Biely Jež

Dve dvadsaťpať,

nemôžem spať.

Stávam sa štatistikou.

Pred písomkou s matikou.

Chcem žiť,

jesť, dýchať, piť!

Stále bližšie k jadru,

staviam sa do radu.

Svetlo z obchodu,

vo fľašiach majú vodu.

Svetlom cez vodu a na chodník.

Na cestu pribitý koník.

Docválal pred tým ako začal závodiť.

Spoločnosť sa rozhodla ho zahodiť.

Šialené stáva sa reálnym,

a stále som menej normálnym.

Je to ako kniha ktorú nechcete čítať.

A predsa ju nemôžete len tak nechať.

Preskočiť kapitolu v strede a pozrieť na koniec.

V kresťanskej krajine kde počuť zvoniec.

Bez pamäte na mená a dátumy.

Pozerám do tváre mátohy.

Som príšerou, tým koňom, alebo len okoloidúci?

V hlave mi hniezdia votrelci...

Tak ako aj tým dvom.

Príde zlom.

V meste som len tvor.

Na festivale potvor.

Krivdím vám a krivdím sebe.

Úprimný len k tebe.

V pojme bez času s bytosťou,

medzi minulosťou a budúcnosťou.

Keď nie sú otázky a nie sú viny.

Kedy je len reč a sú len činy.

Star Wars: The Old Republic

 Y U NO PLAY THIS GAME!?

Tento free weekend trial mi pripomenul ďalšiu bolestivú pravdu o hráčskej komunite... Desaťtisíce ľudí milujú WoW, ktorý je repitatívny, poskytuje nasilu zbuchnutý lore z Warcraftu a je plný questov na štýl choď z bodu A do bodu B a grindu... Hra ktorá sa stala synonymom pre MMORPG.

The Old Republic, berie všetko to, čo WoW robilo správne a dopĺňa ho o plnohodnotný príbeh pre osem postáv, v do hlboka prepracovanom svete histórie Hviezdnych Vojen. Pokým WoW ako odpoveď na túto hru ponúka expanziu zameranú na... Pandy! Ako videl som už rôzne nápady ale to o je už moc a je to jednoducho hrozné.

Nemám nič proti pandám, nič proti monkom, a už vôbec nič proti pijanom... Ale tento smer je dokonca aj pre niečo tak tematicky ľahké ako Warcraft... Nevkusný? Neviem to ani pomenovať... Najskôr sa jedná aj tak o prevarenosť prostredia a koniec nápadov.

Pokým SWTOR ponúka všetko čo má MMORPG mať a viac... Tak ako je to možné, že nemá státisíce hráčov?

Pokým budem rozoberať len herné mechanizmy, tak v SWTOR prakticky nie je hráč tlačený do grindu, má ho len ako bonus...

Companion, je pet, ktorý je konečne užitočný, pridáva na hodnote príbehu, pracuje na nudných veciach ako je crafting alebo zbieranie resorcov, pokým nič nebráni hráčovi robiť si tieto veci sám.

Ako mount môžete mať speeder, ktorý okrem zeminy funguje aj na prepravu vzduchom, takže žiadna strata času čo sa týka presadania...

A výhovorka štýlu chýbajú tam iné rasy je úplne od veci! Však Hviezdne Vojny len v pôvodných filmoch obsiahli viac rás ako iné univerzá za svoju celú existenciu.

Takže aké sú dôvody na to nehrať SWTOR?

1. Cena
   Treba uznať, že tie dvojmesačné poplatky nie sú zrovna najlacnejšie, ale hra vážne ponúka hodiny a hodiny obsahu.
2. Nenávisť k Hviezdnym Vojnám
   Čo pochybujem, že sa nájde geek čo nemá rád Hviezdne Vojny...
3. Nemožnosť pirátskej kópie
   Pretože toľko obsahu čo ponúka SWTOR sa jednoducho nezmestí do malej domácej serverovne

Áno, takže moji milý MMO fans... Y U NO PLAY SWTOR?

Pretože toto je jedno jediné MMO o ktorom som schopný povedať, že je dobré a zábavné... A to od začiatku a nie od levelu 25 a tak podobne. Pretože pri tomto nemám pocit, že zbytočne strácam čas. Aj keď som pri ňom tento víkend zabil cca 15 hodín... Možno viac.

