Filii Corvi -07- Maják

 Albert bol synom strážcu majáka. Obrovskej veže týčiacej sa nad Kromou, hlavným mestom Dafie. Toho dňa ho otec nechal samého vo veži pokým on šiel na trhy pod ňou. Albert sa prechádzal majákom a obdivoval ozubené kolesá ktoré tvorili vnútro tejto stavby. Boli čisté, ale predsa tmavé a leskli sa od oleja. Vyzerali tak, že by sa mohli hýbať v symfónií pohybu a predsa stáli. Natiahol ruku a chcel s nimi vyskúšať pohnúť, ale hneď ako sa ich dotkol ju odtiahol, prekvapený nepríjemným pocitom oleja na koncoch prstov. Utrel sa do zástery ktorú mal na sebe, ale pod nechtami mu zostal ešte olej. Chcel ho odtiaľ vycucať ale spomenul si ako mu otec vždy hrozil prstom aby si potom ako mu pomáhal pri práci poriadne umyl ruky, hlavne ak mali jesť.

Chlapec nebol ani v polovici výšky majáka, ale keď sa vydriapal do okienka, videl z neho celé trhovisko, pre ktoré tu bola plocha už hádam aj dávno pred výstavbou veže. Nad drevenými stánkami sa vznášal pár kožou obitých vzducholodí, bol to úžasný pohľad. Let bol vždy jedným z Albertových snov, zvlášť na strojoch ľahších ako vzduch. Náboženstvu ešte podľa jeho otca nerozumel, hlavne keď mu rozprával o tom ako si predstavuje, že duch stroja dýcha do balónov aby lietali, pričom ľudia hýbu plutvami aby vzducholode plávali tam kam chceme, alebo na to majú niektoré aj motory... Albert tomu nerozumel, ako môže byť „duch“ aj niečo iného ako druh vzduchu? Je vzduch, ktorý dýchame, je plyn, ktorý dýchať nemôžeme a je duch stroja, ktorý dýchajú zas oni a určite je aj nejaký plyn ktorý zas nemôžu dýchať stroje.

Za trhoviskom oproti majáku stála kocka. To bol palác kde bývali Technogágovia, prastarý a múdri, oni dávali život strojom. Otec mu sľuboval, že keď bude starší, tak tam pôjde a potom z neho bude už skutočný strážca majáku, tak ako je on, ded a ako bol aj praded. Vraj je to z vnútra podobné majáku, ale tam sú z kolies nie len steny, alebo piliere, ale aj dvere, alebo schody ktoré vás nesú samé až k súdnym dveriam... Tešil sa na to.

Zo zasnívania ho vytrhol hluk vychádzajúci z majáka, kolesá sa začali hýbať, po stovkách rokov, s lomozom a vŕzganím sa pomaly otáčali ako Albert v panike utekal dolu schodami hľadať otca. Jednotlivé stovky zubov do seba zapadali lubrigované olejom a vrźganie prešlo do cvakania až spokojného klikania. To klikanie ho znervózňovalo ešte viac a v svojej nepozornosti vrazil do dverí. Chlapec sa zaprel do ťažkých drevených dverí, ktoré nakoniec povolili.

Prvé čo ho ovalilo ako ich otvoril bol hluk, krik vystrašených výkrikov celého trhoviska, lomoz vytvorený utekajúcim davom, ale všetko toto zaniklo v explózií vzducholode ktorá padla medzi natlačené stánky. Nikdy v živote necítil väčší strach. Z celého hrdla volal otca spomedzi dverí, pričom sa plamene šírili všetkými smermi a druhá vzducholoď zápasila s akousi neviditeľnou silou, ktorá ju ťahala neúprosne k zemi, aj napriek výkonu motorov, z ktorých sa valil čierny dym.

Nik si však okrem učňov technomágov nevšimol na červeno vysvietený maják, alebo palác, modro žiariacu strechu majáku, alebo biele svetlo obkreslujúce šípky a obrys trhoviska... V pohybe bola aj budova palácu všetci vo vnútri padali na kolená a vítali návrat strojového boha, dokonca sa vrátil jeho duch a oči na súdnych dverách opäť žiarili chladným zeleným svetlom.

