Mortalita

 Už niekoľko dní mám v hlave debatu sám so sebou o smrteľnosti. A zisťujem, že sa smrti nebojím, ba priam som rád, že po mojom úmrtí sa rozpadnem na prach a jediné čo si budú ľudia po mne pamätať sú veci čo som napísal, nakreslil, či inak vytvoril, až do bodu kedy budú aj tieto veci zničené.

Tí filozofickejší z vás isto poznajú teóriu o tom, ako je náboženstvo najväčšou závislosťou ľudstva, rovnako ako aj to, že už vyše 4000, ak nie 6000 rokov dominuje idea nesmrteľnosti a večného života. Či už vo forme prestupu do iného stavu vedomia, príchodu do nového sveta, alebo prechodom duše do nového tela... Prípadne uväznením ozveny duševnej energie na mieste smrti dotyčného, či na mieste kde si ho ľudia najviac pamätali.

Smrť. Vec ktorej sa väčšina ľudí bojí a snaží sa jej všemožnými spôsobmi vyhnúť. Áno, je to smutné keď vám zo sveta odíde priateľ, alebo člen rodiny. Ale ak viete, že isto šlo o smrť, tak sa s tým vyrovnáte skorej ako s niečím ako je väzba.

Pokým ísť si zaspomínať na staré dobré časy k hrobu bude vždy príjemné, či melancholické... Ísť pozrieť niekoho do väzenia, môže byť síce príjemné z počiatku, keďže to dodáva nádej a zistíte aj to, že ako sa daná osoba má... No postupom času sa váš život posunie ďalej a ich stojí na mieste. Je uväznený v tomto očistci postavenom ľuďmi na zemi a v čase kedy túto osobu vypustia, sa svet okolo nich zmenil. A tento šok nechcem nikdy v živote zažiť. Tak ako si nechcem ublížiť na zdraví, ale smrti sa nebojím.

Celý tento kolobeh pripomína pokus o prechod kovovým portálom. Vždy keď ste si zlomili nohu, alebo si inak ublížili, ste sa rozbehli proti bráne smrti, no dvere boli zatvorené a vy ste sa pri tomto pokuse zranili. Aby ste sa ponaučili, že ešte nie je váš čas. Ale či chceme alebo nie, jedného dňa budeme všetci stáť na prahu tohto portálu a čeliť tomu čo je na druhej strane... Ale nech už tam je čokoľvek, ešte sa nikomu nechcelo, alebo nemohol sa vrátiť aby nám o tom povedal.

Smrť je veľkou záhadou a my miesto toho aby sme ju skúmali sa jej bojíme. Bojíme sa, že smrť niekoho iného by sa na nás mohla preniesť ako prekliatie. Čo je inštinkt vyvinutý zo stretu s chorobami a vírusmi. V ktorom prípade je veľmi zaujímavé, že pri kýchaní, kedy sa tieto mikroorganizmy šíria hovoríme „na zdravie“... ako keby bolo šírenie chorôb zdravé...

Svet vôkol nás je smrteľný a ráta so smrťou ako súčasťou kolobehu života. Mŕtve stromy v lese neznamenajú, že les umiera. Je to úplne normálna súčasť jeho existencie, kedy majú rozmach malé organizmy a pôda sa nimi prekyprí a nachystá na ďalšiu generáciu stromov a krov ktoré vyrastú z hrobov ich otcov a matiek.

Pokým my, ako samozvaná koruna tvorstva, či vrchol evolúcie... Sa bojíme ísť po tme spať, aby sa nám náhodou niečo nestalo, čo by mohlo spôsobiť koniec našej existencie... V interaktívnych médiach sme si už na ideu nekonečného života tak zvykli, že hra, alebo iný systém ktorý môžeme ovplyvňovať pokým nemá možnosť úmrtia hlavného protagonistu, sme nespokojný, ale pokým by umrela naša protagonistická postava a už nikdy sa neoživila, alebo by neprišla iná... Daný príbeh, alebo médium by nás už ďalej nezaujímalo.