Filii Corvi – 08 – Perie v plameňoch

 Fabián sa prebral na to ako mu na tvár kvapká voda. Popruhy stále držali ale jeho helma bola preč. Celé telo ho pálilo, pohľad mal rozmazaný, ale žil. Mal problém sa zhlboka nadýchnuť, ale to bol omnoho menší problém ako to, že kabína v ktorej sedel bola roztrhnutá ako papier v mieste, kde sa mal nachádzať rad sedadiel oproti tomu na ktorom sedel. Tep sa mu zrýchľoval ako si uvedomil, že havarovali.

Prekonal krč v krku a pozrel na oblohu. Temné mračná stúpali do ovzdušia a obďaleč boli presvetlované plápolajúcim svetlom. Oheň. Bol to malý zázrak, že pri takom poškodení nezhorel za živa. Látka na jeho ľahkej zbroji bola mokrá, tak isto ako mal stále vlhké aj krátke vlasy a bradu. Po oboch jeho stranách stále sedeli telá jeho zverencov. Obaja boli v bezvedomí, v hlave mu hučalo tak, že si ani nedokázal spomenúť na ich mená. Ten vpravo mal na hlave stále helmu, pokým druhému z vyholenej hlavy stekala krv...

Fabán si reflexívne prešiel rukou po hlave. Moc mu to ale nepomhlo, v tomto stave nedokázal rozpoznať nič viac ako to, že má mokré rukavice. Opatrne si oprel hlavu a nahmatal pracku pásov na hrudi. Ukazovákom ho rozopol a pokúsil sa vzoprieť. Podarilo sa mu to, ale stále sa necítil na svojich nohách. Vytiahol váčku na opasku malú krabičku s liekmi proti bolesti a vysypal si pár tabliet do úst.

Boli odporné, ale aj tak ich rozchrúmal. Účinok bol viac placebo ako skutočný účinok tabliet. Pohľad sa mi trochu vyjasnil, svet už nebol snový, ale naberal čím ďalej tým viac reálne kontúry. Štyria čo sedeli na druhej strane kabíny boli nenávratne preč, spolu s ich génovými štepmi a aj vybavením. Z polovice zmytá krv na podlahe, síce neznamenala ich smrť, ale havária z orbitu nebola niečím, čo by sa bežne prežívalo. Možno keby šlo o skúsených astratov v plnej energo zbroji, ale nie iba pri zasvätencoch. Musel zachrániť aspoň tých čo sa dalo.

Polkrokom sa otočil doľava. Už si spomínal aj na meno, muž bez helmy sa volal Sixtus, dobrý strelec, ale zbytočne hlučný. Roztvoril mu prstami oko Sixtus bol síce mimo, ale jeho telo reagovalo. Oprel mu hlavu bokom aby nezaťažoval ranu na jej pravej strane. Na svoje sedadlo položil malú lekárničku. Vytiahol z nej dezinfekčný sprej a dva krát strekol na ranu.

Jeho druhý spolutrosečník bol však väčší problém. Sňal mu helmu a uvidel jeho mŕtvolne bielu tvár. Mladíkove pásy boli pretrhnuté. Chytil ho za pravé plece a oprel späť do sedadla. Dlhšie tmavé vlasy ktoré mu lemovali akoby opuchnutú tvár spravili nečakaný pohyb ako na chvíľu otvoril šedé oči, pedklonil sa a začal dáviť medzi nohy. Na Fábiove čižmy dopadla sprcha prevažne oranžovej, ale miestami aj krvavej zmesi. Bolo ťažké v tejto situácií loviť v pamäti jeho meno, hlavne keď dostal krč a druhá vlna zvratkov pristála v jeho rozkroku a neušetrila ani jeho vlasy.

Seržant ho pomaly posadil späť.

„Ako sa voláš?“

Učeň sa chytil za hlavu s vážnym podozrením na otras mozgu. Utrel si druhou rukou ústa a pozrel na muža pred ním.

„Som, Ludvik.“

„Dobre, zvládneš kráčať?“

„Neskôr...“

Zhlboka sa pokúsil nadýchnuť, udrel mu do nosa dym a snažil sa nekašlať. Mal pocit, že mu hlava každú chvíľu exploduje a jej obsah sa rozpleskne do zvratkov stekajúcich po podlahe.

