Blog chorého hráča

 Predstavte si dve veci... aj keď možno ani nemusíte:

• 1. Máte radi video hry... Viete od Super Maria, cez Half Life, Uncharted až po Minecraft... Napríklad. Viete, sedíte, odpočítave, stimulujete, zabávate sa a štvete rodičov naraz. Koho by to nebavilo?
• 2. Ste chorý. Nemáte moc behať, šetriť sa moc nerozprávať.

A keď sa tieto dve veci stretnú, viete, že nechcete moc robiť nič iné ako sa počas choroby hrať. Teraz som v takej situácií... Ale keďže nič netreba preháňať, idem sa občas pozrieť aj na net, alebo sa najesť.

Net som spomenul ako prvý preto, pretože aj keď sa to nezdá vo svete sú na prvý pohľad len hráči a nehráči... Na druhý sa už hráči delia na PCčkarov a Konzolistov, no a tý Konzolisti sa ešte delia na PS-fanboyov a X-botov.

A ak patríte do jednej z týchto skupín, tak by ste automaticky nemali mať radi iných hráčov. Vie mi dať iná škatuľa iný zážitok z hrania? Na každú z týchto hlavných platforiem sa už dnes dá pripojiť ovládanie od myšky a klávesnice, cez gamepad, klasický joystick, volant až po pohyb snímajúce zariadenie.

Technicky sú dnes PC na najvyššej úrovni, ale vo všeobecnosti bežne doma asi nebudete mať delo na hry za 5000 Eur, takže vo všeobecnosti stále vedie PS3 a tesne po nej sa vezie X-box 360. Hral som sa na všetkých a na všetkých som sa skvelo bavil. Osobne síce preferujem PS3 vďaka hrám sólo na ňu a multiplayeru zadarmo, oproti konkurenčnej konzole, ale pravda taký Gears of War mi trošku chýba.

V čom je teda hlavný rozdiel, keby sme zobrali rovnako vybavené PC ako sú konzoly a pripojili ich na rovnaké obrazovky s rovnakým zvukom?

Prvý a asi do očí najbijúcejší je spôsob ovládania. Myš a klávesnica je síce ultimátny nástroj pri stratégiach, podobne aj FPS, dostatok tlačidiel na skratky pri RPG, ale predsa na jej plnú kontrolu človek väčšinou sedí zhrbený a to nie je moc príjemné, dokonca môže byť po hodinke – dvoch až bolestivé.

Oproti tomu oba gamepady obsahujú dohromady asi tak 15 + 2 tlačidiel, tie +2 sú analógové páčky do ktorých sa bez problémov zmestíte s 90% hier na dnešnom trhu. Ovládať stratégiu je tu síce aj pre skúseného používateľa problém, ale aj FPS sa dá hrať z pohodila kresla a s vyloženými nohami, aj keď prechod z myšky dá trochu zabrať.

Okrem farby sa bezdrôtové ovládače moc nelíšia, len smerové šípky a analóg majú vymenené pozície oproti PS, ktorá bola na trhu skorej (historicky)... A napájania, ktoré Sony rieši káblom a baterkou v ovládači a Microsoft dal prednosť starým dobrým alkalickým batériám. Vydržia dlho ako som si odskúšal na prídavných ovládačoch k PS v podobe gitár na Guitar Hero.

Druhým hlavným rozdielom je cena. Holá konzola vás dnes vyjde cca do 300 Eur, pokým PC potrebuje ešte minimálne zlepšenú grafiku a externú zvukovku, ktoré obe nie sú zrovna najlacnejšou položkou. Rátal by som to minimálne tak na 1000 až 1500, aj keď slušné PC sa dá poskladať aj za tristovku.

Tretím aspektom je multiplayer. Hrať sa sám je zábava, hrať sa s niekým je však omnoho väčšia. Tu podľa mňa konzoly valcujú konkurenciu na plnej čiare s možnosťou režimu rozdelenej obrazovky kde môžete aj štyria hrať spolu, alebo proti sebe z jednej obývačky... Pravda táto možnosť je orezaná keď je človek chorý.

Našťastie dnes máme internet a tak sa môžeme hrať aj bez toho, že by sme sa stretli, zo sociálneho hľadiska je to niekde nad chatom a telefónom. Ale aj tu sú znova rozdiely.