Pod závojom hustého dymu stúpajúceho z vrakov vzducholodí a horiaceho trhoviska vbehol Arturov otec aj s chlapcom v náručí do majáku a zabuchol za sebou dvere. Viac inštinktívne ako z vedenia bežal hore schodmi. Jeho telo a pľúca plné spalín však nevládali viac ako jedno poschodie. Artur, ktorého schmatol viac reflexívne ako kvôli nebezpečenstvu prišiel ku kašlajúcemu otcovi, ten ho iba gestom poslal na vrch majáku.

Chlapec postupoval opatrne, nedôveroval majáku, vyšiel až na vrch. Pod sklenou kupolou začernenou od smogu videl vo vzduchu sa vznášajúci modrý obraz veľmi zložitého lietajúceho stroja, ktorý mal očividne problém a trpel, na sekundu mu stroja prišlo ľúto, ale v tom si uvedomil, že za oknom niečo žiari. Skúsil okno utrieť, ale bolo špinavé z vonku. V záchvate paniky sa obzrel, či nenájde niečo na rozbitie okienka, ale všimol si malú kľučku na inom okne. Otočil ňou a ťažké okno sa s rachotom otvorilo do vonka, sklo sa triaslo div, že sa nerozbilo. Albert vystrčil opatrne hlavu von.

Silný vietor mu ťahal róbu a nepríjemne sa točil v ušiach. Oči ho štípali, ako uvidel na oblohe ohnivú guľu rútiacu priamo na mesto. Ani si to neuvedomil ako povedal: „Pri duchu strojového boha...“

Filii Corvi -06- Signál

 Seržant Fabián dokončil rannú hygienu a obliekol si svoju ľahkú zbroj, ktorá by bola bežnému človeku ako veľká, tak aj ťažká. Bolo to zvláštne. Spomínal na dni, keď ešte nebol Astratom. Rozopol si golier a vytiahol zlatú retiazku s Cisárskou orlicou, na ktorej boli za šnúrky uviazané veľmi malé detské topánočky. Malý amulet, ktorý ho sprevádzal celým životom. V bratstve sa málokedy niekto cítil sám, ale predsa boli časy, keď sa cítil opustený alebo stratený. Vtedy mu viac ako modlitby alebo slová Coraxa pomohol jednoduchý pohľad na tieto topánočky.

Neraz v noci, keď nemohol spať, nastokol si ich na prsty a predstavoval si, aký mohol mať život, keby sa nedostal cez výberové konanie. Ako by prekonal tú hrču v hrdle vždy, keď stretol Coco, jednoduché dievča, ktoré sa mu vždy páčilo, ale nikdy nedokázal prekročiť tú hranicu medzi priateľstvom a láskou... Ako by nasadil tie topánočky svojmu synovi alebo dcére... Zastrčil ich späť. Dnes by mali doraziť na Dafiu, a bude potrebovať všetko šťastie, ktoré mu doteraz priniesli.

Prehodil si cez plecia maskovací plášť, zapol si ho nad prvým srdcom matnou sponou s lebkou a nasadil si rukavice. Zasunul vox do ľavého ucha a vzal do ruky aj helmu. Nemal dobrý pocit a roky ho naučili veriť vnútornému úsudku.

Jeho čata skautov ho už čakala. Vymenili si pozdravy, ako loď prešla do denného cyklu. Spoločné raňajky servírované ticho stojacimi servitormi, kde sa zopár mužov podelilo o ich sny, a tichá príprava zbraní, čistenie, vlastnoručné ukladanie boltov do zásobníkov, kontrola držania zbroje a ostrosti nožov. Fábio práve kontroloval svoj seržantský meč. Zbraň bola dlhá asi meter a štvrť. Správca zbrojnice na Nahej pravde mu ho ukul podľa vzoru Fábiovej domovskej planéty, Kronitu. Meč bol tenký a pevný, pritom uspôsobený na sekanie viac ako na bodanie. Nad plochou rukoväťou mal však zuby, aby bol efektívny aj pri bodnutí. Keď sa mu v uchu ozval mechanizovaný

hlas kapitána:

- „My lord, konečne sa nám podarilo prijať poriadnu kópiu správy vyslanej technobratstvom. Používajú však neznámy dialekt, takže nevieme určiť čas, ale osobne odhadujem aj desať rokov.“

- „Prehrajte mi ju prosím.“

- „Nasleduje záznam: Toto je technobrat Trecius experiment Kapa-štyri vstúpil do poslednej fázy. Zatiaľ je to úspech, do týždňa bude naša pristávacia plocha znova plne funkčná a zásobovanie znova ľahšie. Ďakujeme vám za vašu trpezlivosť a prajeme veľkú produktivitu. Toto bol brat Trecius.“, na konci záznamu sa ozvalo hlasné cvaknutie.

Fabián zostal v šoku. Premárnili týždne len cestou kvôli zle preloženému dennému prenosu lokálnych správ. Navyše starých viac ako stovky rokov, pretože auspexové skeny ukazovali významnejšiu populáciu jedine na druhom póle planéty. Uvedomil si, že na neho všetci v zbrojnici pozerajú. Dokonca aj servitor na neho otočil svoju mŕtvolne bielu tvár.

Až sa znovu cez vox ozval kapitán:

- „Vyzerá to tak, že sme prišli zbytočne. Počkáme Pravdu na orbite?“

Seržant ľavým ukazovákom a prostredníkom aktivoval prenos:

- „Nie, pokúsime sa aspoň pristáť pri vysielači. Možno Techno adepti zanechali za sebou vybavenie, keďže očividne odišli na rýchlo. A pokým možno, tak aj vypnúť tú správu.“

- „Rozumiem, presuňte sa prosím do cestovných modulov. Loď je síce malá, ale aj tak môžu nastať v atmosfére komplikácie.“

- „Nech vás Cisár sprevádza.“

- „Aj vás.“

Fábio zasunul meč od obrátenej pošvy na chrbte a pripol ho na cvok. Obrátil sa k skautom a povedal:

- „Pokúsime sa pristáť a zachrániť čo sa dá, takže so sebou berieme aj nakladacích servitorov. Takisto vypneme aj ten signál. Otázky?“

Všetci si len ponabíjali zbrane, zavesili ich na popruhy alebo zasunuli do púzdier. Rýchlo a efektívne. Ako praví Astrati.

Cestovný modul vyzeral ako dva rady lavíc s popruhmi. Stredom plafónu sa tiahli káble a tri svetlá. Podlahu tvorili gumové pupáčiky, aby sa nikto nešmykol. Všetci si nasadili helmy, zámok sa zaklapol, vankúše sa nafúkli a do heliem a másk začal stúpať vzduch z malej nádržky upevnenej na spodnej chrbtovej časti brnenia. Nad dverami späť do lode sa rozsvietila obrazovka a ukázala sa na nej tvár pilota, ukrytá pod kyslíkovou maskou.

- „Pripútajte sa, vstupujeme na nižší orbit a následne do atmosféry. Mám tu zvláštne skeny, ale nič, čo by mohol byť problém.“

Fábio cítil topánočky na hrudi a v mysli si opakoval litániu odvahy, ako sa malá loď pripravovala na vstup do atmosféry.

Filii Corvi -05- Lovec a muž ktorý tam nebol

 Dedina už bola ponorená v nočnom tichu, keď sa vrátil z lovu. Mäso mal prehodené okolo krku a zabalené vo vaku z kusov starého oblečenia. Nepotreboval svetlo, oči si už dávno zvykli na mesačný svit v ktorom jeho rod konal svoju prácu. Nevedel sa už dočkať ako sa vráti do postele k svojej manželke, ale najskôr viedla jeho cesta do ľadovne, aby sa mäso neskazilo a aby neprilákalo nebezpečnú zver.