„Dobre...“

Fabián vedel, že to tu nie je bezpečné, ale ťahať dvoch naraz aj s vybavením si nemohol dovoliť. Vytiahol z lekárničky ďalší liek proti bolesti a kúsok čierneho uhlia. Podal ich Ludvikovi.

„Zjedz to.“

„Čo to je?“

„Bude ti špatne, ale pomôže to.“

Ludvik vzal obe tablety a vložil si ich do úst. Najskôr ho naplo, ale prehltol ich. Fabián si pripol veci späť na opasok a pozrel na Ludvika. Ten len potichu prikývol. Podal mu Sixtusov bolter a sám zobral jeho telo.

Ludvik šiel prvý. Boli v pomyselnom nádvorí, ktorého steny tvoril trup horiacej lode. Podľa posledných slov kapitána mali pristáť v džungli, ale pod nohami cítil skôr betón. Jeho pôvodná myšlienka, že ich zachránil prudký monzún sa zdala čoraz menej reálnejšou.

„Nie sme v džungli.“

„To je ešte skoro hovoriť, niekedy tu všade boli stavby postavené technokňazmi...“

„Nevidím ani stromy...“

„Kašli teraz na to, lebo zhoríme!“

Odpovedal Fábio spod ťarchy Sixtusa. Pomedzi plamene a dym bolo vidieť skôr tiene budov ako stromov. Buď boli nepredvídateľne strhnutý z kurzu, alebo sa tu niekto pokúšal za každú cenu skryť. Ludvik v duchu poďakoval Cisárovi a Apotiekarom za filtre ktoré mu implantovali pred odletom. Stále ho pálili, rany ani neboli komplet zahojené, ale fungovali. Mohol dýchať a ani dávenie ich neupchalo... Ako počul v pár nepríjemných príbehoch starých bratov.

Kráčali smerom k pravdepodobnému východu zahalenom v dyme. Seržant prikázal zastaviť a načúval, či Sixtus ešte dýcha. Neďaleko za ich chrbtami začal oheň syčať. Obaja reflexívne tasili zbrane. Syčanie vyhasínajúcich plameňov sa blížilo. Hľadáčiky sledovali zvuk v tme. Na zbraniach cvakli poistky ako sa mal zvuk dostať do svetla plameňov. Nevedeli čo čakať, ale prúd vody z hasičskej hadice ich oboch zaskočil. Ludvik chcel už zavolať o pomoc, ale Fabián ho zadržal. Pokým si nebudú istý, že narazili na pozostatky technokultu, nebudú sa ozývať.

Počúvali. Cez prúd hasiacej vody bolo však počuť len stony a vzdychy námahy. Jedno slovo aj znelo ako v starom dialekte, ale na to sa spoliehať nedalo. Nemalo to zmysel strácať čas a vyrazili ďalej. Už boli skoro z vraku von, keď uvideli postavu silného muža ako beží so sekerou v rukách dymom. Nechýbalo veľa a zrazili by sa. Ludvik na neho mieril bez slova. Keď si muž uvedomil, že nestretol nikoho z miestnych čo unikali z plameňov, skamenel na mieste.

Muž mal na sebe jednoduchú tógu so vzormi, ktoré sa nedali v požiari poriadne rozoznať. Ústa a nos mu zakrývala mokrá handra ktorú mal omotanú okolo krku. Vyzeral na miestneho dobrovoľníka. Videl pred sebou dve postavy prízrakov minulosti zahalené dymom. Obe vyššie ako dva metre, odeté do čiernej a šedej, s podivnými nástrojmi v rukách, ktoré vyzerali ako zbrane hrdinov z legiend. Necítil strach a tak trochu ich aj čakal. Niekoho už aj niesli, boli to skutočný anjeli smrti. Tak takto to skončí, hrdina a obeť veľkej katastrofy, ale aspoň jeho syn vyviazol bez zranení, pomyslel si strážca majáka... Jediné čo zostávalo, bolo si byť istý:

„Kto ste?“

„Adeptus Astratess.“

Odpovedal mu jeden z anjelov so zvláštnym prízvukom.