Ako to funguje na PC: Kúpim si hru, rozbalím ju, nainštalujem a spustím, kliknem na tlačítko multiplayer a huráááá... Alebo aspoň väčšinou. Ak však narazíte na fenomén MMORPG, čo je hra na hrdinov pre masy ľudí, stáva sa z multiplayera multipayer, pretože si musíte na mesačnej, alebo inej paušálnej zmluve platiť za možnosť pripojiť sa na server.

Ako to funguje na X-Boxe 360: Kto má, nikdy nebude mať dosť a tak je to bohužiaľ so všetkými spoločnosťami. Pretože aj keď 99% hier na platformu má možnosť hrania po sieti zadarmo, systém na to využívaný je platenou službou. Live, má totiž zadarmo len registráciu. A po pravde som rád, že som si nemusel vybrať Psku len z tohto dôvodu...

Ako to funguje na PS3: PSN je služba ktorá je zadarmo s možnosťou + konta, ktoré vám pridá určité výhody, od rýchlejšieho zbierania skúseností až po hry „zadarmo“. Zažila však už aj svoj veľký výpadok po hacku od skupiny Anonymous, občas vás vypojí kvôli updatu, ale to robí aj Steam, takže sa nie je čomu čudovať.

Vyhodnotenie na záver: Bežnému človeku sa asi najviac oplatí kúpiť na hranie PS3, ak však vaši priatelia majú pokúpené X-boxy, berte ten... Alebo sa rozhodnite podľa hier. A ak máte dosť peňazí a chcete sa držať klasiky, tak to vrazte do kompíku... Čo ma však zaráža je, že od vydania PS3 ešte stále neprišla platforma ktorá by ju prekonala, uvidíme ako dopadne súboj PS4 a X-box 720... Ale nečakám až taký technologický skok oproti PC ako bol pri vydaní prvej generácie next-gen konzolí.

P.S.: Ak ste zaťažený na určitú hernú sériu ktorá je len na jednu platformu, ignorujte čo ste tu prečítali a berte tú.

P.P.S.: Ak má sused inú platformu ako ja, neznamená to, že ho mám zabiť. Staňte sa kamarátmi a zahráte si tituly ku ktorým by ste sa inak nedostali.

P.P.S.S.: Majte radi svojho trolla :).

Smrť na horách

Hovorí sa, že Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Takže v horách už bolo. Všetko popozeralo a keď ho hory omrzeli, prišlo na návštevu. Keď však nešťastne zomrel strýko Jozef, pretože mu Nešťastie akurát obdivovalo novú strechu, keď z nej s padlo a zlomilo mu väzy.

To bol moment, kedy Smrť a aj nešťastie prišli na jedného a toho istého človeka. Nešťastie sa Smrti páčilo, tak mu ukázala nohavičky a potom spolu chvíľu chodili... Po ľuďoch... Keď však mor pominul, Nešťastie sa so svojou láskou pohádalo a poslalo ju do pi... hory, lebo však nebude sa trepať tam kde už bolo, nie?

A tak začala Smrť chodiť po horách. I začali sa veľké rýchle požiare a veterné smršte, lavíny a podobné chuťovky. Ale tak ako sa človek obje cukrového, tak sa aj Smrť objedla masívnej deštrukcie. Tak sa vybrala do hôr, kde ešte nebola a možno práve preto táto malá krajinka trpela pod krutovládou parlamentu chovajúcom si na svojom území, čierneho hada.

Povedala si: Keď už nechodím po ľuďoch, skúsim nie len zabíjať hory, ale ja sa po nich prejdem. Len si musím dať pozor aby som sa nestala turistom, alebo Nemcom... A s tým vykročila do hory, na pleciach ruksak plný sušených kostí a teplá žlč v termoske.

V hore bolo príjemne chladno a tak si Smrť chodila a lozila kade sa jej chcelo. Našla jednu hoľu kde bolo mŕtvolné ticho tak si trošku zajedla a aj si hrkla. Už tam chcela ten bordel po sebe nechať, keď uvidela na okraji porastu srnku ako ožužláva stromy. Tak tam všetko nechala a šla k srnke. Srnčia tvár jej pripomínala pozadie Nešťastia, tri čierne nádory v hustom hnedom poraste...