Najhoršie na tom je, že ja už ani neviem kam sa s týmto chcem dostať, keby mi tu teraz vykopnú dvere a priložia hlaveň zbrane k lebke, ani by som sa nebránil, ale na druhej strane by som bol prekvapený, že čo tu robia... Nech už by šlo o hocikoho.

Mojou pointou je, že smrť je prirodzená súčasť života a treba ju prijať keď už konečne sama príde, no nevyhľadávať ju, pretože všetko to, čo chcete v živote spraviť... Od výroby a tvorby, cez lásku, priateľstvá, zažívanie dobrodružstiev, rovnako ako aj strastí a prekonávanie prekážiek tohto života ktorý máme a je nenahraditeľný... Tešte sa z neho, buďte radi za každú sekundu, dokonca aj keď bude smutná. Všetko je to súčasťou života. Ale smrť k tomu patrí tiež.

Tak nesmúťte za niekým koho vám už nikto nevráti. Neutekajte pred smrťou do objatia chladných strojov ktoré z vás aj tak urobia iba zeleninu... Ak máte prečo žiť, nájdete si cestu. Ale vedzte, že raz príde čas, kedy umriete, tak ako sa každé ráno zdravili už mnísi.

Memento mortis = Pamätaj na smrť.

Pláž

Sedel som na pláži. Užíval si príjemný slaný vánok v tvári. Slnko práve zapadalo a farby sa menili: Obloha bola ružová, piesok oranžový, stromy a okraje trávy naberali tmavozelené odtiene. Za mojím chrbtom boli kopce, ale neotáčal som sa. Vánok v tvári bol až príliš príjemný. Jednoduchá biela košeľa pod nápormi vetra narážala na moje plecia. Hnedé krátke nohavice nad kolená, so šnúrkami na koncoch nohavíc, ktoré som mal utiahnuté aby mi vietor nenafúkal do nich piesok.

Zavrel som oči a užíval si posledné slnečné lúče tohto dňa. Vôňa soli vo vánku sa však zrazu zmenila v puch hniloby a hlienu. Otvoril som oči a otočil hlavu doprava proti vetru. Na pláži som už nebol sám. Stála tam postava v čiernom brnení. Šišatá helma, sklopený priezor a za ním len tma. Jasne som rozpoznal miesta pre perá, ozdoby, heraldické znaky a plášť, ale všetky chýbali. To čo sa na prvý pohľad podobalo na skorodované brondzové gravírovanie som rozpoznal ako vlniace sa rady červov. Spomedzi jednotlivých plátov do mora kvapkal zelený hnis. Môj pohľad sa šokovane zniesol od hlavy až po členky, keďže tie mala postava ešte vo vode. Pri členku som si ale všimol aj špičku jej meča. Bol to veľmi jedinečný typ. Celý čierny jedenapolručný široký a na počudovanie Rímskeho typu. V tom momente som stál na nohách a hmatal po boku. Moje prsty narazili na rukoväť a tasil som. Periférne som zachytil, že tiež držím meč. Jednoručný oceľový, akých sa v Európe vyrábali tisíce počas stredoveku.

O šerme som toho moc nevedel, ale mal som pocit, že ho držím až príliš pevne. Nervózne som žmurkol a postava sa mi zdala byť bližšie, ale viac rozmazaná, ako keby sa vzduch vôkol nej vlnil. Musel som mať niečo v očiach, snažil som sa potlačiť ďalšie žmurkanie, ale reflex bol silnejší. Na stotinu sekundy som zavrel oči a tá vec ku mne už očividne kráčala. Postavil som sa do najlepšieho postoja aký ma dokázal napadnúť a čakal, čo sa bude diať. Bol som nervózny a cítil ako sa mi napína koža na temene rúk. Intenzita zápachu rástla a ja som cítil ako sa mi z neho upcháva nos. Trasúcimi sa rukami som sa pripravil na obranu. Meč priamo pred sebou a studený pot za ušami.