Slameniak

 Bolo skoré ráno a svet sa len pomaly prebúdzal do dňa ktorý v iných častiach sveta už bol v plnom prúde. Európa v tento deň oslavovala koniec jedného z jej najdlhších a najkrvavejších období v histórií. Bol deň výročia konca Druhej svetovej vojny. Ľudí čo by si ju ešte pamätali bolo každým rokom menej a menej a tak sa aj preslovy na námestí a v televízií čoraz viac skracovali. Čo však bolo hlavnejšie, bola nedeľa. Vonku bolo pekne a niekto mi aj spomínal, že bude na námestí.

Tieto myšlienky som si uvedomil skorej ako to, že sedím rozospatý v trenkách a tielku na hrane postele a s otvorenými ústami sa škrabem pod spotenou pazuchou. Ako som pod ňu pričuchol, zistil som, že voniam prekrásne až k plaču. Postavil som sa síce prudko, ale do sprchy som prišiel ako oživená mŕtvola. Vstúpil som do sprchy, trochu stranou a otočil kohútikom...

Čakal som, pokým sa trochu zohreje, aj keď mi bolo jasné, že na treťom poschodí starého domu v ktorom som býval, nikdy teplá voda tiecť nebude. Rýchlo mydlo, opláchnuť a vyutierať do sucha. Telo sa mi triaslo od zimy v podvedomom pokuse o zohriatie sa, ale ja som sa cítil dobre.

Obliekol som sa do bielej košele a ľahkého šedého obleku. Strčil si bielu vreckovku do vrecka, pravého, ako moja ľavá ruka spočinula na streche slameného klobúka. Vlasy som mal ešte vlhké a tak držali na svojom mieste. Mal som to rád, ale keď uschnú mi budú padať do očí... Nechal som zatiaľ slameniak slameniakom a dal si dohromady zvyšné veci.

Pero a ceruzku do náprsného vrecka na kabáte, malý čierny skicár, ktorý som kúpil od nemeckého obchodníka, ktorý ako jeden z mála nemal dobré vzťahy z Wehrmachtom, alebo aspoň tak to hovorili staré panie ktoré ho ospevovali dňom aj nocou... On ho nazýval veľkosť A5. Neviem čo bolo zlého na názve malý... Ale to už nebol môj problém.

Obul som si kvalitné topánky čo som dostal od otca keď som odchádzal a znovu pozrel na klobúk. Nakoniec som si ho vzal len do ruky na neskôr. Zbehol som dole schodmi z leštenej žuly ktoré niekto včera ako citeľne, tak očividne natieral leštenkou. Najskôr asi suseda ktorá ma nemá rada a vie, že mám vo zvyku po nich v rýchlosti dupotať.

Slnko dosť pálilo, ale vial vánok a tak bolo naozaj príjemne. Prešiel som okolo stánku kde sa niekedy dávno vraj predávali noviny a len tí istý starí zákazníci sa vracali a dúfali, že v nich nájdu aj po rokoch konečne aj niečo iné ako povojnovú propagandu. Miesto toho boli noviny len plné kravín ako: „Poď do Ameriky! Je to krajina snov!“ alebo „Nepusti Bolševika za múr!“... Hrozné. V noci sa tam predávali iné plátky, pod čím myslím presne tie isté, ale podporojúce východ. Jednou vetou, až na miestne správy sa to nedalo čítať. Preteky o tom, kto má v sklade viac bomb a vojakov, len pár rokov po tom ako v Európe vyhasli plamene.

Narodil som sa cez vojnu a tak si z nej nič nepamätám. Ale mal som aj šťastie, ako malý si spomínam len na to, ako boli veci čoraz lepšie a dokonca som mal aj oboch rodičov.

Už som bol na okraji námestia. Bolo na čase nechať tieto pochmúrne myšlienky nechať ležať ladom a pozrieť sa čo sa deje po okolí. Vlasy ma už na hlave šteklili, čo bolo neklamným znamením ich suchosti. Nasadil som si klobúk najskôr na čelo až potom dozadu. Bol čas vstúpiť do davu.