Prešiel temnou dedinou a prišiel ku vstupu do jaskyne, odkiaľ aj v takú chladnú noc ako bola táto ťahal mráz. Vošiel, pred ním sa objavila dokonale známa vápencová stena, spoza ktorej prichádzala žiara horiaceho plameňa. Oheň osvetľoval zlatú postavu držiac v jednej ruke misu s bodcom pre krvavé obety a druhou podopierala strop predsiene ľadovne. Položil vak pred sochu a začal odbaľovať zakrvavené telo. Ako prvú odhalil tvár, zodvihol ruky do symbolu orlice a začal rituál.

- „Hľa, telo ktoré Ti prinášam je ešte teplé. Je to môj dar, tak ako si Ty daroval mne to moje. Príjmy jeho krv a dušu, a až sa nasýtiš, nechaj mi mäso aby som mohol nakŕmiť rodinu a deti...“

Ako hovoril tieto slová odbalil telo, posledný krát pozrel svojej koristi do očí a zatiahol prstami viečka. Zodvihol telo, prevesil ho cez misu a oprel krčnú tepnu o bodec. Zhlboka sa nadýchol, pozrel soche do prázdnych očí ako jeho ruky nabodli muža na hrot.

Pokým z tela vytekala krv vrátil sa k vaku a hromádke veci ktoré patrili mŕtvemu. Prívesok z krku zobrazoval pohanské symboly a tak ako mnohé pred ním skončil v pahrebe. Papierový sáčok bol plný piluliek pre kone, tie si lovec iba položil k nohám. Preložil zapečatený pergamen a vytiahol bronzovú brošňu, ktorá sa zabodla do vaku. Bol na nej vyrazený rodinný erb. Šperk držal medzi ukazovákom a palcom. S hrubým nechtom zoškrabal blato a natočil ju proti svetlu. Erb predstavoval károvaný štít s krídlami a ozubenými kolesami. Lovec poznal ten symbol. Prsty jeho prázdnej ruky mu prešli po retiazke ktorú nosil na krku od dňa kedy sa stal mužom. Na jej konci visel suvenír z jeho prvého lovu. Trubička cez ktorú keď sa pozrel, tak ho začali páliť citlivé oči, tiež mala ten erb na boku... Bude to vhodný dar pre syna.

Fľaša s vodou, rozbitá buzola, jej kovový obal, stará a nepoužiteľná mapa... jediný objekt ktorý stál za zmienku bol len ten pergamen. Hrubá vosková pečať znamenala dôležité správy, ani ju nerozlomil, pretože ich jazyku nerozumel. Tak isto ako aj na mape budú všetky popisky aj tak iba v dvoch runách ktoré sa náhodne striedajú... A tak skončila správa o nedostatku pitnej vody spolu s väčšinou zbytočných predmetov ako obeta ohňu.

Sňal neznaboha z obetnej misy a zniesol ho do hĺbky jaskyne, kde počká na ranné pracovnice ktoré ho očistia a pripravia všetkým výdatné jedlo.

Vrátil sa do svojho domu, chalupa niekedy bývala skutočným bytom, ale dnes jej strechu prikrývali zväzky nad ohňom usušených listov všadeprítomného porastu. Zložil všetky veci v predsieni a s rukou na stene našiel cestu do spálne. V minime svetla ktoré bolo v noci vo vnútri videl obrys svojej ženy ako leží pod hrubou prikrývkou pri otvorenom okne. Áno, preto celé noci nespal, preto na ňu nemal ani čas, aby mohli žiť aspoň v relatívnom bezpečí. Opatrne si priľahol k nej a pozeral von oknom. Spánok už bol na jeho viečkach, keď si na okraji jeho zorného uhla všimol padajúcu hviezdu.

Podľa starého zvyku si niečo želal... Tak ako celý svoj život túžil po zmene, mäso pre všetkých a teplo plameňa bez strachu, že priláka netvory.

24?

Väzni reality

vo väzení života,

lietajú bez krídel

aj keď to nevedia.