Tá vec nabrala nečakane rýchlosť, podobrala moje zopnuté ruky a vrazila mi svoju zbraň medzi rebrá. Ledva som dýchal. Celý trup sa mi otriasal bolesťou. Videl som ako ruka v čiernej zbroji pustila rukoväť. V záchvate bolesti som zdvihol pohľad a uvidel ako nad moju tvár vystiera ruku. Sliz a červy z nej sa mi zabárali do tváre, vtekali do mňa cez očné kútiky a cítil som ich sladkastú pachuť na jazyku.

S krikom som sa prebudil a uvedomil si, že naozaj nedokážem dýchať. Naslepo som nahmatal posledné vreckovky a pokúsil sa do nich vyprázdniť obsah mojich dýchacích ciest.

Bosými nohami

 Bola nádherná, no studená noc. Celý večer padal jemný sneh a až teraz sa mračná rozostúpili a mesiac začal osvetľovať čistinky a cesty. Dievča kráčalo bosými nohami cez mrazivý sneh. Jednotlivé kryštáliky sa jej zabodávali do nôh ako keby kráčala po koberci z ihiel. Jediné čo jej okrem nadávok krúžilo v hlave bolo, že ako mohla byť taká hlúpa a v neskorej jeseni na boso ujsť z domu do lesa.

Dych sa jej zhmotňoval pred očami a vietor jej omotával vlasy a šaty okolo tela. So založenými rukami kráčala najkratšou cestou domov. Vedela, že dostane od mamy po hube. Ako aj to, že sa za pár dní znova pohádajú. Ale bolo to lepšie ako zmrznúť na smrť v lese. Nezniesla predstavu toho ako jej nevládne telo trhajú na kusy divé zvieratá a mráz jej začal zaliezať ešte viac pod nechty.

Vyšla na čistinku a uvidela pred sebou medzi stromami svetlá. Cestu poznala a nemohla byť ešte pri dedine. Na chvíľu zastala. Pocit v žalúdku mala ako pred zvracaním. Zima však bola neodbytná a tak si dýchla teplý vzduch do rúk. Po chrbte jej začal stekať pot, ktorý zmaril jej úsilie sa nepremočiť a neprechladnúť.

Potrebovala ešte niekoľko nádychov aby nabrala odvahu a presvedčila sa, že iba zle určila čas a vidí pomedzi stromy svetlá domova. Ukladala nohy opatrne jednu pred druhú aby sa nepotkla o kamene, ktoré vykúkali z jemného snehu. No neprišla však ani do polovice čistinky, keď si uvedomila, že tie svetlá sa hýbu.

Neboli už len pred ňou, ale aj v pravo, aj vľavo a zdalo sa jej, že kútikom oka občas zahliadla ako sa spomedzi stromov vynárajú ďalšie. Rukami si pevne objala svoje lakte a snažila sa potlačiť nutkanie otočiť sa. Nevydržala to však a obzrela sa. Boli aj tam.

Približovali sa.

Mala chuť vykríknuť.

No v tom jej niekto položil ruku na plece. Z jej hrdla sa vydralo však iba zhíknutie. Strhla sa a zahnala rukou. Tú jej však schmatla iná, väčšia a mocnejšia. Nevidela mužovi do tváre a jeho stisk bol taký pevný, že mala pocit, že sa jej ruka každú chvíľu zlomí.

Nadýchla sa, že ide vykríknuť, no v zápätí mala na ústach jeho druhú ruku. Cítila ako sa jej tela zmocňuje panika. Zreničky sa jej rozšírili a pohľad jej zmeravel na symbole červeného vtáka vyšitého na habite muža ktorú ju držal. Cítila jeho po syre páchnuci dych a v tom ju pohltila temnota.

Niečo jej prehodili cez hlavu, no nepúšťali ju. Cítila ako prešla z rúk do rúk. A ako ju vedú lesom. Nohy sa jej otĺkali o kamene a driapali o popadané drevo. Vo vreci sa jej zle dýchalo a po chvíľke pochodu už nepočula nič iba svoj dych a pulz vlastného srdca, ktoré bilo ako o preteky. V hlave jej vírili myšlienky na smrť, na boha a ešte horšie na to všetko čo s ňou budú pred tým robiť...