Z reproduktorov sa niesla nahrávka v úbohej kvalite, pokým šla dychovka z tribúny na obed a ja som sa konečne dostal k osobe ktorá mi spomínala svoju účasť. Bola ňou Katarína. Krásne dievča, ale príliš hrdé na to aby si začalo niečo so mnou. Koniec koncov prisťahovalec, ktorý sa zámienkou ako je zahraničné štúdium snaží vyhnúť službe v armáde, moc ženy nepriťahuje. To však neplatí opačne. Náš vzťah spočíval v tom, že som ju rád kreslil a ona, tak ako väčšina dievčat, sa rada cítila byť obdivovaná. Keďže to zostávalo iba pritom, tak som v jej spoločnosti trávil voľný čas. Aspoň pokým sa jej snúbenec nevrátil z povinnej služby. Dnes tu bola s ním. Bol to urastený chlap s fúzami a poručíčkou uniformou. Presne ten typ ktorý som nemal rád. Ktovie čo mala v pláne o ktorom mi nič nepovedala.

Pristúpil som k nim s pozdravom a predstavil sa mu. Podal mi ruku s pohŕdavým pohľadom v očiach. Katarína nám obom potom v rýchlosti objasnila o čo ide. Chcela aby som im spravil spoločný portrét. Z technického hľadiska by to nebol problém, ale osobne som sa cítil veľmi podobne jej snúbencovi. Aj keď pre neho by to nebolo o nič iné, ako prehliadka na ktorých sa tieto typy vždy premávali ako pávy.

Dala mi peniaze na materiály a dohodli sme sa na najbližší víkend.

Nakoniec to nebol až taký hrozný deň, z námestia som sa pobral domov, z peňazí som vyplatil nájomné, kúpil na námestí fľašu vína a stále mi zostalo dosť aj na plátno, ktoré by som si kúpil v pondelok.

Večer bolo stále príjemne ako som sa vybral na pláž. Väčšina mojich priateľov sa pobrala už domov kvôli práci, alebo inej spoločnosti. Moje víno sa otvorilo posledné a tak som v ňom ešte stále mal dosť na osvieženie sa. Ani dnes nemám ani poňatia ako som vtedy vyzeral, jediné čo je mi jasné, je, že som na hlave stále ten klobúk.

Na pláži bolo príjemne ticho. Vietor mi dul do tváre, ako sa klobúk ledva držal na mojej hlave. Tú úžasnú chvíľu však narušil „spev“ opilca ktorý hulákal na ryby z malého móla. Nechcel som tak dopadnúť, pozeral som na nedopitú fľašu. Keď znova spustil, rozhodol som sa. Hodil som ju do mora. Otočil sa k odchodu a uvidel postavu ako pobehuje okolo kríkov s lampášom. Prevrátil som oči a zhlboka sa nadýchol. Ďalší pijan mi teraz fakt nechýbal.

Inej cesty však nebolo a tak som šiel cestou rovno k postave. Na moje prekvapenie to bola mladá žena, asi v mojich rokoch. Zdvihol som klobúk na pozdrav a zamumlal dobrý večer. Jej prvá veta bola, či som nevidel klobúk ktorý stratila.

Ponúkol som jej môj. Zdráhala sa, že mi bude dlžná. Nepozná ma, a podobne. Ale vraj bol ten jej veľmi podobný. Tak sme ho hľadali, až pokým jej lampáš nevyhasol a ja som jej už striezvejší znova ponúkol môj slameniak. Zadržala ma prstom, dala dole šatku z hlavy a uviazala mi ju okolo krku. Ja som jej na vlasy nasadil klobúk a odprevadil ju domov.

Tiež študovala, ale nie umenie, toho večera som si to ešte neuvedomil. Ale po dokončení a odovzdaní spoločného portrétu, som už Katarínu nepotreboval stretávať.

qwerty-genesis

 Pohár sa nebezpečne naklonil a pena sa dotkla okraja ako som ho zadržal. Odpil som si, cítil sa lepšie, ale nebolo to nič moc. Neustála prázdnota, všade kde som sa pozrel. Párik milencov v kúte podniku sa tváril prehnane zamilovane... Odpočítavanie do ich rozchodu sa blížilo.

Svet šiel do ... na plné gule a ja som tam len sedel a popíjal pivo. Sám, mal ľahkú konverzáciu o ničom s barmankou a cítil sa dobre, ako únava unikala z môjho tela. Jediné na čo myslím je hudba od Acceptu a nič ma nezaujíma. Osud ma má znova na šnúrkach a miesto toho aby som ja tvaroval jeho a on mňa, nerobím nič. Všetko mi pripadá ako strata času a tak ho zabíjam profesionálne.