Nastrčila srnke ruku a chcela sa jej dotknúť. Bolo to zvláštne nezabiť každú smrteľnú vec čo stretnete. Keď tu zrazu srnka schytila srdcový infarkt a otrčila kopytá. Ja som tá srnka, takže neviem čo bolo ďalej. END

Bábkar

(Fanúšikovský prepis albumu The Puppet Master od Kinga Diamonda)

Polnoc

Hodiny odbíjajú polnoc a vonku sneží. Stále tu visím na stene a unavenými očami pozorujem snehové vločky za oknom. Pomaly padajú ako toho dňa keď som ešte stále mohol o mojom živote hovoriť ako o bezstarostnom. Ale tak to nikdy nemalo byť...

Bola to tá najtemnejšia noc, ktorú som strávil zavretý v pivnici. Tak dávno a bolo tam toľko krvi...

Ale keď už ste tu, tak sa pripravte, ako keby znova boli nad mnou... Nie... Už nikdy...

Tak teda začnime:

Bábkar

V Budapešti je temná noc bez jedinej hviezdy na oblohe. Čakáme sme v rade pred divadlom. Jeho prvé predstavenie, ktoré má tejto noci ešte magickejší nádych, pretože sú Vianoce. Vonku je zima a všetci sa už nevieme dočkať toho kedy sa otvoria dvere bábkového divadla a my vstúpime do tepla a svetla vychádzajúceho z budovy.

Dvere sa otvorili a rad sa začal pohybovať. Noha pred nohu, na mreži si obúchávam sneh z topánok pokým mi kontroľujú pod svetlom lístok a púšťajú ma do vnútra. V tme som si nevideli ani špičky topánok, kráčali sme v tuneli až sa objavilo hľadisko. Scéna zahalená oponou, osvetľovaná plameňmi olejový lámp. V tomto mihotavom svetle hľadám číslo mojej miestenky a sadám si, čakajúc na začiatok vystúpenia.

Ľudia už sedia, v publiku sa nik neopovažuje ani šepkať. V tejto hustej tme všetci hľadíme na plamene a čakáme. Bez slova sa opona pohne a záves začína miznúť, zdvíha sa a začína šou. Niekto sa sťažuje, ale hneď sa ozve: „Šššš...“ Pretože už to začína.

V krídle už čakajú, vidím tam jednu, dve... Nie, tri bábky. Zavesené na strieborných šnúrkach, kráčajú na scénu. Sledujem nite až hore, vysoko nad scénu odkiaľ ich ovláda starý Bábkar. Potiahne šnúrkou a skloní sa hlava, potiahne ďalšou a vystrie sa noha. Bábky sami o sebe sú úchvatné, veľké skoro ako ľudia, pripomínajú mi deti s nejakou kožnou chorobou. Tancujú na koncoch špagátikov... A sú také hrozivé...

Divadlo pokračuje a v tom Bábkar pustí všetky šnúrky. Na ničom nevisia a pritom stoja... Ani jedna nepadla.

Prizriem sa bližšie malému chlapcovi s bubnom. Stojí na scéne a... Oh nie. Akoby sa na mňa práve pozrel. Žeby bol živý? Začínam sa báť ako aj on začína hrať na bubon... A tam, na jeho ruke, vidím malý zárez a v ňom povraz a KRV!

Bolo tam toľko vecí, ktoré vyzerali inak ako to, čím v skutočnosti boli. Ale nám sa páčili, milovali sme ich, bola to noc na ktorú sa nezabúda.

Nik nevie ako ich ovláda a divadlo sa už končí a v tom, Bábkar je na scéne! Akoby tam bol so svojimi deťmi! Prichádza až úplne dopredu, stojí na kraji scény a ukloní sa, spolu s bábkami, ktoré miznú za oponou. Vystrie sa a bábky tam už nie sú.

Mágia

Divadlo skončilo a vonku je stále tma. Všetci idú domov, neveriac, že to čo videli boli čary, mágia. Je sucho a zima a ja viem, že to čom videl boli čary. Nikdy som si však za nimi nevšimol to zlo... Ani raz.

Všetci sa rozchádzajú domov, len ja kráčam omámený, vtom si uvedomím, že nie som sám. Je tu ešte ona. S čarovnými modrými očami. Neviem ani ako, ale zrazu sa rozprávame. A ani ona nevie svoje oči odtrhnúť od mojich.