Kričať nemalo cenu, v lese by ju aj tak nikto nepočul a aj tak by proti nim sám toho moc nezmohol.

Naraz zastali. Začali z nej strhávať oblečenie a vyzliekať ju donaha. A to jej ani ten prekliaty sakel nedali dole z hlavy. Cítila sa hrozne a už nedokázala dlhšie premáhať slzy.

V momente ako sa jej prvá slza skotúľala na kútik pier, pocítila šklbnutie, ktoré jej až trhlo hlavou a znovu uvidela svet okolo seba. Značne rozmazaný cez slzy.

Počula hlas muža. Pýtal sa, či urobí ako jej povie. Prikývla.

Mala vystúpiť na drevené pódium a kráčať k vatre, ktorá za ním horela...

Prikývla, zdvihla pohľad pomaly kráčala.

Na pódiu už stál ten s vtáčikom na habite. Počula ho hovoriť: „Volám ťa R'lyen! Príď, zober si to to telo, ktoré ti tu dávame. A vráť nám tú ktorú chceme, Abigail, náš nástroj pomsty a jej právoplatný nárok na nový život!“ Museli ju prekliať, nedokázala prestať pozerať do ohňa, nedokázala prestať kráčať k vatre. Počula však, ako pokračuje: „Čas sa naplnil. Bratia kto bude prvý... Áno, náš mladý brat v čiernej kapucni, konaj svoju povinnosť.“

Niekto jej skrížil cestu k ohňu a zaboril jej striebornú dýku do brucha.

Nechal ju tam a cítila ako sa rúti k zemi. Však jej vnímanie prešlo až pod zem. Tam videla ako sama leží v strede čistinky kde bola ešte pred chvíľou vatra, ktorá ju tak lákala... Namiesto toho, namiesto stromov, všade bol dym, ako keď sfúknete sviecu a stúpa k oblohe. Pred ňou stála postava dievčaťa s čiernymi vlasmi a prepadnutými očami.

„Ja som Abigail... a ty sa už netráp.“ Povedal duch. Uchopil rukoväť dýky a vytiahol ju. Utrel krv do svojich šedastých prstov a potrel si s ňou pery. Dievča si chytilo deravý bok, no tok krvi sa nespomaľoval. Duch pokračoval pomaly k nej a hovoril: „Tak ako teba zabila dýka, ja zoberiem tvoje telo a spravím z neho nástroj pomsty.“

Duch Abigail strčil studené prsty do horúcej rany po dýke a dievča zostalo úplne samo. Pohltené v temnote duše, ktorá ovládla jej mladé telo.

Hviezdna noc

 Za oknom bola tma. V meste práve zhasli všetky plynové lampy a len v jeho izbe sa mihotalo svetlo lampáša. Písal na papier guľôčkovým perom. V skutku vynález modernej doby. Zavrel ho a opatrne položil jeho keramickú formu na stôl. Nevedel ani ako v skutočnosti to pero funguje, bolo to jeho prvé a bolo príliš drahé na to aby sa prinútil ho rozobrať.


K tomu to ešte aj bol dar od jeho sľúbenice. Bol to už mesiac čo mal Marianu pred očami. Každý deň, každú noc, večer a aj ráno. Jej čierne vlasy, bledú pokožku a modré oči. Ako sa bezvládne hompáľajú na vetve stromu v jej záhrade. Mala na sebe tie biele šaty čo jej daroval pri návrate z vojny a biely korzet po babke. Presne to čo mala na sebe dňa keď sa prvý krát milovali. Pod jej nohami ležala na zemi stolička. Ako k nej pribehol a v márnom pokuse o záchranu ju inštinktívne zdrapil... Sa jej vyhodila sánka, zaklonila hlava a jej mŕtvola sa mu zosunula k nohám... Nechávajúc len človeka a slučku v úplnom šoku.