Filii Corvi -4- Posol

 Konský pot mu udieral do nosu, a sedlo na chrbte koňa ho zas udieralo do stehien. Dážď dopadal ostro ako ihly a nepríjemne chladil ich telá. Z koňa stúpala para ako sa jeho kopytá zarývali do blata na vyšliapanej ceste. V tme tmavo-bordová kapucňa na poslovej hlave odrážala len modrastý odtieň tmy. Jediný raz sa obzrel za svetlami svojho rodného miesta, ktoré si zachovalo svoj pôvodný názov ešte z dní zabudnutej slávy Strojového boha, Mlyn. Tam pod verandou prebral list od starešinov, ukryl si ho pod róbu a upísal sa do ich služby, výmenou za operáciu svojho otca. Osedlal koňa a pri bráne odovzdal fakľu strážiam... To bolo posledné svetlo ktoré videl, svetlo nádeje vo vykúpenie, život a vrátenie sa časov keď železo bolo mocnejšie ako mäso.

Svetlo fakle mu horelo v srdci ako uháňal po mokrej ceste, v takmer absolútnej tme. Stačila by jedna chyba a v tejto krkolomnej rýchlosti by to bola zaručená smrť. Cesta mala ďaleko od rovnej a bezpečnej. Stromy tu rástli na divoko, neraz im trčali korene až do výšky kolien a zem, kompletne premenená na blato sa pod podkutými kopytami šmýkala a prebárala.

Krvou podliate oči sledovali cestu a premáhali únavu. Snažil sa koňa neuštvať, ale netúžil byť ešte za živa potravou jednému z nočných predátorov. Zanadával keď si spomenul na svoje detstvo, keď v noci stál so svojím starým otcom pod hradnou baštou a spolu pozorovali nočné tvory medzi stromami, cez okulár ktorý bol vraj darom od samotného Strojového boha. S ním by teraz videl kam ide a nie sa len slepo vyhýbal stromom a ich konárom.

Jediný kus technológie ktorý ho sprevádzal bol kompas s troškou svietivého kameňa ukazujúcim na sever. Takže ak ručička ukazovala za posla, šiel správne. V Mlyne mali staré porekadlo, čím viac na juh, tým bližšie k civilizácií.

Už cválal vyše hodiny a v diaľke už mal vidieť aspoň prvé obrysy prvého osídlenia na juh od Mlynu. Spomalil na čo kôň unavene zareagoval skôr s fučaním ako s výdychom. Vytiahol zo sedlového vaku malú krabičku. Viac zo strachu ako skutočného presvedčenia mu hlavou preleteli verše ktoré, jeho otec aj matka používali už aj pri najjednoduchších prístrojoch. Vytiahol buzolu. Svetielkujúca šípka ukazovala sever za jeho chrbtom. Keby si tak mohol vytiahnuť aspoň mapu a zbaviť sa tohto prekliateho pocitu stratenosti...

To bol moment keď sa posol druhý krát obzrel a aj jeho posledný. Zo stromov po jeho pravej strane vyskočil tvor až podivne na pohľad ľudský a zhodil ho z koňa. Poslova hlava narazila o kameň, ucítil krv v ústach ako si odhryzol kus z jazyka a omdlel.

Filii Corvi -3- Pred novým začiatkom

 Omamná vôňa stúpala zo zlatých misiek kadidla v tvare anjela smrti s váhami spravodlivosti na chrbte. V prítmí Martinovej cely vytváral posvätnú atmosféru. Stará energetická zbroj ležala anjelovi pri nohách a takto nezložená pripomínala skôr hromadu plechu a trubíc ako zbroj určenú len pre elitu Impéria.

Martin kľačal pred sochou a meditoval v tichej modlitbe. Ruky zložené na hrudi v tvare orlice. Tlenie korení narušoval len jeho dych a šepot obrích motorov. Dokončil litániu odvahy a započúval sa do tepu vlastných srdcí. Dokonca aj po jeho premene sa neraz cítil krehký ako keď bol ešte len človekom. Vtom začul vo vlastnom tepe arytmiu. Reflex mu vymrštil ruku do obrany ako sa k jeho chrbtu blížila cudzia.

Staré známe hmaty sa stretli a Martin skončil na podlahe.

