Stráž, tak ako ste aj vy opustili vaše rodiny, je teraz čas aby ste opustili vaše telá. Nebudete poznať strach! Nebudete viac neúplny. Nebudete už viac ľuďmi, ale stanete sa Cisárovymi vesmírnymi mariňákmi!“ Mortus prešiel pohľadom odlesky tvárí skautov v šere. Ich telá vyzerali byť pripravené. Stres a nervozitu držali pevne pod kontrolou. To budú potrebovať, pretože nevedia čo ich čaká a nie je to príjemné... Ale to už je práca vrchného apotiekara.

Suplikanti sa však stále nevracali. Vzduch by bol nehybný nebyť servomotorov v Mortusovej zbroji. Odkašlal si a pokračoval: „Sme Filii corvi, Havraní bratia, ctíme si vedomosti viac ako krvilačnosť, alebo bojové umenie. Ctíme si vedomosti viac ako ich kvety a na ich základe rozhodujeme o našom osude. Medzi nami sú už aj skauti bratmi. Bez Vás, by naše boje boli predom prehrané. Trénujeme celé dni na čas kedy nás bude treba. Habiliss je prvým ružovým krom v našej záhrade. Záhrade v ktorej uvítame nášho právoplatného vodcu, Coraxa, keď sa nám ho podarí nájsť. Áno, naši bratia z Havranej stráže nás označujú za... problémových, ale sú to oni ktorý idú proti jeho želaniu. Corax povedal: „Nikdy viac.“ Ale jeho život nechal jasný odkaz: Cti Cisára, ale osud si určuješ sám, keď si mocný určuješ ho aj iným, ale ja nie som dosť silný aby som na pleciach uniesol celé Impérium sám.“ Nebyť tradícií a úcty k posvätnému miestu, zožala by táto reč potlesk. Mortus to vedel. Vedel, aj to, že zdržuje a dlhšie mu to nevydrží.

Ku kaplánovi pristúpil apotiekar v bielej zbroji a kaplán rozpažil ruky vo vzývajúcom geste. Apotiekar začal Mortusovi uvoľňovať rukavice a spolu s helmou mu ich sňal. Inak úhladne učesané čierne vlasy do copu teraz kaplánovi spadali na ramená a jeho biela tvár a ruky odrážali svetlo ešte viac ako biele brnenie apotiekara. „Hľa na obraz havrana. Corax obetoval život službe iným, vy obetujete svoje telo a ja obetujem krv, aby bola galaxia lepším miestom.“ Druhý rad tvorený adeptmi Astrates zborovo zvolal: „A nebudú poznať strach!“ Martin, vykročil ako prvý, omamná vôňa kadidla mu každým krokom viac a viac udierala do hlavy. Nebol sám, nik z nich nebol sám. Boli súčasťou bratstva a teraz, keď bola ich premena takmer na konci cítil viac ako kedy potrebu riadiť svoj osud.

„Pokľaknite.“ Martin aj šesť ďalších padlo na kolená. Apotiekar odhalil dýku a rozrezal kaplánove zápästia, „Pite.“, pokynul im. „Mäso je viac ako oceľ.“ ozvali sa ostatný v kaplnke. Martin vložil kaplánov prst do úst a ucítil trpkosť jeho krvi až na podnebí. Čo im ani apotiekar a ani kaplán nepovedali bolo, že ich krv bola toxická. Svet sa začal točiť, darmo sa ich telá bránili, Martin dokonca vstal a pozrel Mortusovi do temných očí. Netrvalo to však dlho a zosunul sa k jeho nohám.

Keď sa Martin prebral zostal iba tupo hľadieť pred seba. Ani sa nepohol, len neveriacky pozeral na tri sarkofágy visiace zo stropu kaplnky na reťaziach. „Ah je s nami...“ „Vidím.“ „Hľadanie sa nikdy nekončí.“ „Pravda...“ „Už je celý.“ Ozývali sa mechanické hlasy.

Dodatok:

Pokým mladý trávili po prvý krát dávku čistého obsahu ich budúcich žíl, ošetroval apotiekar Tum rany ktoré sám spôsobil. „Brat apotiekar, kde je Giovani?“ „Je mŕtvy.“ „Čože?!“ „Chyba v pretlakovej komore. Technici už testujú mechanizmus, ale vyzerá to na bežné nedorozumenie so strojovým duchom Nahej pravdy. Nebolo by to...“ „Pri Cisárovi...“ „Ako som hovoril, nebolo by to prvý krát, preto sme zavolali aj technokňazov aby vykonali kontrolu... Ale nejak sa zdržali.“ „Kde ste v tomto zabudnutom a nezmapovanom sektore narazili na technokult?“ „Tretia planéta systému, nazývajú ju Defia.“ „A kde je techmarín Mario?“ „Povinnosti na Habilisse.“ Zvyšok dňa už spolu Mortis a Tum neprehovorili. Nikdy si neboli moc blízky.