Máme radi tie isté veci a ja ju chcem lepšie spoznať, úplne do hĺbky. Celú noc sa roprávame a hodiny plynú, začína svitať... Zrazu ma strasie a je mi zima, akoby stál pri mne duch a v uchu mi zaznie studený dych: „Pobozkaj ju!“

Viem, že to pred rokom musela byť mágia, v tom bozku ktorý spečatil našu večnú lásku. Dnes však šla do divadla sama, nevrátila sa domov a ja ju idem hľadať.

Nikdy však nezabudnem na tú noc keď sme videli čaro jeden druhému v očiach.

Emerencia

Medzi hrubými a starými tieňmi hľadám v noci moju lásku. Za bábkovým divadlom nájdem schody do pivnice. Chystám sa už otočiť a ísť sa pozrieť ďalej, do iných uličiek, keď v tom sa tie dvere otvoria. Rýchlo sa skryjem za smetiakmi a do mesačného svitu vojde 139 kíl mäsa, patriaceho žene ktorú poznám...

Je to Bábka ova žena, Emerencia, ťahá za sebou hore schodmi vozík a v ruke drží veľký kuchynský nôž. Na čo jej to bude?

Potichu sa za ňou zakrádam. Nedokážem sa prinútiť jej spýtať či nevidela moju milovanú, ale tuším, že musím ísť za ňou. Zakopnem, ale zvuk zanikne vo vŕzganí vozíka. Ukryjem sa v tieni a Emerencia zastaví vozík. V uličke spí bezdomovec a ona sa zakráda bez jediného zvuku. Berie nôž a... Oh nie...

Je to zvláštny pocit vidieť ako vyhasína život... Je to zvláštne, ale v tme je krv čierna a nie červená...

Nôž mu ešte stále trčí z hrude, asi aby moc nekrvácal, balí ho do vreca z vozíku a späť s ním na vozík. Mizne rýchlo, aby ju nik neprichytil a nevie o tom nik... Len ja a mesiac a pochybujem, že by to jeden z nás niekomu povedal...

Ťahá telo z vozíka a späť do pivnice pod divadlom. Nezavrela dvere. Vstupujem dnu a sledujem ju cez rovné chodby. Z dverí pred nami žiari svetlo... Počakať, kam zmizla? To čo vidím je ako z hororu a potom... Úder...

Modré oči

Otvorím oči a skoro nič nevidím. Viac to cítim ako viem, že som tu úplne sám. Som chladný ako ľad, musel som spať na zemi... Ruky mám však prikované na stenu železnou reťazou a nemôžem sa hýbať. Oh... Už si spomínam, musím byť v tej pivnici. Oči si mi privykajú na tmu a už vidím čo je na vôkol.

Izba je plná kostier, odetých v ľudskej koži... Pivnica plná hriechov... Všetko je to z ľudí...

Spoznávam ich, sú to bábky z divadla a je ich tu toľko... V hlavách majú oči, oči ktoré poznám... Oči mojej drahej... NIEEEE VIKTÓRIA!!! OH NIE...

Povedzte mi niekto, že je to len sen, že sa prebudím a slzy ktoré mi stekajú na studenú zem sú na mojom vankúši... Povedzte mi, že sa prebudím...

Znova sa na tie oči pozriem a poznám ich, nevidia nič a pritom sú tak živé.

Rituál

Ako sa pozerám do Viktóriných očí, vstúpia bábkar aj so ženou a od šoku sa mi zovrie hrdlo. Nedokážem vydať ani hláska...

Začnú zapaľovať čierne sviece a svetlo odhaľuje ľudské lebky, prastaré knihy a podivný symbol na stene... Pod ním je biely oltár... chystajú nejaký rituál.

Počujem jeho hlas, ako vyslovuje dávno zabudnuté magické slová. Začínam sa cítiť divne, ako keby.. Keby mi niekto kradol dušu.

V panike sa začnem metať, snažím sa uniknúť a kopnem pritom do poličky s pohármi. Z hora jeden padne a rozbije sa na zemi. Črepy odletia a obsah sa zostáva na zemi. Červená voda sa rozleje po podlahe... Je taká hustá a červená... To je krv!