Zajtra budem tlačiť a kopnem do vrtule... Treba uviesť udalosti do pohybu, prijať výzvu a prestať riešiť hlúposti. Nič nesiliť a žiť bez vecí ktoré by som mal ľutovať...

Áno, mám dobré dôvody a prevažne praktické... Ale neviem ako dlho to takto môže trvať bez toho aby som sa nescvokol.

Nebaví ma sedieť na nete.

Nebaví ma tancovať na discotékach.

Zabíjam čas videohrami, hudbou a filmami.

A pritom mám ako plány, tak aj ciele. Napísať 1000 slov denne, alebo spraviť obraz denne sa nedá naraz... Budem to musieť skombinovať. Nastaviť budíky, potlačiť plány... Dva týždne choroby mi dali čas na premýšľanie.

Je čas kopnúť do vrtule, zajtra si spíšem a tlačím plány. Týmto vás prosím o dostatočné podporovanie mojich aktivít nepríjemným a nepriateľským správaním voči mojej osobe, ak nedodržím čo som si stanovil. Za výpomoc budem vďačný.

dogyno

Filii Corvi -07- Maják

 Albert bol synom strážcu majáka. Obrovskej veže týčiacej sa nad Kromou, hlavným mestom Dafie. Toho dňa ho otec nechal samého vo veži pokým on šiel na trhy pod ňou. Albert sa prechádzal majákom a obdivoval ozubené kolesá ktoré tvorili vnútro tejto stavby. Boli čisté, ale predsa tmavé a leskli sa od oleja. Vyzerali tak, že by sa mohli hýbať v symfónií pohybu a predsa stáli. Natiahol ruku a chcel s nimi vyskúšať pohnúť, ale hneď ako sa ich dotkol ju odtiahol, prekvapený nepríjemným pocitom oleja na koncoch prstov. Utrel sa do zástery ktorú mal na sebe, ale pod nechtami mu zostal ešte olej. Chcel ho odtiaľ vycucať ale spomenul si ako mu otec vždy hrozil prstom aby si potom ako mu pomáhal pri práci poriadne umyl ruky, hlavne ak mali jesť.

Chlapec nebol ani v polovici výšky majáka, ale keď sa vydriapal do okienka, videl z neho celé trhovisko, pre ktoré tu bola plocha už hádam aj dávno pred výstavbou veže. Nad drevenými stánkami sa vznášal pár kožou obitých vzducholodí, bol to úžasný pohľad. Let bol vždy jedným z Albertových snov, zvlášť na strojoch ľahších ako vzduch. Náboženstvu ešte podľa jeho otca nerozumel, hlavne keď mu rozprával o tom ako si predstavuje, že duch stroja dýcha do balónov aby lietali, pričom ľudia hýbu plutvami aby vzducholode plávali tam kam chceme, alebo na to majú niektoré aj motory... Albert tomu nerozumel, ako môže byť „duch“ aj niečo iného ako druh vzduchu? Je vzduch, ktorý dýchame, je plyn, ktorý dýchať nemôžeme a je duch stroja, ktorý dýchajú zas oni a určite je aj nejaký plyn ktorý zas nemôžu dýchať stroje.

Za trhoviskom oproti majáku stála kocka. To bol palác kde bývali Technogágovia, prastarý a múdri, oni dávali život strojom. Otec mu sľuboval, že keď bude starší, tak tam pôjde a potom z neho bude už skutočný strážca majáku, tak ako je on, ded a ako bol aj praded. Vraj je to z vnútra podobné majáku, ale tam sú z kolies nie len steny, alebo piliere, ale aj dvere, alebo schody ktoré vás nesú samé až k súdnym dveriam... Tešil sa na to.

Zo zasnívania ho vytrhol hluk vychádzajúci z majáka, kolesá sa začali hýbať, po stovkách rokov, s lomozom a vŕzganím sa pomaly otáčali ako Albert v panike utekal dolu schodami hľadať otca. Jednotlivé stovky zubov do seba zapadali lubrigované olejom a vrźganie prešlo do cvakania až spokojného klikania. To klikanie ho znervózňovalo ešte viac a v svojej nepozornosti vrazil do dverí. Chlapec sa zaprel do ťažkých drevených dverí, ktoré nakoniec povolili.