„Musíš ešte veľa trénovať.“ „Ale nie som sám, počul som Vás prichádzať.“ „Odvážne slová od niekoho kto je jeden pohyb od smrti... A navyše už sme bratia.“

Keramický chránič tlačiaci Martina medzi lopatkami povolil a ruky v kožených rukaviciach ho postavili znova na nohy. Jeho dlhoročný majster Fábio, vyslúžený veterán ktorý zasvätil svoj život tréningu skautov, sa na neho zamračil cez šedivejúcu bradu a husté obočie. „No, opadnú ti opuchy a konečne nebudeš vyzerať zdegenerovane, ktovie, možno sa dožiješ aj osemdesiatky!“ „Je to dobré vás... ehm, ťa znovu vidieť Fábio.“ Odpovedal srdečne Martin.

Martin na seba hodil róbu a šli na prechádzku koridormi smerujúcimi do strojovne Nahej pravdy. „Fábio, trápi ťa niečo, alebo si len vyšiel z cviku?“ „Ani jedno, len som chcel aby si ma počul... Neprišiel som však len kvôli priateľskému sparingu, tvoj život sa zajtrajším ránom navždy zmení... A ja už nie som najmladší...“ Zvyšok chodby prešli bez slova, až za zákrutou Martin znova prehovoril: „Veľmi si cením túto ponuku, ale sám vieš, že ja som nikdy nebol najlepším prieskumníkom. Vždy sa našla vetvička pri ktorej som musel spomaliť aby som ju nezlomil, alebo niečo prečo som vždy zostával s väčšinou čaty.“ „Neprišiel som hľadať prieskumníka, dokonca som ti ani nič neponúkol. Ale ak sa z teba stane seržant, máš na to aby si učil ostatných... Je ešte skoro hovoriť či mám pravdu, pamätaj však, že pýcha predchádza pád.“

„Tak prečo si tu?“ „Okrem toho, že som sa chcel porozprávať s niekým kto ma neodsudzuje za moje hriechy a navštíviť s ním jeho priateľa?“ „Ak ťa ešte stále derú tak ako pred mesiacom, tak to musí byť fakt vážne.“ „Áno, to je. Už ti nevelím ani nikomu z vás, sme na kurze k Defií, do novej čaty vás zorganizujú cestou. Ja odchádzam už dnes, budeme vašimi očami, ale bude to iné ako všetko na čo sme spolu trénovali.“ „Prečo?“ „Defia... je ako to povedať... zapadákov. Keď si k nám prišiel nepoznal si z ostatných nikoho okrem Michaela. Habiliss ste ani jeden nevideli keď bol ešte divoký.“ „A?“ „A sto rokov je dlhá doba. Bez skokových motorov nám bude táto cesta trvať mesiac. Nik presne nevie čo tam dole je, ale ak tam technokult opustil Cisára...“

Mladá ruka chytila starého mariňáka za plece. „Fábio, tá planéta je samý prales a ľadové póly... Žiadne úly, žiadne zlievarne. Viem, čoho sa obávaš, ale toto by sme zvládli ešte aj za starých čias.“ „Nie, nevieš čoho sa obávam.“

Fábiovi zapípal interkom na uchu, kývol na pozdrav a zmizol v bludisku útrob lode.

Martin sa s týmto rozhovorom zdôveril Michaelovi, ktorý väčšinu svojho času strávil medzi technikmi, predsa uchádzač o prijatie do technokultu by mal vedieť o týchto veciach, aj keď nie je ešte v pozícií. Brat Michael bol vždy chladný a odmeraný, ale predsa si s Martinom rozumeli.

Ako skauti sa spolu s majstrom Fábiom stretávali všetci traja pred kotolňou. Toho večera sa však stretli len sami dvaja. „Viem, že majster Fábio má svoju temnú minulosť, ale jeho chovanie ma fakt znepokojuje...“ „Martin, pocity sú sieťou pre pavúky ktoré ťa takto len zvnútra budú zožierať. Mysli na logicky pozitívne veci.“ „Ako napríklad?“ „Možno sme prekliaty Giovaniho smrťou, ale svieca čo horí len polovicu času, žiari jasnejšie ako iné.“ Michael nezvykol hovoriť v inotajoch. „Čo tým chceš povedať?“ „Ale, dnes sme celé poobedie dávali generálku skokovým batohom a vraj pre nás pripravili aj tréningovú halu... Možno sa ti konečne splní ten sen čo si mal deň pred vstupnými testami.“

Filii Corvi -2- Prijatie

 Kaplnka na palube Nahej pravdy bola ponorená v tichu. Oltár oblievalo biele svetlo, pokým loď stála v temnom tichu. Zatajovaný dych stúpal z pľúc siedmych čakajúcich. Desiati adepti za skautmi len pokojne stáli, pretože ich test prebehol už dávno.