Bábkar sa zrazu otočí a pozerá na mňa: „AKO SA OPOVAŽUJEŠ VYRUŠOVAŤ MA PRI PRÁCI!?“

Démonická lebka, v tom symbole na stene je červená ako krv, niečo je tu strašne zle. Cítim ako ma bodajú oči... Dostávajú večný život, kvôli krvi na zemi... A prerušenému rituálu...

Znova mumle magické slová a ja sa cítim vyslovene špatne, akoby mi niečo zobralo aj myseľ. Berie mi dušu preč, z bezpečia do neúprosného chladu, pre neho je duša démonickým zlatom. Kúpi si za ňu magický život a pre mňa bolesť, za každý hriech v mojej koži... Cítim vo mne niečo... Mágiu.

Už nebude Ja

Prečo som priviazaný na tejto nemocničnej posteli? Do očí mi svieti biele svetlo a počujem neľudský hlas: „Najskôr oči, potom koža... Budeš ako... Znovuzrodený. Už žiadne Ja, priateľu.“

Lesklý skalper v Bábkarovej ruke a jeho žena má zaváraninové poháre na krv a jeden dáva bližšie... Bojím sa o svoj život a bojím sa, že už nebudem vôbec Ja... Zbohom svet...

AAAAAAaagh... Krv mi zaleje oči, ako mi vyrežú viečka a plačem krv rovno do pohára. Prsty mi vyberú oči a nožnice ich odstrihnú... Toľko krvi...

Vsadia moje oči do tej bábky a stále vidia. Pozerám späť na seba a to čo vidím, už vôbec nie som ja... Nemám oči.

Šľachy sú ako červy čo hynú na slnku, v agónií sa skrúcajú, trvá to pridlho pokým ma sťahujú z kože. Až na kosť. Tá bolesť je priveľa... Už ani necítim...

Všetka moja krv je teraz v malých pohárikoch. Mal by som byť mŕtvy. Ale stále žijem v mojich očiach. A vidím, ako Emerencia berie moju mŕtvolu a hádže ju do smetí.

Krv na chodenie

Sedím v pivnici a pozorujem ostatných. Bolo to len včera, ako som mal ihly v koží a spravili zo mňa túto bábku. Nemôžem sa hýbať, ale vidím. A môžem mať pocity... Je to veľmi zvláštne. Som na mojej poličke a nesmrteľnými očami, čo nikdy nespia sliedim po miestnosti, až uvidím Viktóriu.

Teraz som si už istý, toto je moja drahá, sedí na svojej poličke. Tak sama a taká mŕtva.

Za dverami sa zapne svetlo. Mama s tatom sa vrátili: „Poďme sa hrať.“

„Tak deti moje, naučím vás ako s krvou.“

Zoberú Viktóriu a posadia ju na zem a mňa tiež. Sedím tak blízko a nemôžem nič spraviť.

„Krv na to, aby ste chodili, krv na to, aby ste videli, krv, aby ste BOLI!“

V hlavách máme nitky a tak aj v rukách a nohách. Bábkarove ruky nás držia vystretých. Emerencia do nás bodne ihly a vstrekuje krv. Je teplá.

Zdalo sa mi, že sa pohla... Šteklivý pocit mi prejde po celej koži a nechcem tomu veriť... Viktória môže znova vidieť! Už som si istý, je to ona. Tak si mi chýbala... Ale toto je ako horor! Bez jediného slova, komunikujeme iba očami. Ale prečo? Prečo sa nemôžeme hýbať bez šnúrok a prečo sú naše mysle v našich očiach?

„To na dnes stačí, žijú, odložme ich...“

Temnota

Trinásť dní sme cvičili a cvičili, učíme sa znova chodiť. Učíme sa ako si naťahovať kožu.

Vždy keď nás znovu oživia, prinesú poháre z políc a príde bodnutie a vráti sa krv. V očiach teraz máme myseľ a naše duše sú v našej očarovanej koži. Krv musí byť naša vlastná aby sme žili len na hodinu a potom sa zas stali len vecami.

Každú noc s Viktóriou sedíme na poličkách oproti sebe a hľadíme si do očí. Využívame to čo v nás zostane, aby sme sa rozprávali očami. Pokúšame sa spomenúť si a to je jediné čo nám zostalo. Žijeme len v našich spomienkach, ale stojí to za to...

