Mortalita

 Už niekoľko dní mám v hlave debatu sám so sebou o smrteľnosti. A zisťujem, že sa smrti nebojím, ba priam som rád, že po mojom úmrtí sa rozpadnem na prach a jediné čo si budú ľudia po mne pamätať sú veci čo som napísal, nakreslil, či inak vytvoril, až do bodu kedy budú aj tieto veci zničené.

Tí filozofickejší z vás isto poznajú teóriu o tom, ako je náboženstvo najväčšou závislosťou ľudstva, rovnako ako aj to, že už vyše 4000, ak nie 6000 rokov dominuje idea nesmrteľnosti a večného života. Či už vo forme prestupu do iného stavu vedomia, príchodu do nového sveta, alebo prechodom duše do nového tela... Prípadne uväznením ozveny duševnej energie na mieste smrti dotyčného, či na mieste kde si ho ľudia najviac pamätali.

Smrť. Vec ktorej sa väčšina ľudí bojí a snaží sa jej všemožnými spôsobmi vyhnúť. Áno, je to smutné keď vám zo sveta odíde priateľ, alebo člen rodiny. Ale ak viete, že isto šlo o smrť, tak sa s tým vyrovnáte skorej ako s niečím ako je väzba.

Pokým ísť si zaspomínať na staré dobré časy k hrobu bude vždy príjemné, či melancholické... Ísť pozrieť niekoho do väzenia, môže byť síce príjemné z počiatku, keďže to dodáva nádej a zistíte aj to, že ako sa daná osoba má... No postupom času sa váš život posunie ďalej a ich stojí na mieste. Je uväznený v tomto očistci postavenom ľuďmi na zemi a v čase kedy túto osobu vypustia, sa svet okolo nich zmenil. A tento šok nechcem nikdy v živote zažiť. Tak ako si nechcem ublížiť na zdraví, ale smrti sa nebojím.

Celý tento kolobeh pripomína pokus o prechod kovovým portálom. Vždy keď ste si zlomili nohu, alebo si inak ublížili, ste sa rozbehli proti bráne smrti, no dvere boli zatvorené a vy ste sa pri tomto pokuse zranili. Aby ste sa ponaučili, že ešte nie je váš čas. Ale či chceme alebo nie, jedného dňa budeme všetci stáť na prahu tohto portálu a čeliť tomu čo je na druhej strane... Ale nech už tam je čokoľvek, ešte sa nikomu nechcelo, alebo nemohol sa vrátiť aby nám o tom povedal.

Smrť je veľkou záhadou a my miesto toho aby sme ju skúmali sa jej bojíme. Bojíme sa, že smrť niekoho iného by sa na nás mohla preniesť ako prekliatie. Čo je inštinkt vyvinutý zo stretu s chorobami a vírusmi. V ktorom prípade je veľmi zaujímavé, že pri kýchaní, kedy sa tieto mikroorganizmy šíria hovoríme „na zdravie“... ako keby bolo šírenie chorôb zdravé...

Svet vôkol nás je smrteľný a ráta so smrťou ako súčasťou kolobehu života. Mŕtve stromy v lese neznamenajú, že les umiera. Je to úplne normálna súčasť jeho existencie, kedy majú rozmach malé organizmy a pôda sa nimi prekyprí a nachystá na ďalšiu generáciu stromov a krov ktoré vyrastú z hrobov ich otcov a matiek.

Pokým my, ako samozvaná koruna tvorstva, či vrchol evolúcie... Sa bojíme ísť po tme spať, aby sa nám náhodou niečo nestalo, čo by mohlo spôsobiť koniec našej existencie... V interaktívnych médiach sme si už na ideu nekonečného života tak zvykli, že hra, alebo iný systém ktorý môžeme ovplyvňovať pokým nemá možnosť úmrtia hlavného protagonistu, sme nespokojný, ale pokým by umrela naša protagonistická postava a už nikdy sa neoživila, alebo by neprišla iná... Daný príbeh, alebo médium by nás už ďalej nezaujímalo.

Najhoršie na tom je, že ja už ani neviem kam sa s týmto chcem dostať, keby mi tu teraz vykopnú dvere a priložia hlaveň zbrane k lebke, ani by som sa nebránil, ale na druhej strane by som bol prekvapený, že čo tu robia... Nech už by šlo o hocikoho.