Prvé čo ho ovalilo ako ich otvoril bol hluk, krik vystrašených výkrikov celého trhoviska, lomoz vytvorený utekajúcim davom, ale všetko toto zaniklo v explózií vzducholode ktorá padla medzi natlačené stánky. Nikdy v živote necítil väčší strach. Z celého hrdla volal otca spomedzi dverí, pričom sa plamene šírili všetkými smermi a druhá vzducholoď zápasila s akousi neviditeľnou silou, ktorá ju ťahala neúprosne k zemi, aj napriek výkonu motorov, z ktorých sa valil čierny dym.

Nik si však okrem učňov technomágov nevšimol na červeno vysvietený maják, alebo palác, modro žiariacu strechu majáku, alebo biele svetlo obkreslujúce šípky a obrys trhoviska... V pohybe bola aj budova palácu všetci vo vnútri padali na kolená a vítali návrat strojového boha, dokonca sa vrátil jeho duch a oči na súdnych dverách opäť žiarili chladným zeleným svetlom.

Pod závojom hustého dymu stúpajúceho z vrakov vzducholodí a horiaceho trhoviska vbehol Arturov otec aj s chlapcom v náručí do majáku a zabuchol za sebou dvere. Viac inštinktívne ako z vedenia bežal hore schodmi. Jeho telo a pľúca plné spalín však nevládali viac ako jedno poschodie. Artur, ktorého schmatol viac reflexívne ako kvôli nebezpečenstvu prišiel ku kašlajúcemu otcovi, ten ho iba gestom poslal na vrch majáku.

Chlapec postupoval opatrne, nedôveroval majáku, vyšiel až na vrch. Pod sklenou kupolou začernenou od smogu videl vo vzduchu sa vznášajúci modrý obraz veľmi zložitého lietajúceho stroja, ktorý mal očividne problém a trpel, na sekundu mu stroja prišlo ľúto, ale v tom si uvedomil, že za oknom niečo žiari. Skúsil okno utrieť, ale bolo špinavé z vonku. V záchvate paniky sa obzrel, či nenájde niečo na rozbitie okienka, ale všimol si malú kľučku na inom okne. Otočil ňou a ťažké okno sa s rachotom otvorilo do vonka, sklo sa triaslo div, že sa nerozbilo. Albert vystrčil opatrne hlavu von.

Silný vietor mu ťahal róbu a nepríjemne sa točil v ušiach. Oči ho štípali, ako uvidel na oblohe ohnivú guľu rútiacu priamo na mesto. Ani si to neuvedomil ako povedal: „Pri duchu strojového boha...“

Filii Corvi -06- Signál

 Seržant Fabián dokončil rannú hygienu a obliekol si svoju ľahkú zbroj, ktorá by bola bežnému človeku ako veľká, tak aj ťažká. Bolo to zvláštne. Spomínal na dni, keď ešte nebol Astratom. Rozopol si golier a vytiahol zlatú retiazku s Cisárskou orlicou, na ktorej boli za šnúrky uviazané veľmi malé detské topánočky. Malý amulet, ktorý ho sprevádzal celým životom. V bratstve sa málokedy niekto cítil sám, ale predsa boli časy, keď sa cítil opustený alebo stratený. Vtedy mu viac ako modlitby alebo slová Coraxa pomohol jednoduchý pohľad na tieto topánočky.

Neraz v noci, keď nemohol spať, nastokol si ich na prsty a predstavoval si, aký mohol mať život, keby sa nedostal cez výberové konanie. Ako by prekonal tú hrču v hrdle vždy, keď stretol Coco, jednoduché dievča, ktoré sa mu vždy páčilo, ale nikdy nedokázal prekročiť tú hranicu medzi priateľstvom a láskou... Ako by nasadil tie topánočky svojmu synovi alebo dcére... Zastrčil ich späť. Dnes by mali doraziť na Dafiu, a bude potrebovať všetko šťastie, ktoré mu doteraz priniesli.