V temnote žijeme naše životy, v tme aj znova umierame, každý a aj každý ďalší deň. Až zas príde Bábkar: „Dnes, budeš pre mňa tancovať, bábkové dievčatko. Dnes v noci, bez šnúrok!“

„Ale ja nemôžem, nikdy som netancovala, nemám šancu...“

„TANCUJ!“

Robí prvý krok a snaží sa tak ako vie, ďalší a ešte jeden, zamotajú sa jej nohy a vrazí do regálu s krvou. Šesť... Šesť ich padá na zem, rozbíjajú sa a život bábok sa váľa po podlahe.

Skrýva svoju tvár za rukami, ako Bábkar kričí:

„Pošlite ju preč! Niekam ďaleko! Do iného divadla... Pošlite ju do Berlína! Nech tú bábku už nevidím!“

Smútok

Sedíme oproti s mojou milovanou. Pozeráme sa jeden druhému do očí a ONI ju chcú poslať preč. Bez nej nežijem. Odneste ju preč a ja umriem.

„Povedz mi, že to to nie je zbohom...“

„Spomínaš si na toho motýľa?“

„Bolo mi do plaču...“

„Viem... Ale vysušili sme mu krídla aby mohol znova lietať.“

Rozmýšľam, či je to to koniec pre nás dvoch, či musíme povedať zbohom, pričom viem, že by som pre ňu zmenil svoj život, že by som pre ňu aj zomrel.

„Nikdy nezabudnem a veci čo sme spolu robili, všetky spomienky si zoberiem so sebou, pre teba a pre mňa. Zoberiem si tvoj obraz v mojich očiach, všade tam kam ma ponesú. Aby som ťa mala so sebou, keď pôjdem.“

„Prisahám... Prisahám, že ťa nájdem, aj keby mi to malo trvať celú večnosť.“

„A čo ak bez teba neprežijem?“

„Tak na mňa počkaj, počkaj ma na druhom svete... Budem tam.“

„Už ťa skoro ani nevidím... Milujem ťa.“

„Aj ja ťa milujem.“

„Už ťa nevidím...“

Viktória sa už nehýbe, oči jej vyhasli a bez kvapky krvi tam zostala sedieť. Zbohom láska moja.

Vianoce

Znova boli Vianoce a tento krát som bol tým malým bubeníkom ja. Hrali sme to vystúpenie po ktorom som sa prvý krát stretol s Viktóriou. V divadle hrali koledy a ja som mal konečne šancu uniknúť a dostať sa späť k nej. Stál som na scéne a šiel podľa scenára.

Nevedel som presne ako to chcem spraviť, ale vedel som, že v mojej duši je už len smútok. Už nikdy nebudú Vianoce také ako predtým. Dnes som za oknom videl padať sneh a jediná vec čo som chcel bolo plakať. Musím od tadeto vypadnúť.

Už zajtra budem preč, už zajtra znovu uvidím slnko, ale dnes večer som malý bubeník. Dnes to tu zničím. Ten smutný príbeh ešte nikto nepovedal, príbeh o tých ktorý stratili svoje duše, smutné veci sa dejú v temnote a smutné veci sa dejú všade vôkol nás.

„Poďte a pokloňte sa

kráľovi čo zrodil sa.

Zoberte najlepšie dary

aby ste ich k jeho nohám skladali...“

A tu mám začať hrať... Padám na tvár a lámem pod sebou bubon, oh Bože, aké to bude zničené vystúpenie... To by malo stačiť na to, aby sa ma chcel zbaviť.

Sú Vianoce a ja necítim nič, len smútok.

Živý mŕtvy

Stále na tej istej stene, stále ten istý klinec pod krkom, už osemnásť rokov tu visím a presne tak dlho som ju už nevidel. Predali ma do tohto malého obchodu kde zostávam... Pomaly šaliem a cítim sa ako živá mŕtvola. Oči vsunuté do prázdnej hlavy, som mŕtvy, mŕtvy, mŕtvy...

Život je prázdny a ja čakám kedy ma zavolajú späť do ďalšieho sveta, kde som už mal dávno byť.

Začul som reči, že v Londýne sa má otvoriť nové divadlo, pre deti. Stavia ho Bábkar a hrať tam bude jeho dcéra a syn... To zas bude krvák.