Ako posledný kúsok tela Giovaniho pozostatkov zamrzla až do samotného morku kostí, ohliadol sa Kaplán Mortus na suplikantov s otázkou: „Kde je toľko brat apotiekar Giovani? Choďte a nájdite ho, už nemôžeme dlhšie zdržovať ceremóniu.“ Odvrátil tvár ukrytú za štítom obradnej helmy a vystúpil zo zákristie.

Kaplán s celou svojou mohutnosťou vstúpil do kužeľu bieleho svetla. Aj tých pár prejavov života sa z kaplnky s jeho príchodom vytratilo. Prišla slávnostná chvíľa a posledný test. Martin s vyschnutým hrdlom ani nevnímal slová ktorými ich kaplán vítal. Pri bežnom svetle by to ani nebolo vidieť, ale v tomto ostrom a kontrastnom nasvietení zistil, že tvár lebky ktorá mu pripomína jeho ľudskosť a naháňa hrôzu Mortusovým nepriateľom, je zo skutočnej kosti. Dokonca ani keď ju raz kaplánovi podával si to nevšimol a cez hrubé rukavice to necítil.

Ale aj také majstrovské dielo sa opozerá, dokonca aj zlatá vzorka zaliata pod karbónom, tiahnúca sa po celom povrchu jeho brnenia. Koniec koncov nebolo to prvý krát čo mal Martin možnosť vidieť Mortusa nastrojeného tak aby pripomínal samotnú smrť. Osobne ho mal však radšej bez masky, kedy bol človekom a nie pološialeným kazateľom. Podobne sa však cítili všetci. Mortus im bol akoby náhradným otcom, alebo skôr starším bratom. Bratom, ktorý sa spolu so svojimi dôverníkmi vybral hľadať dávno strateného otca, ktorý odišiel od svojich synov.

„ ...tak, ako prvý z nás opustili Stráž, tak ako ste aj vy opustili vaše rodiny, je teraz čas aby ste opustili vaše telá. Nebudete poznať strach! Nebudete viac neúplny. Nebudete už viac ľuďmi, ale stanete sa Cisárovymi vesmírnymi mariňákmi!“ Mortus prešiel pohľadom odlesky tvárí skautov v šere. Ich telá vyzerali byť pripravené. Stres a nervozitu držali pevne pod kontrolou. To budú potrebovať, pretože nevedia čo ich čaká a nie je to príjemné... Ale to už je práca vrchného apotiekara.

Suplikanti sa však stále nevracali. Vzduch by bol nehybný nebyť servomotorov v Mortusovej zbroji. Odkašlal si a pokračoval: „Sme Filii corvi, Havraní bratia, ctíme si vedomosti viac ako krvilačnosť, alebo bojové umenie. Ctíme si vedomosti viac ako ich kvety a na ich základe rozhodujeme o našom osude. Medzi nami sú už aj skauti bratmi. Bez Vás, by naše boje boli predom prehrané. Trénujeme celé dni na čas kedy nás bude treba. Habiliss je prvým ružovým krom v našej záhrade. Záhrade v ktorej uvítame nášho právoplatného vodcu, Coraxa, keď sa nám ho podarí nájsť. Áno, naši bratia z Havranej stráže nás označujú za... problémových, ale sú to oni ktorý idú proti jeho želaniu. Corax povedal: „Nikdy viac.“ Ale jeho život nechal jasný odkaz: Cti Cisára, ale osud si určuješ sám, keď si mocný určuješ ho aj iným, ale ja nie som dosť silný aby som na pleciach uniesol celé Impérium sám.“ Nebyť tradícií a úcty k posvätnému miestu, zožala by táto reč potlesk. Mortus to vedel. Vedel, aj to, že zdržuje a dlhšie mu to nevydrží.