Kazateľ sa s lekárnikom znovu stretli až pri večeri. Kaplán bol očividne znepokojený. „Bojím sa, že budú čím ďalej tým slabší...“ „Kto?“ „Nový zasvätenci.“ „To je pozostatok prekliatia nášho génového štepu. Dozrievame dlhšie, čím ďalej tým viac sa podobáme...“ , stíšil hlas: „na Coraxa, ale to nie je výsada... To je chyba v géne. Je moc silný.“ Mortis mu odpovedal tiež šeptom: „Mne to začína znieť ako rúhanie... Bratu.“ „Nie je, je dokonca možné, že ak by sme stretli dnešnú Havraniu stráž, že budú mať podobný problém. Pomalé a problematické príjmanie orgánov... Trpíme nedostatkom miešania krvi, začíname byť alergický na vlastný druh...“ „Stačilo! Kedy má Giovani pohreb?“ „Neviem, vyšetrovanie prebral do vlastných rúk brat kapitán Sliv.“

Filii Corvi: Noc a samota

časť 1.

Čierna obloha bola lemovaná len svetlom hviezd a odrazom svetla z atmosféry ako sa Giovani vznášal vo vzduchoprázdne na orbite Habilissu. Len on, jeho nepriepustný skafander a temnota. Nevzal si ani vysielačku. Bojová loď Nahá Pravda na ktorej mal teraz svoje prechodné bydlisko sa nikam nechystala a keby hneď aj nahodila systémy, jeho bratia by buď odlet zdržali, alebo by nemal problém stihnúť vrátiť sa k vzdušnému uzáveru cez ktorý sa dostal von.

Skafander už nebol najnovší, ale mal funkčné trysky na servomotoroch a Giovani potreboval ticho a samotu aby mohol uvažovať. Keď prvý krát prišli na Habiliss, ľudia ich považovali za anjelov. To bol ešte mladý a v bratstve len začínal, dnes už bol hlavným apotiekarom, schopným vyliečiť, alebo oddialiť smrť takmer od hocičoho. Vďaka tomuto daru, zachránil raz aj prastarého cestovateľa, ktorý mu odovzdal dar hodný pozornosti samotného Corvusa... ktorý bol už ale príliš ďaleko na to, aby sa k nemu dokázali vrátiť.

Svety na ďalekom galaktickom severe boli totiž odrezané a aj keď sa niektoré hlásili k Impériu, svetlo zo Zlatého trónu k nim dopadalo len tak mizivo, že sa na dlhšiu cestu nik neodvážil. Svety ako Habiliss boli len na prastarých holografických mapách, z väčšej časti už neplatných a s pomermi na povrchu inými ako by si hocikto predstavoval.

Niekedy ústredná planéta bohatého a technologicky rozvinutého sektoru, ktorá upadla do zabudnutia, prestala zásobovať okolité svety a divošstvo ktoré na nej vypuklo bolo oproti tomu čo je ešte aj dnes na iných svetoch sektoru nič. Automatizované továrne Habilissu ešte aj dnes chŕlia plne automatické zbrane, teraz sa s nimi aspoň nestrieľa hocikto, ale dostávajú sa len do rúk miestnej stráže a domobrany. Príchod Filii Corvi postavil Habiliss z prachu a obnovil najväčšie centrá populácie. Z bojovníkov sa stali kazatelia a neraz aj mytologické bytosti v očiach pôvodného obyvateľstva, čo im neraz pomohlo, ale Giovani si ešte stále spomínal na kmeň ktorý ich prekvapil v džungli a označil ich za démonov.

Domorodci sa rozpŕchli do lesa a nastalo hrobové ticho. Vodca ich skupiny nariadil pokračovať a v zápätí začuli šuchot listov, ako keď odletí vtáctvo v prítomnosti predátora. Z koruny stromu vyletel zaostrený kôl a prerazil hruď ich sprievodcu, volal sa Pas. Džungla bola plná pascí a stála ich mnoho iných životov. Nakoniec ju vypálili do posledného stromu. Dnes tam stojí Pasovo mauzóleum obkolesené mestom ktoré jeho obyvatelia premenovali z Neubiru, podľa muža ktorý ho projektoval, na Pasiu.

A práve svetlá Pasie sa ukrývali pod temnými oblakmi bezmesačnej noci pod Giovanim. Pod ňou je sústava šachiet, ktorá ukrýva jeho celoživotné dielo. Roky hľadania dobrovoľníkov, roky pestovania génového fondu... A teraz už všetko beží a nik o tom nevie. Tých pár mesiacov už nebude problém prečkať, všetko ide podľa plánu.