Prehodil si cez plecia maskovací plášť, zapol si ho nad prvým srdcom matnou sponou s lebkou a nasadil si rukavice. Zasunul vox do ľavého ucha a vzal do ruky aj helmu. Nemal dobrý pocit a roky ho naučili veriť vnútornému úsudku.

Jeho čata skautov ho už čakala. Vymenili si pozdravy, ako loď prešla do denného cyklu. Spoločné raňajky servírované ticho stojacimi servitormi, kde sa zopár mužov podelilo o ich sny, a tichá príprava zbraní, čistenie, vlastnoručné ukladanie boltov do zásobníkov, kontrola držania zbroje a ostrosti nožov. Fábio práve kontroloval svoj seržantský meč. Zbraň bola dlhá asi meter a štvrť. Správca zbrojnice na Nahej pravde mu ho ukul podľa vzoru Fábiovej domovskej planéty, Kronitu. Meč bol tenký a pevný, pritom uspôsobený na sekanie viac ako na bodanie. Nad plochou rukoväťou mal však zuby, aby bol efektívny aj pri bodnutí. Keď sa mu v uchu ozval mechanizovaný

hlas kapitána:

- „My lord, konečne sa nám podarilo prijať poriadnu kópiu správy vyslanej technobratstvom. Používajú však neznámy dialekt, takže nevieme určiť čas, ale osobne odhadujem aj desať rokov.“

- „Prehrajte mi ju prosím.“

- „Nasleduje záznam: Toto je technobrat Trecius experiment Kapa-štyri vstúpil do poslednej fázy. Zatiaľ je to úspech, do týždňa bude naša pristávacia plocha znova plne funkčná a zásobovanie znova ľahšie. Ďakujeme vám za vašu trpezlivosť a prajeme veľkú produktivitu. Toto bol brat Trecius.“, na konci záznamu sa ozvalo hlasné cvaknutie.

Fabián zostal v šoku. Premárnili týždne len cestou kvôli zle preloženému dennému prenosu lokálnych správ. Navyše starých viac ako stovky rokov, pretože auspexové skeny ukazovali významnejšiu populáciu jedine na druhom póle planéty. Uvedomil si, že na neho všetci v zbrojnici pozerajú. Dokonca aj servitor na neho otočil svoju mŕtvolne bielu tvár.

Až sa znovu cez vox ozval kapitán:

- „Vyzerá to tak, že sme prišli zbytočne. Počkáme Pravdu na orbite?“

Seržant ľavým ukazovákom a prostredníkom aktivoval prenos:

- „Nie, pokúsime sa aspoň pristáť pri vysielači. Možno Techno adepti zanechali za sebou vybavenie, keďže očividne odišli na rýchlo. A pokým možno, tak aj vypnúť tú správu.“

- „Rozumiem, presuňte sa prosím do cestovných modulov. Loď je síce malá, ale aj tak môžu nastať v atmosfére komplikácie.“

- „Nech vás Cisár sprevádza.“

- „Aj vás.“

Fábio zasunul meč od obrátenej pošvy na chrbte a pripol ho na cvok. Obrátil sa k skautom a povedal:

- „Pokúsime sa pristáť a zachrániť čo sa dá, takže so sebou berieme aj nakladacích servitorov. Takisto vypneme aj ten signál. Otázky?“

Všetci si len ponabíjali zbrane, zavesili ich na popruhy alebo zasunuli do púzdier. Rýchlo a efektívne. Ako praví Astrati.

Cestovný modul vyzeral ako dva rady lavíc s popruhmi. Stredom plafónu sa tiahli káble a tri svetlá. Podlahu tvorili gumové pupáčiky, aby sa nikto nešmykol. Všetci si nasadili helmy, zámok sa zaklapol, vankúše sa nafúkli a do heliem a másk začal stúpať vzduch z malej nádržky upevnenej na spodnej chrbtovej časti brnenia. Nad dverami späť do lode sa rozsvietila obrazovka a ukázala sa na nej tvár pilota, ukrytá pod kyslíkovou maskou.

- „Pripútajte sa, vstupujeme na nižší orbit a následne do atmosféry. Mám tu zvláštne skeny, ale nič, čo by mohol byť problém.“

Fábio cítil topánočky na hrudi a v mysli si opakoval litániu odvahy, ako sa malá loď pripravovala na vstup do atmosféry.