Ku kaplánovi pristúpil apotiekar v bielej zbroji a kaplán rozpažil ruky vo vzývajúcom geste. Apotiekar začal Mortusovi uvoľňovať rukavice a spolu s helmou mu ich sňal. Inak úhladne učesané čierne vlasy do copu teraz kaplánovi spadali na ramená a jeho biela tvár a ruky odrážali svetlo ešte viac ako biele brnenie apotiekara. „Hľa na obraz havrana. Corax obetoval život službe iným, vy obetujete svoje telo a ja obetujem krv, aby bola galaxia lepším miestom.“ Druhý rad tvorený adeptmi Astrates zborovo zvolal: „A nebudú poznať strach!“ Martin, vykročil ako prvý, omamná vôňa kadidla mu každým krokom viac a viac udierala do hlavy. Nebol sám, nik z nich nebol sám. Boli súčasťou bratstva a teraz, keď bola ich premena takmer na konci cítil viac ako kedy potrebu riadiť svoj osud.

„Pokľaknite.“ Martin aj šesť ďalších padlo na kolená. Apotiekar odhalil dýku a rozrezal kaplánove zápästia, „Pite.“, pokynul im. „Mäso je viac ako oceľ.“ ozvali sa ostatný v kaplnke. Martin vložil kaplánov prst do úst a ucítil trpkosť jeho krvi až na podnebí. Čo im ani apotiekar a ani kaplán nepovedali bolo, že ich krv bola toxická. Svet sa začal točiť, darmo sa ich telá bránili, Martin dokonca vstal a pozrel Mortusovi do temných očí. Netrvalo to však dlho a zosunul sa k jeho nohám.

Keď sa Martin prebral zostal iba tupo hľadieť pred seba. Ani sa nepohol, len neveriacky pozeral na tri sarkofágy visiace zo stropu kaplnky na reťaziach. „Ah je s nami...“ „Vidím.“ „Hľadanie sa nikdy nekončí.“ „Pravda...“ „Už je celý.“ Ozývali sa mechanické hlasy.

Dodatok:

Pokým mladý trávili po prvý krát dávku čistého obsahu ich budúcich žíl, ošetroval apotiekar Tum rany ktoré sám spôsobil. „Brat apotiekar, kde je Giovani?“ „Je mŕtvy.“ „Čože?!“ „Chyba v pretlakovej komore. Technici už testujú mechanizmus, ale vyzerá to na bežné nedorozumenie so strojovým duchom Nahej pravdy. Nebolo by to...“ „Pri Cisárovi...“ „Ako som hovoril, nebolo by to prvý krát, preto sme zavolali aj technokňazov aby vykonali kontrolu... Ale nejak sa zdržali.“ „Kde ste v tomto zabudnutom a nezmapovanom sektore narazili na technokult?“ „Tretia planéta systému, nazývajú ju Defia.“ „A kde je techmarín Mario?“ „Povinnosti na Habilisse.“ Zvyšok dňa už spolu Mortis a Tum neprehovorili. Nikdy si neboli moc blízky.

Kazateľ sa s lekárnikom znovu stretli až pri večeri. Kaplán bol očividne znepokojený. „Bojím sa, že budú čím ďalej tým slabší...“ „Kto?“ „Nový zasvätenci.“ „To je pozostatok prekliatia nášho génového štepu. Dozrievame dlhšie, čím ďalej tým viac sa podobáme...“ , stíšil hlas: „na Coraxa, ale to nie je výsada... To je chyba v géne. Je moc silný.“ Mortis mu odpovedal tiež šeptom: „Mne to začína znieť ako rúhanie... Bratu.“ „Nie je, je dokonca možné, že ak by sme stretli dnešnú Havraniu stráž, že budú mať podobný problém. Pomalé a problematické príjmanie orgánov... Trpíme nedostatkom miešania krvi, začíname byť alergický na vlastný druh...“ „Stačilo! Kedy má Giovani pohreb?“ „Neviem, vyšetrovanie prebral do vlastných rúk brat kapitán Sliv.“