Tri malé cinknutia kovu o kov signalizovali dochádzajúci vzduch a bol čas vrátiť sa na Pravdu. Hovorí sa, že v temnote vesmíru vás nikto nebude počuje kričať a tak aj na plný výkon pracujúce trysky pohybovali jeho telom bez jediného hvizdu.

Prsty jeho ruky zadali kombináciu na starom paneli bez čísel, alebo rún. Dvere sa nehlučne odsunuli a Giovani vplával do pretlakovej komory. Dvere sa zavreli, a do kabíny začala ventilácia vháňať vzduch. Čakal až sa rozsvieti zelené svetlo, znamenajúce vyrovnanie tlaku. Predtým než sa tak stalo, sa v riadiacom centre pretlakovej komory otvorili dvere a vošli traja jeho bratia v plnej zbroji. Na brneniach mali navlečené ceremoniálne čierne róby, cez ktoré nebolo Bratov poznať, pod kapucňami mali helmy, takže sa asi práve asi chystali na vysadenie na planétu. Giovani im zamával a oni sa postavili pri ovládací panel, postava v strede sa sklonila a otvorila komunikačný kanál z lode do komory.

Pri zelenom svetle si Giovani zložil helmu a odhalil svoje šedivé vlasy a prepadnuté oči. Roky plné prebdených nocí si na jeho tele už začali vyberať daň.

Vo vnútri najbližšia postava prišla k hermetickým dverám a zložila si kapucňu. Helmu si však nechal: „Hlavný apotiekar Giovani, časy sú zlé a zvlášť tu, kde nežiari Cisárovo svetlo tak ako inde sa ľahko zabudne na to, že sme tiež boli ľuďmi...“ Reproduktor helmy a reproduktor komory hlas skresľovali tak, že by mohol Giovani totožnosť brata pred ním jedine hádať, ale táto veta neveštila nič dobré. „Bratu, tieto slová patria kaplánovi, alebo kapitánovi, dúfam, že nehovoríš o nich...“ Giovaniho hlas bol suchý a smädilo ho, po dvoch hodinách strávených vo vákuu. V hlase spod helmy bolo počuť odpor a pohoršenie, „My dvaja už dávno nie sme bratia.“ Giovanimu prešiel mráz po chrbte ako zistil, že celoživotný cieľ a cesta za pochopením sa môže skončiť v jednom iracionálnom okamihu ako je napríklad aj tento... „Okamžite otvorte tie dvere a vysvetlite mi o čo sa jedná!“, miesto uposlúchnutia priameho rozkazu si však postava v róbe zložila ruky na hrudi a povedala: „Vedomosti sú moc, dobre ich skry.“

Bola to posledná veta ktorú hlavný apotiekar Gioavani Indigo počul vo svojom živote. Keď už bol tak blízko ku svojmu cieľu, k tomu, prečo vlastne Filii Corvi vznikli a prečo sa odpojili od Havranej Stráže. Presne osem a trištvrte mesiaca od ukončenia finálnej fázy jeho plánu sa podľa oficiálnej správy stal obeťou poruchy hermetického uzáveru a jeho vnútornosti primrzli až na vonkajší plášť Nahej Pravdy...

Koniec prvej časti.

Blog chorého hráča

 Predstavte si dve veci... aj keď možno ani nemusíte:

• 1. Máte radi video hry... Viete od Super Maria, cez Half Life, Uncharted až po Minecraft... Napríklad. Viete, sedíte, odpočítave, stimulujete, zabávate sa a štvete rodičov naraz. Koho by to nebavilo?
• 2. Ste chorý. Nemáte moc behať, šetriť sa moc nerozprávať.

A keď sa tieto dve veci stretnú, viete, že nechcete moc robiť nič iné ako sa počas choroby hrať. Teraz som v takej situácií... Ale keďže nič netreba preháňať, idem sa občas pozrieť aj na net, alebo sa najesť.

Net som spomenul ako prvý preto, pretože aj keď sa to nezdá vo svete sú na prvý pohľad len hráči a nehráči... Na druhý sa už hráči delia na PCčkarov a Konzolistov, no a tý Konzolisti sa ešte delia na PS-fanboyov a X-botov.

A ak patríte do jednej z týchto skupín, tak by ste automaticky nemali mať radi iných hráčov. Vie mi dať iná škatuľa iný zážitok z hrania? Na každú z týchto hlavných platforiem sa už dnes dá pripojiť ovládanie od myšky a klávesnice, cez gamepad, klasický joystick, volant až po pohyb snímajúce zariadenie.

Technicky sú dnes PC na najvyššej úrovni, ale vo všeobecnosti bežne doma asi nebudete mať delo na hry za 5000 Eur, takže vo všeobecnosti stále vedie PS3 a tesne po nej sa vezie X-box 360. Hral som sa na všetkých a na všetkých som sa skvelo bavil. Osobne síce preferujem PS3 vďaka hrám sólo na ňu a multiplayeru zadarmo, oproti konkurenčnej konzole, ale pravda taký Gears of War mi trošku chýba.

