Sedel som na
pláži. Užíval si príjemný slaný vánok v tvári. Slnko práve
zapadalo a farby sa menili: Obloha bola ružová, piesok oranžový,
stromy a okraje trávy naberali tmavozelené odtiene. Za mojím
chrbtom boli kopce, ale neotáčal som sa. Vánok v tvári bol až
príliš príjemný. Jednoduchá biela košeľa pod nápormi vetra
narážala na moje plecia. Hnedé krátke nohavice nad kolená, so
šnúrkami na koncoch nohavíc, ktoré som mal utiahnuté aby mi
vietor nenafúkal do nich piesok.
Zavrel som oči
a užíval si posledné slnečné lúče tohto dňa. Vôňa soli vo
vánku sa však zrazu zmenila v puch hniloby a hlienu. Otvoril som
oči a otočil hlavu doprava proti vetru. Na pláži som už nebol
sám. Stála tam postava v čiernom brnení. Šišatá helma,
sklopený priezor a za ním len tma. Jasne som rozpoznal miesta pre
perá, ozdoby, heraldické znaky a plášť, ale všetky chýbali. To
čo sa na prvý pohľad podobalo na skorodované brondzové
gravírovanie som rozpoznal ako vlniace sa rady červov. Spomedzi
jednotlivých plátov do mora kvapkal zelený hnis. Môj pohľad sa
šokovane zniesol od hlavy až po členky, keďže tie mala postava
ešte vo vode. Pri členku som si ale všimol aj špičku jej meča.
Bol to veľmi jedinečný typ. Celý čierny jedenapolručný široký
a na počudovanie Rímskeho typu. V tom momente som stál na nohách
a hmatal po boku. Moje prsty narazili na rukoväť a tasil som.
Periférne som zachytil, že tiež držím meč. Jednoručný
oceľový, akých sa v Európe vyrábali tisíce počas stredoveku.
O šerme som
toho moc nevedel, ale mal som pocit, že ho držím až príliš
pevne. Nervózne som žmurkol a postava sa mi zdala byť bližšie,
ale viac rozmazaná, ako keby sa vzduch vôkol nej vlnil. Musel som
mať niečo v očiach, snažil som sa potlačiť ďalšie žmurkanie,
ale reflex bol silnejší. Na stotinu sekundy som zavrel oči a tá
vec ku mne už očividne kráčala. Postavil som sa do najlepšieho
postoja aký ma dokázal napadnúť a čakal, čo sa bude diať. Bol
som nervózny a cítil ako sa mi napína koža na temene rúk.
Intenzita zápachu rástla a ja som cítil ako sa mi z neho upcháva
nos. Trasúcimi sa rukami som sa pripravil na obranu. Meč priamo
pred sebou a studený pot za ušami.
Tá vec
nabrala nečakane rýchlosť, podobrala moje zopnuté ruky a vrazila
mi svoju zbraň medzi rebrá. Ledva som dýchal. Celý trup sa mi
otriasal bolesťou. Videl som ako ruka v čiernej zbroji pustila
rukoväť. V záchvate bolesti som zdvihol pohľad a uvidel ako nad
moju tvár vystiera ruku. Sliz a červy z nej sa mi zabárali do
tváre, vtekali do mňa cez očné kútiky a cítil som ich sladkastú
pachuť na jazyku.
S
krikom som sa prebudil a uvedomil si, že naozaj nedokážem dýchať.
Naslepo som nahmatal posledné vreckovky a pokúsil sa do nich
vyprázdniť obsah mojich dýchacích ciest.