Dnes bol znova nov, znova ani mráčka a iba hviezdy svietili nad dosahom ľudí. Andrej vytiahol zo zásuvky revolver francúzskej výroby. Zhasol lampáš a priložil si ho ku kolenu. Túžil cítiť bolesť. Mariana nenechala za sebou žiadny odkaz. Jej posledný dopis bol iba o tom, že kedy ju má prísť navštíviť... Od kňaza sa pred tým ako ju odmietol pochovať dozvedel, že trpela zvláštnymi depresiami od kedy jej museli domov volať lekára. Lekár Andrejovi potom povedal všetko o potrate. Ten sa udial deň po tom ako odoslala list.


Andrejova ruka sa ani nepohla. Studená hlaveň čiernej pištole sa mu opierala o koleno. Chvíľu uvažoval o tom ako by to mal spraviť. Chladne a bez toho aby vôbec uvažoval ako sa danému aktu vyhnúť. Položil zbraň ešte na chvíľu na stôl.


Stiahol si obrúčku a nasadil ju na hlaveň revolveru. Poeticko-melodramatické a predsa bez slova. Ak ju má ešte niekedy stretnúť, mal by ísť do pekla. Trpieť sa neoplatí aj keď teraz po inom netúžil... Ešte by to zhodili na poruchu zbrane. Je iba jediný spôsob ako na to.



Priložil si hlaveň na koreň nosa a potichu povedal sám pre seba: „Pane Bože, stoj pri mne.“ Dorovnal mieridlá podľa svojho nosa. Potiahol spúšť. Vymaľoval so svojím mozgom steny a zobudil susedov.

Mortis

Prichádza koniec tohto sveta

aj keď je ďaleko od konca leta.

Prišla smrť a vzala ďalších,

tento raz si vybrala z našich.

Všetci raz pominieme,

tak ako letná láska.

Na konci vždy zhynieme,

no srdce v tom procese praská.

Jediný pretrvá zápal v ľudskej duši.

Dávno potom čo hlas nepočujú uši,

stále držíme milých blízko k telu,

je to však ako objať zúrivú včelu.

Ublížiť sebe a aj tým druhým.

Všetko raz končí ako aj Rím,

túžiť byť spolu a hľadať s kým,

všetci tu pomrieme zmier sa s tým.

Duša

Ľudia, kto z vás chce uchopiť svoju dušu?
Vziať ju medzi prsty ako kus chlebu?
Rozlomiť ju a vidieť ako sa trhá a popri tom vyteká ako vajce zo svojej škrupiny...
Ružový bielok lepiaci sa na prsty a v krvavom žĺtku,
ukrytá postava, ego a tvár samotného majiteľa...
pozrieť sa samému sebe do očí,
zobrať zbytky a prehltnúť ich.


Vediac svoje slabosti, nepoznať limit síl
a tak čeliť svetu...
Unavený padnúť na kolená a zosunúť sa na tvár....
Bez nádeje, bez toho aby sme čakali zázrak


No napriek osudu prísť na to,
že stačí žena ktorá vás chytí, pohladí a nechá vás zložiť si hlavu na jej kolená.
Nemusí ísť o nič iného než formalitu...

A predsa je ten moment pre vás spásou.

Biding of Isaac: Wrath of the Lamb

+ množstvo enemákov a itemov
+ random generated dungeon
+ náročnosť
+ možnosti kombinácií
+ inšpirácia Bibliou
+ tabletky majú vždy iný účinok

- málo hudby
- možnosť generácie ktorá neumožňuje hru prejsť

Malá hra s veľkým obsahom a veľkou mierou nechutností. Je to indie titul vyslovene pre chuťovkárov, pri ktorého hraní si asi neraz poviete, že tá Isacova mama mala pravdu, keď sa ho rozhodla na základe Božieho vnuknutia zabiť... Hlavne ak sa vám podarí tak zmutovať, že nebudete vedieť ani ako ste pôvodne vyzerali... Celkovo ide o dungeon crawler, ktorý preberá bojový štýl zo starých Zelda titulov a poriadne vám dá zabrať, pokým ho prejdete... A čo potom? No predsa ideme znova, do rozšírených levelov, odomykať postavy, alebo už len pre to, aby ste si užli ďalšiu náhodnú kombináciu power upov, alebo power downov.