V čom je teda hlavný rozdiel, keby sme zobrali rovnako vybavené PC ako sú konzoly a pripojili ich na rovnaké obrazovky s rovnakým zvukom?

Prvý a asi do očí najbijúcejší je spôsob ovládania. Myš a klávesnica je síce ultimátny nástroj pri stratégiach, podobne aj FPS, dostatok tlačidiel na skratky pri RPG, ale predsa na jej plnú kontrolu človek väčšinou sedí zhrbený a to nie je moc príjemné, dokonca môže byť po hodinke – dvoch až bolestivé.

Oproti tomu oba gamepady obsahujú dohromady asi tak 15 + 2 tlačidiel, tie +2 sú analógové páčky do ktorých sa bez problémov zmestíte s 90% hier na dnešnom trhu. Ovládať stratégiu je tu síce aj pre skúseného používateľa problém, ale aj FPS sa dá hrať z pohodila kresla a s vyloženými nohami, aj keď prechod z myšky dá trochu zabrať.

Okrem farby sa bezdrôtové ovládače moc nelíšia, len smerové šípky a analóg majú vymenené pozície oproti PS, ktorá bola na trhu skorej (historicky)... A napájania, ktoré Sony rieši káblom a baterkou v ovládači a Microsoft dal prednosť starým dobrým alkalickým batériám. Vydržia dlho ako som si odskúšal na prídavných ovládačoch k PS v podobe gitár na Guitar Hero.

Druhým hlavným rozdielom je cena. Holá konzola vás dnes vyjde cca do 300 Eur, pokým PC potrebuje ešte minimálne zlepšenú grafiku a externú zvukovku, ktoré obe nie sú zrovna najlacnejšou položkou. Rátal by som to minimálne tak na 1000 až 1500, aj keď slušné PC sa dá poskladať aj za tristovku.

Tretím aspektom je multiplayer. Hrať sa sám je zábava, hrať sa s niekým je však omnoho väčšia. Tu podľa mňa konzoly valcujú konkurenciu na plnej čiare s možnosťou režimu rozdelenej obrazovky kde môžete aj štyria hrať spolu, alebo proti sebe z jednej obývačky... Pravda táto možnosť je orezaná keď je človek chorý.

Našťastie dnes máme internet a tak sa môžeme hrať aj bez toho, že by sme sa stretli, zo sociálneho hľadiska je to niekde nad chatom a telefónom. Ale aj tu sú znova rozdiely.

Ako to funguje na PC: Kúpim si hru, rozbalím ju, nainštalujem a spustím, kliknem na tlačítko multiplayer a huráááá... Alebo aspoň väčšinou. Ak však narazíte na fenomén MMORPG, čo je hra na hrdinov pre masy ľudí, stáva sa z multiplayera multipayer, pretože si musíte na mesačnej, alebo inej paušálnej zmluve platiť za možnosť pripojiť sa na server.

Ako to funguje na X-Boxe 360: Kto má, nikdy nebude mať dosť a tak je to bohužiaľ so všetkými spoločnosťami. Pretože aj keď 99% hier na platformu má možnosť hrania po sieti zadarmo, systém na to využívaný je platenou službou. Live, má totiž zadarmo len registráciu. A po pravde som rád, že som si nemusel vybrať Psku len z tohto dôvodu...

Ako to funguje na PS3: PSN je služba ktorá je zadarmo s možnosťou + konta, ktoré vám pridá určité výhody, od rýchlejšieho zbierania skúseností až po hry „zadarmo“. Zažila však už aj svoj veľký výpadok po hacku od skupiny Anonymous, občas vás vypojí kvôli updatu, ale to robí aj Steam, takže sa nie je čomu čudovať.

Vyhodnotenie na záver: Bežnému človeku sa asi najviac oplatí kúpiť na hranie PS3, ak však vaši priatelia majú pokúpené X-boxy, berte ten... Alebo sa rozhodnite podľa hier. A ak máte dosť peňazí a chcete sa držať klasiky, tak to vrazte do kompíku... Čo ma však zaráža je, že od vydania PS3 ešte stále neprišla platforma ktorá by ju prekonala, uvidíme ako dopadne súboj PS4 a X-box 720... Ale nečakám až taký technologický skok oproti PC ako bol pri vydaní prvej generácie next-gen konzolí.

P.S.: Ak ste zaťažený na určitú hernú sériu ktorá je len na jednu platformu, ignorujte čo ste tu prečítali a berte tú.

P.P.S.: Ak má sused inú platformu ako ja, neznamená to, že ho mám zabiť. Staňte sa kamarátmi a zahráte si tituly ku ktorým by ste sa inak nedostali.

P.P.S.S.: Majte radi svojho trolla :).