Mojou pointou je, že smrť je prirodzená súčasť života a treba ju prijať keď už konečne sama príde, no nevyhľadávať ju, pretože všetko to, čo chcete v živote spraviť... Od výroby a tvorby, cez lásku, priateľstvá, zažívanie dobrodružstiev, rovnako ako aj strastí a prekonávanie prekážiek tohto života ktorý máme a je nenahraditeľný... Tešte sa z neho, buďte radi za každú sekundu, dokonca aj keď bude smutná. Všetko je to súčasťou života. Ale smrť k tomu patrí tiež.

Tak nesmúťte za niekým koho vám už nikto nevráti. Neutekajte pred smrťou do objatia chladných strojov ktoré z vás aj tak urobia iba zeleninu... Ak máte prečo žiť, nájdete si cestu. Ale vedzte, že raz príde čas, kedy umriete, tak ako sa každé ráno zdravili už mnísi.

Memento mortis = Pamätaj na smrť.

Pláž

Sedel som na pláži. Užíval si príjemný slaný vánok v tvári. Slnko práve zapadalo a farby sa menili: Obloha bola ružová, piesok oranžový, stromy a okraje trávy naberali tmavozelené odtiene. Za mojím chrbtom boli kopce, ale neotáčal som sa. Vánok v tvári bol až príliš príjemný. Jednoduchá biela košeľa pod nápormi vetra narážala na moje plecia. Hnedé krátke nohavice nad kolená, so šnúrkami na koncoch nohavíc, ktoré som mal utiahnuté aby mi vietor nenafúkal do nich piesok.

Zavrel som oči a užíval si posledné slnečné lúče tohto dňa. Vôňa soli vo vánku sa však zrazu zmenila v puch hniloby a hlienu. Otvoril som oči a otočil hlavu doprava proti vetru. Na pláži som už nebol sám. Stála tam postava v čiernom brnení. Šišatá helma, sklopený priezor a za ním len tma. Jasne som rozpoznal miesta pre perá, ozdoby, heraldické znaky a plášť, ale všetky chýbali. To čo sa na prvý pohľad podobalo na skorodované brondzové gravírovanie som rozpoznal ako vlniace sa rady červov. Spomedzi jednotlivých plátov do mora kvapkal zelený hnis. Môj pohľad sa šokovane zniesol od hlavy až po členky, keďže tie mala postava ešte vo vode. Pri členku som si ale všimol aj špičku jej meča. Bol to veľmi jedinečný typ. Celý čierny jedenapolručný široký a na počudovanie Rímskeho typu. V tom momente som stál na nohách a hmatal po boku. Moje prsty narazili na rukoväť a tasil som. Periférne som zachytil, že tiež držím meč. Jednoručný oceľový, akých sa v Európe vyrábali tisíce počas stredoveku.

O šerme som toho moc nevedel, ale mal som pocit, že ho držím až príliš pevne. Nervózne som žmurkol a postava sa mi zdala byť bližšie, ale viac rozmazaná, ako keby sa vzduch vôkol nej vlnil. Musel som mať niečo v očiach, snažil som sa potlačiť ďalšie žmurkanie, ale reflex bol silnejší. Na stotinu sekundy som zavrel oči a tá vec ku mne už očividne kráčala. Postavil som sa do najlepšieho postoja aký ma dokázal napadnúť a čakal, čo sa bude diať. Bol som nervózny a cítil ako sa mi napína koža na temene rúk. Intenzita zápachu rástla a ja som cítil ako sa mi z neho upcháva nos. Trasúcimi sa rukami som sa pripravil na obranu. Meč priamo pred sebou a studený pot za ušami.

Tá vec nabrala nečakane rýchlosť, podobrala moje zopnuté ruky a vrazila mi svoju zbraň medzi rebrá. Ledva som dýchal. Celý trup sa mi otriasal bolesťou. Videl som ako ruka v čiernej zbroji pustila rukoväť. V záchvate bolesti som zdvihol pohľad a uvidel ako nad moju tvár vystiera ruku. Sliz a červy z nej sa mi zabárali do tváre, vtekali do mňa cez očné kútiky a cítil som ich sladkastú pachuť na jazyku.

S krikom som sa prebudil a uvedomil si, že naozaj nedokážem dýchať. Naslepo som nahmatal posledné vreckovky a pokúsil sa do nich vyprázdniť obsah mojich dýchacích ciest.