A ja visím v obchode, kde ma nikdy nepredajú. Všetky deti čo ma uvidia sa ma boja, vraj vyzerám choro a ja ich sledujem. Očami až k dverám. Život nikdy nie je fér. Život je len o tom, koľko vzduchu nahltáte do svojej smrti...

„Kde je teraz? Uvidím ešte jeho oči?“

„Kde by mohla byť?“

„Kde je?...“

ergo idio

Príď aká si,

taká akú ťa chcem mať.

Vymažem

spomienky,

zostane

iba sen,

ten ktorý

s tebou chcem mať.

Napíšem

na papier,

čo by sa malo stať

a nedám ti,

to

prečítať.

Keď sa sen

rozplynie

zostaneme

tupo stáť.

A na seba

sa pozerať...

Na diaľku

útek od katalyzácie

svet sa spomaľuje

opúšťa farebné spektrum

stáva sa čiernym a bielym

ja sa stávam šedým

pretože ľudia sú buď čierny

alebo biely

ale dav je šedý

dôvody sa strácajú

prichádza ďalšie obdobie

nový začiatok

ako ľahko sa o tom hovorí prázdnej strane

ak existuje strach

tak ho spoznáte v samote

keď nie je nikto kto by za to stál

stojíte sami za seba, ale niečo tomu chýba

Tá fráza je neskutočne odporná a opotrebovaná, nespočetne použitá nesprávne, ale hodí sa sem...

motivácia

nie je komu

ČO

dokazovať

pritom je niekto

nikto kto o tom nevie

hľadá šťastie

pretože to robia všetci

je to teraz in

ale nevedomky

možno aj proti svojej vôli

drží moje srdce pod krkom

Je to zvláštny pocit. Držať niekoho pod krkom. Nenávidíte ho a najradšej by ste ho tam uškrtili, ale vidíte ako sa bojí o svoj život, ušetríte ho, dostanete ranu pod pás a vidíte ho utekať... Byť na druhom konci zvierajúcej ruky tiež stojí za zmienku. Vtedy máte pocit, že žijete, adrenalín pumpuje telom a mozog pracuje na dvojnásobný výkon, alkohol je razom preč a vy vidíte presne to čo máte...

Aké je to túžiť

možno milovať

a pritom zostať za závesom

pozorovať ju aj s milencom

nespraviť nič

uvedomovať si nemožnosť akcie

báť sa reakcie

pritom byť úprimný

tešiť sa z jej šťastia

a pritom závidieť tomu

kto je s ňou

miesto vás

Smrť a život

dve strany bytia

nikto nechce vymeniť jednu za druhú

pretože máme strach

a budeme ho mať celý čas

pokým nezačneme konať

rovnako aj priateľstvo

a pokročilejší vzťah

sú len jednou stranou preloženej bankovky

ktorú nechceme prevrátiť na druhú stranu

kde je pozeranie sa cez prsty a čistá nenávisť

a dnes

dnes, sa

už aj to to

rieši na diaľku

Autobusy sú svine

           sedíte si

           cesta plynie

           dvere

           kroky a

                     dve polovičky

           pretnuté nohami

končiace vo flyši

hovorí sa,

že nevedomosť je krásna

pravda

neviem

nič

preto

môžem dotvoriť

všetko tak ako

potrebujem

       guma na gume

       podrážky sa derú

       ponožky

       režú vložky

                      a tak sedíte

                nie ďaleko

          ale autobus

  nemá

  podlahu

skutočnosť zostane

          snom

        aj večer

  keď pôjdeš spať

Tak dobrú noc.

zdochlina

rebrá

nozdry

červy

drozdy

hniloba

sliz

všetko to zlíž

mäso hnije a opadáva z kostí

kráčame lesom ktorý sa nám przní

svet stráca hranice

tak ako ty

tak ako ja

tak aj text

           opadáva

zrazu

kostrč

v strede stropu

prizerá sa nečinne

na potupu

rozdeľuje naše cesty

nevadí mi to

ani tebe

je to

tak

príde:

svetlo

voda

mráz

teplo

tma

a

aj keď ju lopatou dám preč

zostane smrad

aj fľak

dokonca pocit

ktorý by nemal mať